Rutger Bregman: Morálna ambícia (prel. M. Maňáková, N press 2025)
Kristian Rönn: Darwinova pasca (prel. K. Kohanová, Eastonebooks 2025)
Našu budúcnosť nikto nenaplánoval, ale môžeme ju významne ovplyvniť
Každé obdobie má svojich strašiakov aj idealistov. Vidíme sa na okraji útesu a časť hovorí, že nás čaká pád a časť zasa hľadá možnosti, ako zostrojiť krídla, ktoré by nás mohli bezpečne vyniesť do výšok, alebo nám aspoň umožnili doplachtiť ďalej. A keď ich zostrojíme, tá pesimistická časť hneď povie, že sa vosk roztopí.
Medzi možnosťami vzostupu a pádu sa pohybujú aj dve knižné novinky, ktoré sú vlastne žánrovo nezaraditeľné. Sú to premýšľania, ale nie filozoficko-esejistické či politologické, aj keď v obidvoch niečo z toho nájdete. Možno je to knižná publicistika, pretože sa v oboch stretajú príbehy, ktoré sa okolo nás dejú. A nie sú to ani morálne exemplá, aj keď v obidvoch prípadoch ide o apel na ľudstvo, aby sa spamätalo. A jeden z týchto apelov verí v lepšiu budúcnosť, kým ten druhý sa bojí horšej…
Kniha holandského humanistu, historika Rutgera Bregmana Morálna ambícia (prel. M. Maňáková, N press, 2025) je tým optimistickejším pohľadom na ľudstvo a možnosti, ktoré máme. Kristian Rönn so svojou knihou Darwinova pasca (prel. K. Kohanová, Eastonebooks, 2025) hovorí priamo o globálnych katastrofických rizikách, ktoré našu budúcnosť vidia skôr v pesimistických farbách.
Obidve knihy však vychádzajú zo základnej myšlienky: bezmocní sme len vtedy, ak nerobíme nič. A to je to, čo často a s radosťou robíme. Alebo môžeme dúfať, že nie je nič také zlé, ako v skutočnosti je. Čiže zatvárať oči.
Na okraji útesu
Kristian Rönn je švédsky podnikateľ, filozof a odborník na umelú inteligenciu, ktorý sa venuje globálnym výzvam ľudstva. Je generálnym riaditeľom a spoluzakladateľom spoločnosti Normative, ktorá pomáha firmám merať a znižovať ich uhlíkovú stopu. Predtým, než sa zameral na uhlíkovú stopu, pôsobil v Inštitúte budúcnosti ľudstva na Oxfordskej univerzite, kde sa zaoberal katastrofickými globálnymi rizikami. A aby toho nebolo dosť, je aj konzultantom OSN pre klimatické zmeny a katastrofické scenáre vyvolané práve zvyšujúcim sa obsahom splodín v atmosfére.
Jeho Darwinova pasca je knihou, ktorá vychádza z aplikácie základných princípov evolučnej teórie. Pravidlá sú veľmi stručné: Sme inteligentné zvieratá uväznené na našej milej, malej a z vesmírnej perspektívy nie veľmi dôležitej planéte. Evolúcia nás vybavila inštinktmi a stratégiami, ako sú boj o moc, krátkodobé zisky, predátorstvom v rámci vlastného druhu či snahou o dominanciu nad inými.
A k tomu náhodou, ako istá evolučná výhoda v boji s nepriateľmi, vznikla aj inteligencia, ktorá nás v priebehu niekoľkých tisícročí priviedla od objavu kolesa a písma k neudržateľnej spotrebe, jadrovým zbraniam a umelej inteligencii. Inteligencia sa podobá na pávie perá, tiež sú krásne, ale oberajú o možnosť zmysluplne lietať.
Výsledok našich inteligentných schopností? Ničíme si klímu, vedieme absurdné vojny, vyčerpávame zdroje a nechceme vidieť, kam sa rútime. Naše správanie je sebazničujúce a ak nie rovno sebazničujúce voči našej generácii, tak zničujúce pre ľudstvo o pár desiatok či stovák rokov. Vyvinuli sme zbrane, ktorými vieme vyhladiť samých seba – a nemusia to byť len vojenské zbrane.
Našu spotrebu, túžbu po uspokojovaní krátkodobých potrieb a vynakladanie zdrojov s cieľom dominovať iným sprevádza kakofónia chýb, ktoré vieme pomenovať, avšak toxický systém, v ktorom žijeme, ich nevie odstrániť. Jednoduché príklady sú všade okolo nás – klimatická kríza je globálne viditeľná a cítiteľná, napriek tomu na úrovni štátov a politických rozhodnutí (vládnu nám zväčša egoistickí ignoranti a mocibažní pajáci, ktorým ide o vlastný status a opojenie mocou) sa tvárime, že sa vlastne nič nedeje, že globálne otepľovanie nás z útesu nestrháva.
Dostali sme sa do Darwinovej pasce, keď ako jednotlivci robíme to, čo je evolučne prirodzené, ale pritom odmietame to, čo by bolo rozumné? Sme v takom svete. Ale nakoniec Kristian Rönn hovorí, že je dobré, ak odhaľujeme chyby v systéme a učíme sa na nich. To, čo nás môže posunúť ďalej od katastrofy, je uvedomenie si rizík a najmä kooperácia. Povedzte to však ľuďom, ktorí chcú moc, moc, moc.
Máme šancu?
Matematika je jednoduchá: priemerne dnes prežijeme na svete čosi menej než 30-tisíc dní (približne 80 rokov), veľkú časť z toho prespíme. Každá naša prežitá chvíľa je padajúcim zrnkom v presýpacích hodinách nášho života.
Holandský historik Rutger Bregman, autor úspešných kníh Ľudskosť či Utópia pre realistov, si vyslúžil nálepku jedného z najinšpiratívnejších idealistov dneška. Aj jeho novinka Morálna ambícia vychádza z filozofovho presvedčenia, že našou túžbou by malo byť zanechať po sebe niečo, na čom skutočne záleží. A veru peniaze a bohatstvo to nie sú. Prestíž, peniaze či moc nie sú podľa Bregmana skutočnými ukazovateľmi úspechu – a už vôbec nie z pohľadu celej spoločnosti.
Našou morálnou ambíciou by malo byť pracovať na takých projektoch, ktoré prinášajú prospech spoločnosti, nášmu okoliu. Samozrejme, znie to naozaj idealisticky, ale Bregman prináša životné príbehy ľudí, ktorí nečakali, nefrflali a nehromadili bohatstvo pre seba, ale našli spôsob, ako pomáhať. Samozrejme, nečakajte, že vám za to budú tlieskať, pretože pracovať s morálnymi imperatívmi v sebe znamená prirodzene narúšať konformné zóny tých, ktorým záleží na materiálnych statkoch.
Bregman vo svojej knihe hovorí o príkladoch, ktoré môžu byť inšpiratívne, ale zároveň obsahujú aj zrniečka, ktoré samotného čitateľa môžu provokovať k tomu, aby sa zamyslel nad svojimi postojmi. Naozaj je fajn byť bohatý a nemyslieť na účty, ale okolo nás sú milióny, ktoré nemajú to šťastie. Naozaj je fajn žiť v krajine, kde je pitná voda v každom kohútiku, ale chceme obetovať náš komfort dnes za lepší svet pre naše potomstvo?
Sám autor priznáva, že nie každý z nás môže prispieť k odstráneniu otrokárstva či vytvoriť nadáciu, ktorá ročne zachráni životy tisícok detí pred maláriou. Ale zároveň sa pýta, či každý z nás môže urobiť vo svojom okolí aspoň malý krôčik, ktorého cieľom nie je „vyhrať“ nad druhými, ale zlepšiť náš spoločný život.
Bregmanovi – aj pri jeho predchádzajúcich knihách – vyčítali jeho idealizmus. A nepochybne mu to budete vyčítať aj vy. Ale ak sa mu s jeho nadšením pre dobro podarí aspoň o kúsok spochybniť materiálnu každodennosť a otočiť nás k premýšľaniu nad našimi deťmi a ich budúcnosťou, dostaneme sa do štádia povestného motýľa, ktorého zamávanie krehkých krídel môže nakoniec spôsobiť búrku.
Ako vyzerá budúcnosť
Máloktorý futurológ, veštec, vizionár či kazateľ veril v lepšiu budúcnosť. Ideál Slnečného štátu a Utópie, Raja či komunizmu nám vždy pripadal len ako nežne detská myšlienka, ktorá nám v tomto krutom, darwinovskom svete pomáha prežiť. A v tomto smere pôsobí aj Bregmanovo písanie ako utopický ideál.
Krátkodobý zisk – to je darwinovská pasca – nás ženie k drancovaniu prírody, klamstvám a podvodom, honbe za slasťou a hyperkonzumnou dobou, ktorá je bezohľadná k budúcnosti. Súčasťou tejto pasce je napríklad aj umelá inteligencia, ktorá znova akceleruje naše pohodlie, poznanie a spôsoby existencie a zároveň môže predstavovať aj hrozbu istej autonómnosti správania sa, ktorá nerešpektuje (mohla by nerešpektovať) ľudské pravidlá hry.
Na druhej strane, aj Kristian Rönn hovorí o darwinovských anjeloch, teda ľuďoch, ktorých schopnosti meniť zaužívaný poriadok smerom k lepšiemu vedia zasiahnuť či viesť spoločnosť tak, aby sa spolupráca a jej výhody stali normou. Aj keď je to ťažké a princípy evolučného boja sa nevzdávajú.
Bregmanov pohľad apeluje rovnako na potrebu zamyslieť sa nad morálnymi hodnotami. Isto, môžeme sa pozrieť na storočia múdrych ľudí, ktorí hovorili, že vládu treba dať do rúk najmúdrejším a najmorálnejším, či môžeme počúvať prorokov, ktorí nás vyzývali k dobru. Nám sa to za tie tisícročia akosi nedarí realizovať, hoci aj politici majú plné slová morálky. Ale Bregman hovorí o osobnej zodpovednosti. Pamätáte si na rok 1989 a heslo z námestí: Kto, ak nie my? A druhé: Kedy, ak nie teraz? Vieme, ako to dopadlo. Ale nastal čas, si to pripomenúť. Kristian Rönn aj Rutger Bregmann nás k tomu vyzývajú.
Martin Kasarda