Sloboda ako dedičstvo mlčania
V detskom svete je všetko pevne dané – autority sú nespochybniteľné, význam slov je doslovný a prítomnosť sa zdá večná. Pre Leu Ypiovú, vyrastajúcu v Albánsku v osemdesiatych rokoch, bol svet tiež taký. Poriadok socialistickej spoločnosti bol nemenný, správny a bezpečný. Učili ju milovať Envera Hodžu, veriť v rovnosť, spravodlivosť a slobodu. A hoci jej rodina žila v tieni starostlivo pestovaných tajomstiev, až pád režimu v roku 1990 v nej otvoril trhlinu, a cez túto trhlinu prenikla otázka, čo vlastne znamená sloboda?
Neobyčajné rozprávanie o detstve
O detstve, ktoré sa nevinne pohybovalo na hrane medzi dvoma ideologickými svetmi. Autorka rekonštruuje obdobie svojho dospievania v krajine, o ktorej väčšina čitateľov mimo Balkánu vie len veľmi málo. Robí to však spôsobom, ktorý ďaleko presahuje tradičný memoárový žáner – kniha je zároveň filozofickým zamyslením, politickou esejou a hlbokou literárnou výpoveďou o sile identity, histórie, no i mlčania.
Ypiová nepodáva zjednodušený obraz Albánska ako „temnej komunistickej diery“. Namiesto toho ponúka pohľad zvnútra, z perspektívy dieťaťa, ktoré verí v školské poučky, no zároveň intuitívne cíti, že doma platia celkom iné pravidlá. Rodičia rozprávajú v kódoch, fotografie sú zarámované selektívne, biografie sa prispôsobujú režimu a ticho je rovnako významné ako slová. Tento svet neustáleho kódovania a dekódovania reality formuje v autorkinom vnútri rozpor medzi tým, čo ju učia, a tým, čo zatiaľ iba tuší.
Kniha tiež výnimočne pracuje s časom – pohybuje sa medzi minulosťou a prítomnosťou, medzi detským nevedomím a dospelým porozumením. Sledujeme tak, ako sa z malej komunistickej pionierky stáva filozofka, ktorá už slobodu nevníma ako abstraktný, ale ako historicky podmienený pojem – zložitý, protirečivý, niekedy zradný.
Osobná, rodinná a spoločenská transformácia
Na jednej strane matka, ktorá prešla od politického prenasledovania k politickej kariére v liberálnom kapitalizme, no nikdy sa celkom nevymanila zo závislosti od patriarchálnej štruktúry rodiny. Na druhej strane otec, ktorý prežíva revolúciu s melancholickou rezignáciou. A napokon samotná autorka, ktorá musí vnútorne prehodnotiť všetko, čomu verila – vrátane vzťahu k milovanej učiteľke Nore, ktorá stelesňovala ideály, čo ju kedysi formovali.
Lea Ypi nezatvára oči pred rozčarovaním z kapitalizmu. Jej opis Albánska po páde Hodžu je mrazivý: zatvorené továrne, masová migrácia, Ponziho schémy, ktoré vyústia do občianskych nepokojov a protestov v roku 1997. Nádej na slobodu sa mení na frustráciu. Liberálna demokracia, ktorú tak ospevovali západné médiá, neprináša rovnosť ani bezpečie.
Autorka je presvedčená, že sloboda, ktorá je prítomná len ako možnosť výberu, nie ako právo dôstojne žiť, zostáva polovičná. Uvedomila si, že jej rodina nežila len pod vonkajším útlakom, ale aj vo vnútornej neslobode – v potrebe mlčať, prispôsobovať sa, potláčať vlastnú identitu. To ju vedie k rozhodnutiu študovať filozofiu, kde nachádza nástroje na pomenovanie toho, čo prežívala, ale čo jej nikto nikdy výslovne nepovedal. Prijatie Marxových textov však nie je návratom k ideológii, skôr snahou pochopiť – nielen minulosť svojej krajiny, no aj nesplnené sľuby súčasnosti.
Slobodná je kniha, ktorá narúša čierno-biele delenie na páchateľov a obete, na Východ a Západ, na pravdu a klamstvo. V každej ideológii nachádza ľudí z mäsa a kostí – so svojimi túžbami, strachmi a zlyhaniami. Je to výnimočné dielo, ktoré odmieta moralizovanie a namiesto toho pozýva na reflexiu. A na to, aby sme si položili rovnakú otázku ako autorka: čo vlastne znamená byť slobodný?
Alexandra Jurišová