Lukáš Cabala: Leto postávalo v horúcom vzduchu (Artforum 2025)
Realita v mozaike času a priestoru
Kniha Lukáša Cabalu Leto postávalo v horúcom vzduchu pôsobí v porovnaní s jeho predošlými textami prekvapivo realisticky. Autor už viac nevyužíva magickosť, ktorá charakterizovala jeho predošlé prózy. Ponára sa do sveta, kde sa všetko odohráva na Slovensku na konci dvadsiateho storočia, v krajine, ktorá sa spamätáva z porevolučného otrasu a učí sa, čo znamená demokracia a otvorený svet.
Vnútri priestoru, vnútri seba
Zmena autorovho rukopisu súvisí aj s tým, že ide o jeho doteraz najosobnejšiu prózu. Nina, hlavná postava románu, vyrastá na okraji Trenčína a veľa času trávi s otcom, lesníkom, v horách. Vzťah k prírode, samote a mlčaniu sa stáva dôležitou črtou jej vnútorného sveta. Život sa jej však zásadne zmení po ceste za oceán – krajina okolo nej sa mení len zdanlivo, skutočné zmeny totiž prebiehajú v nej samej
Kniha má mozaikovú štruktúru, ktorá sa časom utvára do jednotnej výpovede. Hoci sa príbeh vyvíja organicky, je zreteľné, že autor pracoval s premysleným rámcom: sledovanie vývoja hlavnej postavy Niny, od detských zážitkov až po dospelosť poznačenú túžbou po porozumení, láske a vlastnom priestore. Nina je postava, cez ktorú Cabala skúma krehké formovanie identity v tieni rodinných tajomstiev, spoločenských noriem i drobných tragédií, ktoré sa v jej okolí dejú s pozoruhodnou samozrejmosťou.
Zásadnou rovinou je práve prostredie, krajina, kde sa príbeh odohráva, a to nielen geograficky, ale aj mentálne. Dedina, Trenčín, Florida, Kanada – nie sú tu len ako kulisy, ale ako spôsoby bytia. Cabala rozumie tomu, že priestor formuje človeka, no rovnako vie, že skutočná zmena sa odohráva najmä vo vzťahoch. Tie sú v jeho próze zložité a podmanivé zároveň. Vedľajšie v tomto prípade nie sú len nástroje vývoja hlavnej hrdinky, ale samy osebe charaktery, ktoré dokážu zarezonovať aj bez jej osobnosti.
Čas zakotvený v pamäti
V knihe sa objavujú aj kriminálne motívy – úmrtia, krádeže, tajomstvá, ktoré prechádzajú generáciami. Nie sú však nosným žánrovým prvkom, ale prirodzenou súčasťou reality. Ich prítomnosť pramení z príbehov s pytliakmi, archívnych článkov z Trenčína či osobných spomienok z rozhovorov s autorovými rodičmi o deväťdesiatych rokoch a ich rodinnej histórii, aj z ciest po Floride či Kanade, ktoré sa mu podarilo pretaviť do miernej fikcie s úctou k ich pôvodu. Najsilnejšie sú tie pasáže, kde sa fikcia stretá s autenticitou – nie cez prvoplánové rozcitlivenie, ale cez sústredené pozorovanie detailov.
Dôležitou, hoci neviditeľnou témou knihy je čas. Cabala k nemu pristupuje ako k vnútornej, subjektívnej dimenzii. Nie je uňho lineárny – je to prítomnosť, v ktorej sa stretajú spomienky, záznamy aj túžby. V tomto ohľade sa román stáva istým typom spoločenského zrkadla – nenápadne, no účinne zachytáva atmosféru transformujúcej sa krajiny, kde sa ešte neujasnila budúcnosť, ale minulosť je priveľmi čerstvá na to, aby sa na ňu zabudlo.
Leto postávalo v horúcom vzduchu je kniha, ktorá sa síce nevystatuje formálnymi experimentmi, no je formálne vyzretá. Je o dozrievaní dievčaťa a krajiny, o tom, ako sa človek formuje nielen prostredníctvom lásky, ale aj prostredníctvom odcudzenia, strát a malých, dôležitých vzdorov. A je i dôkazom toho, že zdanlivá jednoduchosť môže byť výsledkom hlbokej autorskej práce – hľadania rovnováhy medzi rozprávaním a mlčaním, medzi tým, čo sa povie, a tým, čo sa len naznačí. A zároveň je to kniha, ktorá čitateľa nezneistí, ale osloví – práve vďaka tomu, že ponúka emóciu bez sentimentu, úvahu bez moralizovania a postavy, ktoré poznáme, aj keď ich nikdy nestretneme.
Alexandra Jurišová