Kniha Modrosleposť prináša motív invázie v ´68, emigráciu či násilie proti ženám

Písanie je pre ňu prácou, spôsobom existencie v tomto svete, ktorý sa napriek všetkým neistotám, ktoré z tejto roly vyplývajú, momentálne javí ako najlepšie riešenie. Jej posledný text s názvom Modrosleposť prináša množstvo motívov, o. i. inváziu v ´68, emigráciu či násilie proti ženám. Katarína Kucbelová

Témou vašej novej knihy Modrosleposť je zotrvávanie na mieste, kde ani nechceme byť, alebo ktoré sme si nevybrali. Je o túžbe po slobode, o túžbe prekročiť pomyselné hranice, ktoré nás okliešťujú, o neslobode, starnutí, zabúdaní a v neposlednom rade o umení. Čo bolo inšpiráciou na napísanie tohto príbehu?

Téma sa tvorila postupne. Mali sme v rodine obdobie, keď sme chodili často do zoo, pozerali prírodopisné filmy, čítali detské knihy o zvieratách. Počas neho si ma v štiavnickom antikvariáte našla kniha Davida Garnetta s dvoma novelami v českom preklade, Dáma v lišku, Člověk v zoologické zahradě, stará Odeonka. Človek v zoologickej záhrade je príbeh o mladom mužovi, ktorý sa po hádke so svojou dámou dá z trucu zavrieť do klietky v zoo, aby upútal jej pozornosť. Postupne sa mi začal skladať príbeh a postavy mojej knihy.

V príbehu vystupujú dve hlavné postavy – introvertná rozprávačka a excentrický umelec Molnár. Umenie bolo jeho klietkou, do ktorej sa mohol vždy slobodne schovať. V románe spomínate veľa mien rôznych umelcov. Čo pre vás znamená výtvarné umenie?

Nič významnejšie ako iné druhy umenia, teda okrem literatúry, ktorej sa autorsky venujem. Je to pre mňa zdroj umeleckých zážitkov, spoločenských diskurzov, interpretácie súčasnosti, minulosti, podobne ako film, divadlo, hudba. V knihe ho napokon nie je až tak veľa, podobne ako v predchádzajúcej knihe Čepiec nebolo až tak veľa folklóru, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Má Molnár predobraz v nejakom konkrétnom umelcovi, ktorého dielo sa vás dotklo?

Nie, nemá. Poskladala som ho z viacerých postáv, nielen umelcov, a snažila som sa, aby v ňom nebolo možné vystopovať nikoho konkrétneho, to nie je cieľom. Veľa som vymyslela. Vytvorila som ho teda spôsobom, ako spisovatelia bežne tvoria postavy, čiže bulvár sa nekoná, žiadne odhalenia a urbánne legendy. Podobný typ kníh ma nikdy ani nebavil. Navyše, diela a osudy umelcov v istých regiónoch a generáciách majú veľa prienikov, pracovala som skôr s tým.

Ste autorkou piatich zbierok poézie, úspešnej, cenami ovenčenej prózy Čepiec a práve vám vyšla nová kniha. Čím je pre vás písanie?

Je to moja práca, spôsob existencie v tomto svete, ktorý sa napriek všetkým neistotám, ktoré z tejto roly vyplývajú, momentálne javí ako najlepšie riešenie. Ale doba je premenlivá, nemôžem tvrdiť, že to tak bude aj o pol roka. Navyše, som žena, mám dieťa a rodinu, takže vždy je to improvizácia. Trajektórie žien sú menej predvídateľné ako trajektórie mužov.

Už v knihe Čepiec ma zaujal váš štýl písania. Je veľmi originálny. Ako poetka prenášate poetiku aj do svojich próz. Vy zrejme aj pri umývaní riadu alebo počas prechádzky mestom vidíte okolo seba poéziu. Je tak?

To pôsobí naozaj dosť vzletne. Možno mám trochu iný typ vnímania, predispozíciu pozorovať iným spôsobom ako väčšina ľudí, ale pečiatku mi na to asi nikto nedá, takže je to jedno, pretože napokon aj ja, ako ostatní, žijem a píšem len tak, ako najlepšie viem.

Píšete, že hypotéza o modrosleposti Grékov vznikla v 19. storočí a opierala sa o to, že v Iliade a Odysei nie je nikde spomenutý jednoznačný pojem modrosti, modrej farby. Viete mi o tom povedať viac?

Zaujíma vás to asi preto, lebo sa to napokon stalo titulom celej knihy, mňa na tom zaujala jednak premenlivosť rôznych teórií, ktoré v čase vyvrátia iné teórie, akási prirodzená dočasnosť rôznych pilierov nášho poznania a kreativita v ich vytváraní. A potom možnosť neviditeľnosti toho, čo je samozrejmé, z iného pohľadu nespochybniteľné, inými slovami, zaujíma ma, prečo niektoré kultúry používali koleso a niektoré nie, kým v iných ohľadoch fungovali veľmi podobne, prečo v niektorých kultúrach bolo otroctvo samozrejmosťou a niektoré sa mu cielene vyhýbali. Zaujíma ma, na čo sme si v našej spoločnosti, akokoľvek široko ju pojmeme, zvykli a stalo sa pre nás neviditeľným, v pozitívnom alebo negatívnom zmysle.

Pre mňa je modrosleposť metaforou k tomu, že ľudia často nevidia ďalej ako na vzdialenosť osobnej zóny a naopak, sú často nevidení. „Modrá neprichádza sama. O modrú sa treba zaslúžiť, pre modrú sa treba rozhodnúť. Celý život je úsilie o modrú. O viac modrej.“ Obstojí moja interpretácia?

Ale to súvisí s tým, čo som hovorila. Prirodzené vnímanie a poznanie odvodzujeme od seba, od svojich osobných skúseností a determinácií, preto je v knihe tak veľa zvierat a veľa bizarných antropocentrických pohľadov, ktoré vytvárajú ľudia v závislosti od svojich vierovyznaní, presvedčení, usporiadaní, v ktorých žijú, a mýtov, ktoré si v nich vytvárajú.

Molnár je pre mňa stelesnením túžob a neopodstatnených strachov mnohých Čechoslovákov. Dokonca sa po páde režimu nešiel pozrieť ani na Azúrové pobrežie. Bál sa, bál sa, že tú modrú neuvidí. Správne som ho „prečítala“?

Áno, s odchodmi je spojených veľa strachov. Opúšťame nielen svoje materiálne strechy nad hlavou, ale aj rôzne iné zástupné istoty.

Molnár je asi pre mnohých čudák, pre mňa čistá duša. Čím je pre vás?

Chcela som, aby čitateľ k postave neprechovával automaticky obdiv. Molnár je veľmi inšpiratívna osobnosť s veľmi špecifickým vnímaním a prístupom k životu, ale niekedy trochu lezie na nervy, napriek svojej revolte si so sebou nesie aj dosť stereotypov charakteristických pre jeho generáciu.

Jedna z Molnárových aktivít pracuje so zničením materiálneho diela. Pri čítaní mi napadlo, že aj spisovatelia ponúkajú svoje literárne dielo čitateľovi, ktorý ho v podstate zničí, a zároveň tvorí nanovo. Narážam pri tom na čitateľovo subjektívne poňatie a interpretáciu diela. Každý čitateľ si z knihy vezme to svoje a možno sa to diametrálne líši od toho, čo zamýšľal autor. Súhlasíte?

Mám skôr skúsenosť, že u rôznych čitateľov prevážia viac alebo menej iné motívy a príbehy v knihe. O Čepci som s preháňaním hovorila, že každý číta inú knihu, pretože niekto čítal knihu o ženských osudoch, niekto o rodinných determináciách, niekto o Horehroní, v zahraničí o Slovensku, niekto o vzťahoch majority s rómskou menšinou, niekto v tom nachádzal paralely so životom v minulosti, niekto v príbehoch nachádzal svoju rodinu, ale všetko som zároveň do knihy vedome vložila a nemám skúsenosť, že by niekto čítal niečo, čo som nezamýšľala. Uvidíme, aké budem mať skúsenosti s touto knihou. Pri poézii je to ešte iné, pole interpretácií je oveľa širšie. To je tiež úplne v poriadku. Väčšina čitateľov nemusí čítať knihy na skúšku ani na zápočet.

Hrdinka má s Molnárom spoločnú minulosť, ich cesty sa však rozdelili. V duchu som sa pýtala, prečo mu rozprávačka hneď pri prvom stretnutí nepripomenula, kto je. Prečo?

Jednoducho preto, že to mohlo spôsobiť aj to, že mu pripomenie negatívnu skúsenosť z minulosti. Nechcela riskovať, že sa to vráti, pretože sa s ním chcela ešte stretnúť, rozprávať, preto tá vyčkávacia stratégia. Navyše, Molnár je dosť nevyspytateľná postava.

Nemôžem sa nepristaviť pri sliepkach, ktoré tvoria Molnárov svet. Prečo sliepky? Prečo nie napríklad papagáje?

Sliepky boli pri ľuďoch, odkedy ľudia začali pestovať a chovať. Je to možno najrozšírenejšie domáce zviera, ktoré chováme pre úžitok, a každý má s ním nejakú skúsenosť. Čiastočne som si vybrala sliepky aj preto, že ich považujeme za hlúpe zvieratá a na základe toho sa v našej kultúre vytvorilo dehonestujúce pomenovanie žien. Prostredníctvom Molnára však objavujeme čosi iné, ako sme zvyknutí. Papagáje majú oveľa lepší imidž.

Opisujete udalosti zo ´68, strach z Rusov. Ten máme dnes asi všetci. Máte v rodine niekoho, kto bol priamym účastníkom stretnutia s vojakmi? Je pre vás táto téma osobná?

Táto téma vyplýva z regiónu, v ktorom žijeme a ktorý je jedným z cieľov imperiálnych záujmov Ruska. Pripadalo mi teda prirodzené nevynechať v Molnárovom živote vpád vojsk Varšavskej zmluvy v šesťdesiatom ôsmom, pretože práve jeho generáciu zasiahol vo veku, keď mala všetko pred sebou.

Váš román je plný rôznych zaujímavostí zo sveta živočíšnej ríše. Rozmýšľala som, kde sa vzal takýto nápad.

Katarína Kucbelová. (zdroj: FOTO – JÁN KEKELI)

Sú to príbehy, ktoré sú zároveň príbehmi zábavnej interpretácie správania zvierat, projekcie našich kultúrnych modelov, príbehmi využívania zvierat, materiálne alebo obrazne.

Citujete viacero úryvkov z rôznych diel, spomeniem Homéra, grécke báje, Bibliu, Garnetta, Morrisa a mnohých ďalších. Vždy som sa túžila nejakého autora alebo autorky opýtať: Zbierate si citáty a potom v nich listujete a hľadáte, čo by sa vám hodilo do knihy, alebo máte takú obrovskú pamäť, že ich vyťahujete zo záhrenia?

Keď píšem knihu, mám obrazne otvorený akýsi folder, skladám príbeh, tvorím postavy a všetko, čo čítam, vnímam, je istým prieskumom. Keď mi niečo tému dotvára, zapasuje do nej alebo kladie ďalšie otázky, uložím si to. Samozrejme, robím aj cielenú rešerš, čítam knihy, ktoré rôznym spôsobom potrebujem k téme, a niekedy si na niečo zase spomeniem, a potom si to dohľadám. Je to tak s citátmi aj s príbehmi. Nie všetko nakoniec použijem. Teraz som v zvláštnom období, keď ešte nemám nový folder, tak stále reagujem na všetko, čo by malo potenciál ocitnúť sa v mojej knihe a je mi ľúto, že už je neskoro. Veľmi podobne to bolo s knihou Čepiec a dokonca aj s básnickou knihou K bielej.

Pri čítaní som mnohokrát pocítila smútok. Z toho, že rozprávačka je unavená zo života, kým iní odišli zo Slovenska, ona zostala. Pracovali ste pri písaní so smútkom vedome. Mali ste niekedy podobné pocity ako vaša hrdinka?

Pocit, že ľudia, ktorí tvorili časť môjho detstva, sú v zahraničí, je aj moja skúsenosť, ktorú som si uvedomila v obdobiach väčšej osamelosti, veľmi intenzívne napríklad počas materskej. Chcela som otvoriť tému ľudí, ktorí zostávajú, nielen z pohľadu zodpovednosti ku krajine, v ktorej žijeme, rôznych úloh v spoločnosti. Nezaujíma ma hodnotenie správnosti a nesprávnosti tohto konania, ktoré vo verejnej diskusii prevažuje, ale skôr osobné vzťahy a pamäť. Na druhej strane, ja som tiež odišla do trochu väčšieho mesta a nežijem tam, kde som sa narodila, hoci to bolo v rámci jednej krajiny. Možno si len postupne zvykáme na širší priestor, ktorého sme súčasťou, a odchody a ešte viac príchody ľudí preto tak prežívame. Objektívnym faktom je, že naša krajina je malá a malé sú aj mestá, ktoré v nej máme, vrátane Bratislavy. Ale keď hovoríme o smútku, mám viac a silnejších zdrojov. Neuvedomila som si, že som napísala až takú smutnú knihu. Vedome som sa snažila skôr o vtipné, odľahčujúce momenty.

Ďalším motívom, ktorý sa tiahne naprieč príbehom, je hrdinkin pocit neviditeľnosti. Hovorí v podstate o neviditeľnosti mnohých žien. Cítili ste sa niekedy aj vy neviditeľná?

Cítim sa tak pravidelne, ale niekedy mi to dosť vyhovuje. Nie vždy.

Veľmi som ocenila, ako ste načrtli aj tému domáceho násilia páchaného na ženách. „Niektoré ženy uhynuli, ďalšie sa vrátili do divočiny, iné sa prispôsobili a niektoré v pokoji dožili alebo sa zdržali na pár dní, týždňov, kým sa nevyliečili zo zranení, v ktorých ich našli, niekedy na pokraji smrti.“ Naša spoločnosť, podľa mňa, stále bagatelizuje túto tému, zatvárame oči pred násilím, ozývame sa, až keď je, žiaľ, neskoro. Ako by sa to dalo zmeniť?

To sú presne otázky, na ktoré môžem ako spisovateľka trochu nasmerovať citlivosť ľudí, ale nemám, ako mnohí, riešenie. Násilie na ženách má okrem tých najbrutálnejších foriem aj veľa subtílnejších prejavov, ktoré si často nestihneme uvedomiť, podobne ako rasizmus. Čím je väčšia sociálna odkázanosť žien, tým sú aj väčšie podmienky na násilie páchané na ženách. Generačne zakorenené stereotypy sa nezmenia za jednu generáciu, navyše vidíme, aké reakcie už len malé posuny v spoločnosti spôsobujú, vzostup rôznych konzervatívnych a mačistických platforiem, zásahy do reprodukčných práv žien, ktoré sa v niektorých krajinách dokonca ešte zhoršujú. To všetko je živná pôda na násilie proti ženám, následkom ktorého ženy umierajú alebo žijú so zraneniami a traumami.

Tých dôležitých tém je vo vašom príbehu mnoho, spomeniem napríklad náboženský fanatizmus alebo ekológiu, ktorá vyčnieva najviac. Živočíšna aj rastlinná ríša sú nesmierne dokonalé a človek sa správa, ako by ich chcel čo najskôr zničiť. Molnár je presvedčený, že ľudstvo je odsúdené na zánik. Súhlasím s ním. A vy?

Ja som optimistickejšia, na rozdiel od Molnára verím na istú adaptáciu, ale spýtajte sa ma zajtra. Zároveň, najväčšími obeťami klimatických zmien sú ľudia, ktorí sú v spoločnosti obeťami už teraz, popieranie klimatických zmien je len pokračovaním krutosti, ktorej je časť ľudstva vystavená. Neviem, či je príroda dokonalá, je to trochu romantizujúci pohľad.

Na záver zacitujem Molnárove slová: „Dielo má slúžiť ako nástroj iniciácie, zväzovať našu prítomnosť s nehmotným pôvodom a zmyslom. To ho robí umením.“ Sú to vaše slová. Rozvediete ich?

Ak si dobre pamätám, Molnár tu cituje Jindřicha Chalupeckého, ku ktorému jeho generácia vzhliadala, na Slovensku špeciálne, keďže Chalupecký bol Čech, bol z Prahy. Na druhej strane Chalupecký sa intenzívne zaoberal aj dielom Marcela Duchampa, s ktorým sa pokúšal o intenzívnejšiu komunikáciu, akurát Duchamp voči Chalupeckému neprechovával toľko obdivu ako domáca scéna.

Katarína Kucbelová je slovenská poetka a prozaička. Vydala päť básnických kníh, román Modrosleposť (Slovart 2023) a novelu Čepiec (Slovart 2019), ktorá bola nominovaná na niekoľko literárnych ocenení vrátane stredoeurópskej ceny Angelus a získala Cenu literárnej akadémie Panta Rhei Awards. Prvé tri z jej básnických zbierok Duály (Drewo a srd 2019), Šport (Ars Poetica 2006), Malé veľké mesto (Ars poetica 2008) vyšli v roku 2020 v reedícii vo vydavateľstve Drewo a srd. Jej knihy, predovšetkým novela Čepiec, vyšli v niekoľkých jazykoch. V Slovenskom literárnom centre spoluzakladala literárnu cenu Anasoft litera a do roku 2012 bola jej riaditeľkou.