Uprostred leta je Ľubo Dobrovoda na ostrove Pag, lebo more je more. Tak sme si telefonovali a písali, aby sme si zaspomínali, ako inak, na dystopickú minulosť nazvanú socializmus. Ani sa človeku nechce veriť, že to bolo naozaj. Najnovšia kniha Ja parkáč je ako lietajúci koberec, ktorý vás nevezme do rozkošného raja, ale do čias klamstva, podvodov, lacného chľastu, ešte lacnejšieho žrádla, práskačov, krivákov a tupých funkcionárov, prosto žiarivého obdobia normalizačného socializmu.

Parkáč je človek z parkoviska, nie z parku. Bratislavské parkoviská z čias normalizačného socíku boli povestným semenišťom podivných existencií. Nechceli ste sa venovať inému honosnému povolaniu?

Chcel a bolo by to krásne. Najviac by som chcel byť vy – docent Kasarda a k tým monštruóznym titulom pridávam ako čerešňu na torte vašu profesiu – vedúci bla, bla, bla, komunikácie na fakulte masmédií – a tým pádom tisíce okúzlených dievčenských očí, nehanebne upretých na moje, teda vaše, vysoké čelo a intelektuálne okuliare, pod ktorými ženy neomylne tušia bezbranné oči. Nič nie je bezbrannejšie ako oči krátkozrakého vedca profesora Indianu Jonesa, pardon Kasardesa.
Predstavujem si ako perlím vtipné bonmoty, a keď sa auditórium dosmeje, pokračujem hlboko modulovaným hypnotickým hlasom, znejúcim ako vábenie siréňáka:

,,Pozrite sa na tento filozofický problém z opačnej strany“, – a ony sa dívajú, Bože, a ešte ako!
Po vábení si ešte vedecky zachripím, akože priškrtený obrovskými menami filozofov a mysliteľov, z ktorých názormi hocikedy nesúhlasím. Ja môžem. Teda, samozrejme, ak som sledovaný pri tom faustovsky diabolskom goetheovskom nehanebnom obcovaní svorkou mozgovo nabúšených Venuší a hnaný ich obdivnými vzdychmi k vyvrcholeniu na Olympe mudrcov per vaginam rovno Aténe pod sukňu. Ako ja vám závidím, chlape! Trošku som sa zasníval – to sa mi stáva takže ,,fofrem“ k vašej otázke.

Baník, zvárač, gynekológ či úradník daňového úradu?

Poslanie gynekológa, profesore, nie je iba o chcení, ale aj o študovaní, a ja som bol čistý guliar. Ak neviete, o čom presne hovorím, dovoľte mi porozprávať príbeh o tom, že nie je guliar ako guliar. Čujte, čujte!

My sme ako chlapci chodili na Střelnici v Jablonci nad Nisou. Tam postavili na sedemdesiate roky famóznu športovú halu a stredisko vrcholového športu. Na „střeláku“ ste mohli vidieť trénovať úplne všetko, čo v československom športe niečo znamenalo. Ale späť k tým gulám! Medzi dvojmetrovými stošesťdesiatkilovými ťažkými atlétmi, ktorí vyzerali ako golem z Cisárovho pekára, vyčnieval Goliáš taký obrovský, že aj medzi týmito genetickými anomáliami desil už z diaľky svojou človeku nepodobnou muskulatúrou. Ja som niečo podobné nikdy nevidel.

Naše televízne vzory – major Zeman či major Hradec – s ich slabunkými ručičkami a veľkými hlavičkami by si proti tomuto obrovi museli vziať na pomoc celý ústredný výbor KSČ vrátane tankov a húfnic, k tomu ešte milicionárov z podniku LIAZ, plus tisíc sovietskych vojakov, ktorí nás prišli oslobodiť v 68. a teraz boli nasáčkovaní v kasárňach v Turnove. Dovolím si len malú vsuvku – nezabudnite prosím, že Barbar Conan bol vtedy ešte v plienkach a ja podotýkam, že to bola jeho veľká klika. Na střeláku by „Doonanoval“.

Nenápadko som sa priplichtil bližšie k miesiželezám a s vypúlenými očami pozeral na vykosenú dvojmetrovú opachu, ako zahodí obrovskú guľu a hovorí:„Dneska na to seru, už mne to trénování nebaví.“

V tom momente sa plešatý obor ocitne tri metre v lufte, a napriek pišťaniu a kopaniu stĺpovitými nohami s ním točí ako s vrtuľou ten obrovský bradatý Goliáš, ktorý ho ako prd zdvihol jednou rukou nad hlavu. „Co to je, nebaví mě trénovat? Co to znamená seru na to?“ zrúkne znechutene na lenivého previnilca. Nečaká na odpoveď a zahodí toho dvestokilového chlapa sťa bábiku do desať metrov vzdialeného doskočiska.

,,Helčo, Helčo, klid, stříká z tebe testosteron, to ty zasraný steroidy,“ dobehne k bradatému dinosaurovi malinký chlapík v teplákovej súprave, obomkne krátkou ručičkou Goliáša okolo zadku, vyššie nedočiahne, a odvádza ho k šatniam. „To je taková kráva, ta Helena,“ šomre zahodený chlap, čo sa celý od piesku poslušne vrátil ku svojim gulám, ktoré boli, minimálne desaťkrát menšie ako tie Helenine.

No a ja som sa okamžite vrátil k mojim guliam, teda päťkám, ktorých som mal plnú žiacku. Olympijská víťazka vo vrhu guľou, Helena Fibingerová, lebo ten obor nebol nik iný ako ona, ma tak vydesila, že som sa na šport radšej navždy vykašlal. Dosť ma mlátili učitelia, nebolo mi treba, aby si so mnou pohadzovali tetky, čo vypadali ako štyria Matuškovia v teplákoch. Takže teraz som vám názorne vysvetlil, že pri mojich študijných výsledkoch môže byť jediná dostupná atestácia emeritný gynekológ amatér a z akademických titulov iba doktor milostných vied. Baník som, samozrejme, byť mohol aj s guľami, ale úprimne, až taký kokos som nebol. Okrem toho som mal celkom dobre našliapnuté na inú profesiu, lenže chlapec mieni a mater…

Takže?

Posúďte sami…Keď sme mali štrnásť, zavolali nás na učňovské trhy socialistických podnikov. Tam pri stolíku dlaždičov som sa dozvedel zásadnú novinu – že tento odbor sa študuje iba dva roky a škola je len jeden deň v mesiaci. To bolo ako sen. Nevedel som síce, čo sa tam konkrétne robí, ale znelo to fantasticky bez tej školy.

Navyše v Čechách sa hovorilo: „Ten je sprostej jak dlaždič“, a to bolo sympatické. Ibaže, keď som došiel domov, matka mi dala po hube a povedala: „S debilama a cígošema budeš ťukat támdle na náměstí kočičí hlavy jak vožralej datel a já budu mit vostudu jak prase, že mám syna úplnýho kreténa, což teda mám, ale nikdo to nemusí vidět na první šup. Pudeš za kuchaře, nikdo tě neuvidí, páč budeš zalezlej, ušetříme spoustu peněz, jelikož se tam nažereš a eště něco ukradneš domu. Tenhle skurvenej komoušskej stát nám dal dycky houno, tak si konečne něco vemem nazpátek. Furt řveš jakej seš Janošíkovec po fotroj, tak budeš bohatem brát a chudejm dávat,“ a to sme boli my, v tom mama nekecala.

Nakoniec som sa vyučil za čašníka, o tom možno poviem v ďalšej knižke. Už ju mám hotovú.

Bude teda pokračovanie parkáča?

Úprimne, keď sa Parkáča predá málo, nebudem vydávať nič. Ak niečo nemám rád, sú to takí tí veční granťáci, ktorí predajú tristo kusov, vysajú prachy aj mŕtvemu z ucha a tvária sa ako Dostojevskij a Steinbeck dokopy. Ja som vo všeobecnosti proti rôznym zadarmenko pobytom vo všakovakých spisovateľských domoch a večnému naťahovaniu rúk k rôznym komisiám, kde podľa hesla: já na bráchu, brácha na mě, jeden diletant dáva druhému, lebo ten bude zasa v komisii zajtra.

Úprimne, kto iný ako neúspešný má čas tmoliť sa po festivaloch, sedieť v porotách, komisiách a mudrovať na besedách za šesťdesiat eur plus frakovné, obedík, vínečko a hotelík. V tom hotelíku vyrazí večer nadrbaná poeticko-spisovateľská úderka z vinárne a s revom: „ideme sa páriť“ trieska do dvier nabudených „nemladičkých básnířek“ medzi padesátkou a smrťou. Vtip „otvor, nebúcham palicou“ nikdy neomrzí. Verte mi, Murakamiho na tej chodbe nestretnete.

Na mňa literárne inštitúcie vždy srali. Nepreložili ma ani zo stola na policu, neposlali ma na žiadny knižný veľtrh, nebol som v Paríži, Indii, Nórsku, na Islande, v Kórei, na Marse ani na Mare. Tam chodí iba jediná skupina ctihodných. Je to, ako keď sa po havárii okolo polomŕtveho zraneného zbieha tá istá parta živých umrlákov, ktorá ho zachraňuje tak vehementne, až ho zabijú. Pamätáte, to bola dobrá poviedka. Myslím že z knihy Tichá hrůza. A takáto hrôza je aj kopec toho literárneho, čo ide od nás do sveta.

Nikdy som nerozumel kľúču, podľa ktorého sa predávaný autor nepreloží a veci mizerné sa prekladajú aj do urdčiny. Na kerú Máriu idú von slabingeri, čo nerezonujú a nič nepredajú ani u nás. To, bohužiaľ, moja hlava starého guliara nebere, jediná šanca je, že by mi v nej musela, bum-bác, rozsvietiť naša Helča.

Tento cirkus som nespustil kvôli sebe. Nikdy by som nikam nešiel už len preto, že s tými pár bulharskými a chorvátskymi slovíčkami by som veľa vody nenamútil a úprimne, nemám potrebu tomuto svetu zvestovať niečo obrofského, lebo čím som starší, tým viac si uvedomujem, že viem úplné hovno. Áno, ja viem, práve takí toho hovoria najviac. Berte ma, prosím, ako výnimku, ktorá potvrdzuje pravidlo.

Ale, aby som celú túto litániu zmysluplne uzavrel, sú tu ľudia, ktorí by si zaslúžili ísť do sveta a zdobiť cudzokrajné knižnice. Ak bude mať niekto kompetentný chuť, môže mi zavolať a ja mu všetkých tých povolaných s radosťou a nezištne pošepkám. (Šušušušu, napríklad Ja, Veve Šikulová a Iris Kopcsayová.)

Poďme ku knihe: podivný obchod s peniazmi, zlodejstvá, sivá až čierna ekonomika, šmelina. To bol obraz reálneho socializmu, ktorý dopĺňajú vaše detsko-dospievajúce poviedky o československej surrealistickej normalizačnej realite. Ako sme to dokázali prežiť?

Ja na rozdiel od vás, doktore, neviem písať tak invenčne ako vy. Presne si pamätám na deväťdesiaty prvý, keď som sedel v starom karavane na parkovisku oproti Prioru a čítal v novinách parádnu poviedku o poslednej večeri, ktorú napísal akýsi Kasarda. Ježiša v nej opísal ako pankáča obklopeného sockami a zjavmi, prenasledovaného establišmentom, ktorý ho nakoniec zlikvidoval. Na tejto poviedke bola skvelá ešte iná vec – že sa z nej išla posrať katolícka cirkev – ktorá vo svojej debilite vôbec nepochopila, „co tím chtěl básník říci“, a ako je jej dobrým zvykom, zatracovala, exkomunikovala a strašila peklom.

Môžete byť pyšný na takú kacírsku reakciu. Ja píšem len o tom, čo poznám. Harry Potter ani Solaris to určite nebude. Ale viem vyfrknúť dobrý dialog a v príbehu, v ktorom vystupujem ja a moji blízki, idem až na dreň a nikoho nešetrím, najmä seba nie. A keďže som žil v čase socíku iba do 27 rokov, mám ho pod kožou podstatne menej ako vtedajší päťdesiatnici, píšem o ňom bez spomienkového optimizmu čistú pravdu a nič len pravdu. Tá úplne stačí, netreba nič nafukovať a démonizovať.

Keď vedľa teba ruský tank rozdrví sanitku plnú chudákov a o kúsok ďalej vidíš ležať mladé dievča, ktorému nejaký šikmooký Kalmyk prestrelil brucho a ty v tom strašnom huriavku a dyme počuješ tichulinké „maminkoo“, to je moment, čo nepotrebuje žiadnu hyperbolizáciu. Ani ten, keď ma skurvený komunistický riaditeľ školy ťahal ako tretiaka po triedach sťa tmára, ktorý, pretože chodí na náboženstvo, vidí Boha. Milým hlasom sa prihováral: „Děti, smějte se mu a sám sa hlasno rehotal „hahaha“ – deti sa moc nesmiali, lebo po prvé som im za direktorovým chrbtom ukazoval päsť pod bradou, a po druhé som sa rozhovoril o tom, ako okolo mňa lietal s anjelikmi Ježiško, a ten, na rozdiel od pičusa deda Mráza, socialistické deti enormne zaujímal.

Nasratý riaditeľ mi po tom, ako som povedal, že Ježiško ma naučil báseň – „Deda Mráz neni náš, je to ruskej šmelinář“ – zavalil takú bombu päsťou, že ma dve učiteľky kriesili na dámskom hajzli. Tam ma štandopéde tie hydry zbabelé upratali. Ja som tú päsťovku bral ako zaslúžený trest, lebo báseň o ruskom šmelinárovi ma nenaučil Ježiško, ale mama, ktorá, keď som došiel domov s rozbitým nosom, skopala riaditeľa do guľata a ja som fičal na inú školu.

Mama sa komoušov nebála, nadávala im verejne do kurev a nikdy sa jej nič nestalo. Myslím, že keby tie naše dva predposraté národy boli ako moja mama, mohlo tu byť dobre už oveľa skôr. Na druhej strane mnohým aparátčikom a prisluhovačom režimu socík veľmi vyhovoval, pretože si užívali drobné kolaborantské výhody. Diplomatické predajne s nedostatkovým tovarom, devízové prísľuby do Jugošky, poukazy na autá, pridelené byty a domy po emigrantoch, a prijatie ich imbecilných deciek na dobré školy.

Ale ten duch socíku prežíva…

Dnes tie detičky rečnia na mítingoch ľavicových strán a s cheguevarovsky zaťatou päsťou spomínajú na zlaté červené časy. A majú na čo. Z ich víl na Slavíne sa ten bývalý režim ešte nevyvetral a nežná im len nežnučko pohladkala vlásky.
„Nie sme ako oni“ – tak sa to kričalo pod tribúnou a oni na nás za to dnes vyrevujú: „No pasarán!“ To je pre nich stále aktuálne heslo. Po prvé preto, že Neprejdú bolo napísané na vrátach pohraničných útvarov, kde naši chlapci v zelenom strieľali ako psy nešťastníkov, čo chceli zdrhnúť cez elektrické drôty do slobodného sveta. Po druhé, keďže sú tí zmrdi a pohrobkovia furt pri vesle, No pasarán žiadne reformy, ktoré by nás toho boľševického moru zbavili.

Ale späť k tomu podivnému obchodu, teda vexlu, o ktorom hovoríte. Myslím, že vexel nebol ani trošku podivný. Kúpil si marku za 18 a predal za 25! Bomba kšeft!

Oveľa podivnejšie boli praktiky komunistických päťročníc a výroba nekvalitných vecí, ktoré, napriek tomu, že stáli za hovno, furt chýbali a šmelilo sa s nimi. Vypočuj si pieseň Skratky od Ivana Mládka. Vo veľkom sa šili nemoderné bezfarebné handry, ktoré nikto nechcel nosiť, a hlad po všetkom západnom, kľudne aj po umelom hovne, ktoré sa oficiálne deklarovalo v colnom vyhlásení ako jeden kus umelý ľudský trus, bol neukojiteľný.

Apropo aj kovaní komunisti s prehadzovačkami na veľkých hlavách chceli byť študovaní. A tak si vymysleli školy ako VUML alebo Vysoká škola politická Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, ktorej sa hovorilo Vokovická sorbóna. Tam si títo čuráci rozdávali doktoráty. Pod skratkou RSDr., teda doktor politických vied, čo bol pre súdruhov ako Vasil Biľak a ďalší, ktorých IQ dosahovalo maximálne 75, splnený proletársky sen. O špeciálnych politických školách v dorogoj Maskve si prečítajte inde.

Paradox bol, že za tie všetky šmejdy a zmetky, čo sa vyrábali pod bdelou kuratelou komančských RSdoktorov, brali ľudia celkom slušné platy. A ešte si treba uvedomiť a pripísať socíku k dobru, že z každého pracovného dníčka sa robilo maximálne dve hoďky a v tých dvoch pracovných hodinách sa väčšinou robili fušky. Aspoň tam, kde som budoval komunizmus ja. Zvyšok pracovného času vyplnili bujaré oslavy a chľastačky. Toto je podľa mňa podivné, dokonca prapodivné.

Divné, že sme prežili.

Za všetky aspoň jeden údernícky príklad: ujo Janko Dulka sedel na ministerstve a my sme ho išli s tatkom navštíviť. Došli sme k nemu do kancla, sekretárka nám otvorila dvere. Ujo Janko spal s hlavou na stole a pred ním stáli nedopitá a dopitá fľaše vodky.

„Jaanko, cérus”, – hulákal tatko a s láskou sa díval na vodočku.

Janko nič, spal. Zrazu časové znamenie v dráťáku, čo vyhrával nejakú častušku, zakvákalo 16 hodín – Janko vstal ako robot riadený na diaľku, vzal dáždnik, aktovku a klobúk, a napriek tatkovým protestom tuho vystretý odkráčal domov. Tatko sa bezradne pozrel na sekretárku, tá mu naliala obrovskú lampu vodky a čičíkavo zaševelila:
,,Súdruh vedúci pije len v pracovnej dobe“ – tatko potľapkal chichotajúcu sekretárku po zadku a zrúkol hereckým hlasom:
,,Vidíte Sonyčka a ja sa musím takto trápiť nonstop“ a kopol vodku do seba.

Takýchto makačov bola plná republika. Môžete mi veriť, prešiel som dvadsať robôt. Moja mama tridsaťpäť, a z každej sme sa denne vracali nalámaní jak stromy po tornáde. Takže to, keď som neskôr kúpil na parkingu marku za osemnásť a predal za dvadsaťpäť, pokladám za jediný záblesk normálnej zdravej ekonomiky v tom červenom bordeli. Vôbec najväčší paradox je to, že dnes kopec týchto nemakačenkov vykrikuje ako bolo super a aké to boli krásne časy a ja znovu opakujem: Áno, svojim spôsobom boli! Dnes už to krásne dobrodružstvo, keď sa nadrbaný šofér autobusu chránený žltou páskou PSVB musel držať volantu aby sa nezgúľal na pedále a chirurg, operujúci konkrétne môj slepák, musel byť podopieraný dvoma sestričkami a aj tak mi skoro ušmykol gule, bože, zas tie gule, už nezažiješ.

Neviem čo sa robí s dnešnými ľuďmi, každý si detailne pamätá rok sedemdesiat, ale to čo sa tu deje posledných pätnásť rokov si nepamätá nikto. Väčšina si nepamätá ani to, čo bolo pred dvoma dňami, a tak sa motáme ako ožraté podenky dookola, a s nami sa motajú komunisti, fašisti, eštebáci, ruskí agenti, hoaxeri a zmrdi, ktorí si nás budú sácať ako pešiakov na šachovnici zhnusenia a marasmu udyndaných ich štekotom a nenávisťou tak dlho, kým nám nedajú mat.

Boli sme súčasťou ruskej tlakovej níže s tým chľastom všade.

Posledný logický krok po socialistickom cúvaní so Sovietskym zväzom na večné časy je už len to pripojenie sa k Rusku, tak ako mi to hneď po nasadnutí do taxíka naordinoval jeho šofér:
„Čo na to hovoríte, šéfe? Toto tu už je ozaj v riti, né?“
„,Čo?“ pýtam sa opatrne.
„No to, čo sa tu deje, do piče, ja tu už nechcem ostat ani chvíľu! Kamoš je na Sachaline u ropného vrtu. Víte, ako mu je tam dobre? To sa ani nedá povedat!“

„Tak tam treba hneď ísť,“ odtuším a rozmýšľam, či sa zabijeme, keď mu jednu vypálim.
„Ťažko sa tam dá dostat, do teho Ruska. Víza sú problém, lebo tam chcú všetci íst, inak by ma tu už dávno nebolo! Víte, že oni sú pred nami sto rokov? To vám hovorím, jak tu sedím!“

„A nevyskúšate Bielorusko, tam je to tiež v poriadku,“ navrhnem.
„To je! Tam by som išiel okamžite tiež. A viete, kam by som ešte išiel? Do Soči na dovolenku. Tam je krásne.“
„Do Bachmutu vybehnite, tam je prenádherne!“ provokujem.
„Hned by som išiel, tam sú úplne iní ľudia ako tu. Teraz sa ešte jebem se starú do Turecka, ale mám to už šecko vymyslené. Ja chcem mať totiž prosim pekne porádneho prezidenta a to je iba Putin!“
„Alebo Lukašenko, alebo Kim v Severnej Kórei,“ napoviem.
„Ináč kamoš tam bol v tom Pingpongu, hovoril jak je tam dobre. To šecko, čo sa tu vypráva, je usácka propaganda. Všade je tam čistota, žádne autá a usmievaví spokojní ľudia. Né jak tu!“

Pozriem na neho: „Vy sa majster pri všetkej úcte tiež moc nesmejete,“ oponujem.
„V Kórei by som sa smial, lenže tu neni čomu. Víte, že je Amerika agresor? Tisíc dobyvačných vojen naraz vedie k dnešnému dňu a my sme s ňú! Do piče, úplne nás ožebračili aj s tým oným, teraz si nevim…“
„Sorošom,“ dodám.

„Presne, vy máte prehľad, to sa musí nechat. Kým ten kokot žije, ja sa nemóžem smiat. Ešte keby že ho zajebem, hahaha! Ja by som to do neho hned pustil. Mám doma škorpika, ale to ste nepočul,“ mrká na mňa.
Krútim hlavou a otáčam kormidlo vražedného dialógu: „A koho budete voliť?“
„To je jasné, né? Takých, čo nás hned vyberú z NATO a okamžite zamávajú pápá hentej upírskej únii!“
„To sa možno v septembri podarí a vy tu budete môcť zostať,“ lúčim sa optimisticky s bratom voličom, keď otváram dvere.
„Bodaj by ste mal pravdu šéfe, a víte čo? Tu poteče krf!“ sľubuje veselo, ešte niečo rozjarene vykrikuje, ale ja to nechcem počuť, radšej vojdem rovno pod trolejbus.

Jeden z najväčších zločinov socializmu bola a je neúcta k inteligencii, rozumu a vzdelaniu. Vy sám opisujete svoje univerzity ako skúsenosti z ulice, ale zároveň aj ako vlastnú aj čitateľskú školu života. Zdá sa, že dedičstvo sprostosti ako výhody v džungli slovenských dolín prežilo. Čím to je?

Tak a teraz ste ma konečne potešili, Indiáno Kasardo, aj keď ste iks násobný doktor a ja s odretýma ušama vyučený trubkoš. Musím vám zas povedať, že nemáte pravdu. Ja som v roku sedemdesiat dva išiel so zájazdom jabloneckej knižnice, na ktorý som sa sám prihlásil a mama ma pustila, lebo to bolo zadarmo, 130 km do Ústí nad Labem na Festival knihy. O tom festivale som čítal na plagáte a strašne som sa tešil na Václava Čtvrtka, Radka Pilaře, Helenu Zmatlíkovou, Cyrila Boudu a Vojtěcha Steklače, ktorí napísal Boříkovy lapálie. Pre mňa boli ľudia, ktorí písali knižky, bohovia. Doniesol som si odtiaľ materiály s textami a podpismi úplne každého, ešte aj vrátnika, a celé týždne všetkým, čo ma chceli aj nechceli počúvať, rozprával koho som videl a čo hovoril.

A napriek tomu, že ja som horník, kdo je víc, si všetci inteligenciu vážili a roboša nechcel robiť nikto, presne tak ako dnes. Toľko sociológov, bakalárov umenia, psychológov, personalistov, štatistikov, magistrov sociálnej práce a politológov ako je u nás, by sa uživilo v dvadsaťkrát väčšom štáte. Pre mňa je nepochopiteľné, že väčšina dnešných ľudí s podstatne vyšším vzdelaním ako ja, vie okrem svojej úzkej špecializácie úplné hovno o čomkoľvek.

V mojej českej rodine nemal zo starých výšku nikto a profesie mali veľmi obyčajné. Predavač, vojak, tlačiar, sestrička, sekretárka a robotníci. Všetci však počúvali Janáčka, Martinú, Chopina, chodili na operu, koncerty Pražskej jari a dokázali nad kríglom piva s malým frťanom rumu preberať celú svetovú aj českú literatúru. Vančura, Čapek, Peroutka, Fuchs, Solženicin… ja som tie mená od nich nasával ako huba. Doteraz poznám sólistov a hercov českého národního divadla z prvej polovice minulého storočia a tak isto viem, kto boli R.A. Dvorský, Géza Včelička, Rudolf Dilong, Václav Hrabě alebo Jacques Prévert. Myslím, že som posledná generácia neštudovaných a predsa znalých, hoci pre porádek je treba priznať, že o zlomkoch či mnohočlenoch neviem ani tralala.

Vždy rozprávam historku o bratrancovi Pepíčkovi, s ktorým sme pred pár rokmi chodili po Viedenskom centrálnom cintoríne a on už pri prvom hrobe kričal:

„Von Suppe, to není možný, von je tady!” – a vymenoval hafo jeho skladieb.
Moji synovia to pozerali na gúgli a videli,že nekecá. A tak sme išli medzi pre nás úplne mŕtvymi nebožtíkmi, a Pepíček sa s nimi zdravil ako s kamošmi. Poznal väčšinu architektov, fotografov, hercov, režisérov aj starostov. O každom toho kvantum vedel a moji chlapci, Oxford a SOAS, sa nestačili čudovať. A viete čo robí? Poštára! Nemá ani maturitu. ,Keď som ho zoznámil v Prahe s veľkým slovenským režisérom, povedal mi tento svetoznámy bard: ,,Lubo, ja som oproti tomu človeku nevzdelanec!“.

To sú tie knižky, v ktorých sme furt ležali a ešte niečo, hlad po všetkom, čo nás ťahalo z toho uniformného sivého hovna, v ktorom sme celú mladosť žili. Každá operetka bola lepšia ako manévre v prvomájovom sprievode a recitovanie básne Lenin maják, Lenin zvon. Socík mohol krátkozrako drbať intelektuálov, a pri tom si vôbec neuvedomoval, že intelektuáli sme my, blbci.

Okrem pouličných zážitkoch, rozbitých nosoch, chlastaní, podvodoch, hovoríte aj o knihách. A dokonca ich aj píšete. Prečo, čím je pre vás kniha?

Kniha! Od šesť rokov kamarátka, matka, milenka aj potravina. Doma nebolo nikdy žiadne jedlo a matka sa tam vyskytovala v niektoré dni pomenej. A tak som zo všetkých kníh knižnice obžral okraje strán, podotýkam iba papier, nikdy nie písmo a čím bol starší, tým lepšie. Takže ja som knihy skutočne žral. Motýľ bola moja sexuálna výchova, Peter a Lucia ma učili nežnosti, Jiráskove bychle národnej hrdosti, Karel May odvahe a Vančura s Čapkom nádhernému jazyku .Dnes už ako Vančura nepíše nikto. Jeho reč je nenapodobiteľná symfónia jazyka, ktorú dokáže počúvať už len hŕstka vyvolených. Ja sa pomerne často vyskytujem na fb a z mnohých vecí, ktoré tam vidím, ma chytá des a hrôza.

Hlavne z toho, ako sa všetci medzi sebou guľujú citátmi,takými tými motivačnými pseudogrcmi pre každú príležitosť. Pritom tí istí, čo preposielajú všetkých Twainov, Einsteinov, Senecov, Werichov a Lasicov, ktorí naviac väčšinu z tých fb píčovín, ktoré sa im prisudzujú nikdy nenapísali a nikdy by sa k nim nehlásili. Tak títo horlivý sberači ,,krásna“ nie sú schopní vyprodukovať ani jednu vlastnú zmysluplnú myšlienku. Iba hoaxy a konšpirácie, tie sa potom ťahajú ako jedovaté hady pod tými Aristotelami a mne je smutno. Pripadá mi to ako keby si sa vyváľal v hovnách a potom sa obliekol taký špinavý a smradľavý do kráľovského hermelínu.

Aj kopec politikov sa zaštiťuje množstvom citátov Kissingera, Churchila a iných veľkých mágov diplomacie a politiky. K tomu si pridajú rokmi overených mysliteľov, skrížia ich s dramatikmi, filozofmi, dalajlámami, kresťanskou múdrosťou a hotovo. A viete čo je fór? Že keď dlho píšu a citujú túto svetovú elitu, volič sa pred nimi cíti malý ako mravček, lebo má pocit, akí sú to, ježiškove husličky, inteligenti.

A pritom ide len o opakovacích papagájoch bez mozgu. Som šťastný, že už nie som mladý. Nechcem si ani predstaviť, že dvadsať ročný počúvam motivačné songy a premúdrelé kecy o ekologii a mieri od speváckych a rapových kokrháčov okresného formátu,ktorý môžu byť slavny iba tu. To posledné, čo by som chcel od nejakého bigbíťáka, keď som klačiaci robil viktorky pod pódiom, by bolo, aby na mňa pokrikoval: “Nebooj ,dáš to, ideeš, si skvelý, maj sa rád ,každé ráno ďakuj, že si, my tvoj problém zvládneme dááme too!”

Svet sa zmagoril, ale ja nie ešte mám trochu chochmesu, takže nemusím voliť toho, koho mi doporučí na fejsbuku nejaký podpriemerný herec, lebo pri mojej povahe by som to išiel hodiť tomu, pred kým ma varuje . Tak ako si nikdy nekúpim výrobok, ktorý takýto nímand propaguje. Som idiot? Ano. Som s tým uzrozumený? Samozrejme!Mám sa rád? No to kurva né, šak sa poznám. Dobre viem, čo som za k….a

Rodina teda nie je miesto, ktoré by ste práve idealizovali. Čo hovoríte na takô to slovenskô „zbijem ženu, deti a potom pôjdem do kostola“? Nemáme tu akúsi pokrivenú morálku?

Môj otec nevidel nič zlé na tom, keď práskol žene po hube a keď matka so mnou dobehla na Februárku k policajtom, tí sa len zasmiali a povedali: „Asi ste si zaslúžila, paninko.“

Ja som ženu nikdy neudrel, nikdy! Zato ženy celý život tĺkli mňa. Najprv zo mňa vyháňala diabla mama a potom, keď som sa napitý a došťaný dostavil ako čerstvý ženáč bez výplaty domov, zmlátila ma ako žito žena. Buď jej za to sláva, už 35 rokov nepijem. Deti ma ožratého nevideli nikdy a v spoločnosti sa bavím tak, že neznalí povedia: „Ten Dobrovoda bol naslopaný jak čík.“ A to, prosím, pijem len vodu, ani kafe si nedám. Toľko o mne. Inak skoro všetci moji kamoši a známi bijú ženy aspoň občas. A ženy to pokladajú za úplne normálne. A tí kamoši sú intelektuálny výkvet a tie ženy sú tiež neni sliepky, skôr labute.

Jedna krásna manželka môjho kamaráta príde tak raz za mesiac s monoklom a povie: „Už som potrebovala vyčápat až no, lebo som sa nevedela zmestiť do kože. Zas dám chvíľu pokoj,“ skonštatuje a spokojne pohojdá chanelku.

Keď som býval na Legionárskej, zažil som opilca na vozíku, ktorý ožratý a dosraný bil barlou ženu a tri dcéry. Potom ho viezli od Steina, bol to smutný pohľad na tú kričiacu a plačúcu procesiu, ktorá patrila k dennému koloritu. Keď zomrel, padali mi okolo krku a zas plakali a kričali, že tatuško bol svätý človek. Matka išla do roka za ním. Za tou plakali oveľa menej ako za svätcom. Na Slovensku nie je problém byť bitá, trápená, zneužívaná, to je úplne v poriadku. Problém je, keby sa to, preboha živého, dozvedeli ľudia. Tá hanba! A, samozrejme, vždy je na vine žena. Čo sa sťažuje, brala si muža v dobrom aj v zlom, tak nech trpí!

Aj mamka trpela, aj svokra a babka, ts! To sa ani nepýtajte!

Keď si žena nájde milenca, je to štetka a kurva. Muž s milenkami je predseda parlamentu a kančisko, všetci ho uznávame, smejeme sa a hovoríme, musíš zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať. Keď k tomu príde, tak aj to, že ti farárko chytal pišuláka.

„Bohvie, čo sa ti marilo, Jurino, opováž sa to niekomu povedať, ľudia by nás zežrali!! Pochválen buď Ježiš Kristus, velebný pán, príde, pravdaže príde miništrovať, už sa teší, že Jurino?“

Jedna moja kolegyňa od Partizánskeho mi hovorí:
„Taký bol chudáčik farárko opitý, že nemohol na kazateľnicu vyliezť.“
„Počúvaj, Marika, keby sa takto v nedeľu doobeda nadrbal tvoj starý, to by bol tiež chudáčik?“ pýtam sa.
„By som ho zabila a domov nepustila. V šope by chrápal!“
Nuž, kresťanská rodina. Chvalabohu, že sa naši rozviedli.

Aj keď to fakt nechceme, stále sú nám na očiach. Hovorím o politikoch, ktorí sa práve na nás vrhli s ďalšími kalerábmi a predvolebnými gulášmi. Kortešačky, po múdrom marketingový populizmus, je horší ako päsťou do brady. Dal by sa zariadiť život bez týchto kamarátov z mokrej štvrte?

Mier je vojna, sloboda je otroctvo, nevedomosť je sila. Tento citát z Orwella sa mi denno denne pripomína, keď počujem lži , ktoré sa dajú vyvrátiť jediným klikom na youtube. Politik klame, že neurazil toho a toho či tú a tú, v ten moment mu to moderátor pustí, nie raz trikrát, politik nasrato povie, že to bolo inak, a že sa prišiel baviť o iných veciach. Volič svojho milovaného politika pochváli. Dobre im dal špinavcom! Zas chceli očierňovať. Svorka budúcich voličov zavýja ako zmyslov zbavená pred americkou ambasádou na podporu vraha, ktorý rozpútal vojnu.

V roku 1988 bol na tom istom námestí vodnými delami rozháňaný dav babičiek a veriacich na sviečkovej manifestácii. Občanom dneška nikto neubližuje, ak, tak len oni sami sebe. Chrlia urážky na čelných predstaviteľov ich štátu nadávajú zemi, kde zomierajú deti, podporujú agresora a do médií a na siete vygrciavajú v záplave svinstva presvedčenie, že žijeme v totalite a neslobode. Mladí náckovia, ktorých sme všetci videli ako hajlovali, sa fotia v kravatách s deťmi na kolenách a vstupujú do Zväzu proti fašistických bojovníkov.

Moja stará mama by ich ako stará partizánka čo odrodila u nás v byte na Novej dobe v 44. roku ruskú parašutistku a nemeckej susede povedala cekni a zabijem ťa, by ich odtiaľ vypráskala ako prasce z kukurice.
Lenže, také ženské ako ona už nie sú. Prednedávnom títo ľudácki antifašisti popierali holokaust slovami: „Ja neviem čo vtedy bolo, ja som nebol na svete.” Sú to tí istí odvážni bojovníci čo vulgárne nadávali vo verejných priestoroch pamätníkom koncentrákov, ktorí jazdili po Slovensku, aby upozornili na ľudácke nebezpečenstvo.

Politik a vzdelanec zo Slovenskej akademie vied stojí na pódiu pred vreštiacou masou odpornej čvargy a jačí oplzlé nadávky na adresu prezidentky štátu, pri tom máva zaťatou päsťou ako zmyslov zbavený. Dav jasá, europoslankyňa stojaca vedľa neho nepočuje nič. Nikto nič nepočuje, nikto si nič nepamätá a každý vie, že nič nevie. A tak je to správne, urobíme si novú históriu, začneme odznova, hlavne sa neobzerať dozadu. Kupředu, spátky ni krok!

Akýsi štúrovci povedali, že máme písať ako počujeme. Vy píšete ako rodák zo socialistického československého národa. Jazyk sa len tak prevaľuje, plieska o zem ako ryba vytiahnutá na breh. Keby vedela rozprávať, isto by riadne nadávala. Na seba, na rybárov, na to, že ju červík oklamal… Čím je pre Vás jazyk?

Každý kto ma číta vie, že pre mňa starého guliara je jazyk prostriedok ako sa vlámať ľudom do očí a uší ,lebo ja potrebujem, aby lavíny čo zo mňa vyletia ľudia videli a počuli, aby sa pred nimi rozohralo teátro a to sa mi snáď darí . Keď ma pred rokmi oslovilo divadlo V Dlouhé, že chcú robiť scénické čítanie mojej knihy Malkáč, bol som hlavne uveličený, že za hodinu dvadsať sa ani raz nemusel upraviť text a pridať jediné slovo. Žiadna vata, iba akcia, monológ, dialóg a jedeeem!.Jazyk je slncový kôň, na ktorom docválam k vám do obývačky, vytiahnem vás do sedla a poletíme spolu mojim kráľovstvom. . Oderiete sa, obúchate, zmáčate aj spálite, ale bude to jazda, na ktorú nezabudnete!

Kto vie, netreba mu napovedať, kto nevie, zostane hlúpym. Podľa čoho rozdeľujete ľudí (a spisovateľov) na tých, ktorí si zaslúžia dobro a tých, do ktorých by sme mali kopať, ale niekedy z akejsi obavy či strachu, kopeme len tak trošku ba až vôbec? Myslím teraz na rôznych eštébákov, o ktorých všetci vieme, ale… Vyhynú?

Ak sa niekto živil ako svinský agent práskač a udavač je to bezškrupulózny človek, ktorý si vie všetko zdôvodniť a nájsť chybu v iných. Inak by sa musel každé ráno, keď sa pozrie do zrkadla, zabiť. Taký človek sa nevie zmeniť. V každom prostredí, okrem totality, kde sa krčí vo svojom pridelenom dolíku, sa bude suverénne pohybovať, konšpirovať a podrývať systém, oháňajúc sa slobodou a demokraciou. V prípade zmeny verchušky okamžite mení dres. Máme tu ľudí, ktorí robili pre NATO a dnes sedia v diskusných reláciách v telke s najpodlejšími bolševikmi a špinia na EU a USA.

Samozrejme, na svojich profiloch majú vypnuté komentáre, lebo verejný dialóg podľa nich je, že oni kážu a ty drž hubu. Nemôžem sa ich opýtať ako a kedy konkrétne im a nášmu národu ublížila Amerika, lebo ja viem len to, že prijala tisíce Slovákov a vďaka dolárom si východniari žili ako grófi. USA sa nezištne podieľala na oslobodení Československa a ich filmy, muzika a móda nás držali v tej sivej komančskej dobe nad vodou.

Títo píšúci ruskí agenti a eštebáci sa zaštiťujú veľkými menami slovenských dejín, smolia ich životopisy a tým sa pred časťou nevzdelaného národa stávajú vlastníkmi histórie. Oni veľmi presne vedia, že keď to dobre navlečú, budú pre ľud viac ako tí veľkí synovi vlasti. Na rozdiel od nich totiž žijú, pohybujú sa po Slovensku, strašia národ účelovými klamstvami a polopravdami tváriac sa ako mesiáši a jediní majitelia pravdy. Obsmŕdajú aj na školách a pred neznalými deťmi glorifikujú minulý režim bagatelizujúc úlohu KSČ ako takej sranda partičky , ktorá ti dala byt, pôžičku a všetci v nej boli veselí čestní a spravodliví. Títo ľudskí potkani sú veľmi inteligentní, vedia nájsť každú skulinku, ktorou vlezú nespokojným občanom do duše a systematicky ju otravujú ako novičok.

Neviem, čo by si pomysleli tí čo vystupujú v oslavných potkaních knihách. O tom,že ich beleterizuje bezcharakterný človek, ktorému by oni nikdy ruku nepodali, lebo múdry, statočný a poctivý občan nenávidí prospechárov, udavačov a korúhvičky. Ja by som sa k týmto odporným zjavom nikdy nevyjadroval, len by som dával bacha, aby som sa s nimi a ich deťmi nikdy nestretol. Ale, keďže svojou geniálnou manipulatívnosťou ženú moju vlasť do holportu s Ruskom a inými temnými totáčmi, musím pred nimi varovať. A to najhlasnejšie ako viem! Na Slovensku mi žijú vnúčatá a moja dcéra sa dúfam vráti po štúdiu na Oxforde domov, a ak je jej domov tam, kde si zavesí svoj klobúk s kvetmi, bol by som veľmi rád, keby visel vedľa amerického stetsonu a né pri ruskej brigadírke! .

Martin Kasarda

Ľubo Dobrovoda (1962)

je autorom autobiograficky ladených kníh o drsnom živote za socializmu Ja malkáč a Ja velkáč. Vyučený čašník, lepič plagátov, človek z bratislavského parkoviska, abstinujúci alkoholik, cestovateľ a milovník života práve vydal svoju tretiu knihu Ja parkáč (Marenčin 2023), ktorá čitateľov berie na retiazkový kolotoč prvomájových osláv lacno ožratého socializmu. Dodnes sa cíti Čechoslovákom, preto používa „československý jazyk“.