Jazyk nie je mŕtva, nemenná entita, ale veľmi zaujímavý živý organizmus. Možno keby sme došli do Pressburgu či Pozsonye niekedy na začiatku 19. storočia, čudovali by sme sa, ako sa tu rozpráva. A naopak, ak by dnes naši predkovia šli nie na Miletičku, ale do nákupného centra, veru by s maďarčinou či nemčinou mali aj problém. Aká bola a aká je Bratislava z pohľadu jazyka? O tom rozpráva knižka jazykovedkyne Lucie Molnár Satinskej Maďarčina v Bratislave.
Vaša kniha Maďarčina v Bratislave je síce odbornou jazykovednou prácou, na druhej strane „oral history“, teda autentické príbehy rozprávané ľuďmi viacerých generácií, sú nostalgické, zaujímavé. Uvedomujeme si náš jazyk aj na metajazykovej úrovni, alebo ho používame len ako nástroj a nezamýšľame sa nad ním?
Je to určite individuálne, ale vnímam, že viacjazyční ľudia sa častejšie zamýšľajú nad svojimi jazykmi a ich používaním. Súvisí to s tým, že sú do toho tlačení aj zvonka, pri vypĺňaní rôznych formulárov alebo otázkami okolia. Častejšie sa zamýšľajú aj nad svojou identitou, ktorá s tým súvisí. Aj rodičia sa častejšie zamýšľajú nad jazykom, keď vychovávajú deti v menšinovom prostredí. V každej rodine je veľká dilema, ako odovzdať materinský jazyk tak, aby sa nestratil, a zároveň dať deťom do života dobrý základ pre žitie v krajine – ovládanie tzv. štátneho jazyka. Existujú na to rôzne názory a metódy, mohli by sme parafrázovať Tolstého: Všetky jednojazyčné rodiny sú si navzájom podobné, každá viacjazyčná rodina je viacjazyčná svojím spôsobom.
Žiaden jazyk nie je „jedna k jednej“, sú v ňom rôzne odtiene, rôzne emocionálne zafarbenia. Prekvapilo vás niečo pri výskume jazyka, že to v maďarskom jazyku je iné ako napríklad v slovenčine? Napríklad používanie zdrobnenín, láskavých slov či nadávok?
Nie na takejto lexikálnej úrovni, čiže na úrovni jednotlivých slov, ale prekvapilo ma, ako niektorí ľudia hovoria o svojich jazykoch a svojom vzťahu k nim. Jedna respondentka mi napríklad dokonalou slovenčinou hovorila, ako nevie po slovensky, že by nikdy nemohla hovoriť na svoje dieťa po slovensky, pretože nevie, ako byť intímna, materská v tom jazyku. Iný respondent zas s matematickou presnosťou vysvetľoval, že slovenčina pre neho nie je druhý jazyk, ale umiestňuje ho medzi 1. a 2. miesto, používal pri tom aj desatinné čísla. Je krásne sledovať, ako sa ľudia vedia vyjadrovať o svojich jazykoch, ako o nich premýšľajú.
Ako by ste charakterizovali bratislavskú „maďarčinu“ oproti tej spisovnej? Je to nárečie? Používajú Bratislavčania maďarčinu, ktorá je akoby historickejšia? Pýtam sa preto, že napríklad navštíviť vojvodinských Slovákov znamená vždy aj návrat v jazyku o pár desaťročí späť.
V Bratislave žije viacero maďarčín. Nemáme tu takú homogénnu (jednoliatu) komunitu, ako sú vojvodinskí Slováci. Máme tu potomkov starých prešporských rodín a máme tu prisťahovalcov z celej oblasti južného Slovenska. Takže aj v Bratislave počuť spisovnú maďarčinu, žitnoostrovské nárečie či dokonca palócke nárečie. Alebo aj varietu, ktorú nazývame maďarčina zo Slovenska. Vyznačuje sa určitým prízvukom a aj používaním slovakizmov vo väčšej miere ako „maďarčina z Maďarska“.
Jazyk je identita, ktorú nasávame prakticky s materským mliekom. V našom pestrom multikultúrnom svete je materinský jazyk často jedna z posledných kotiev, ktorá nám utvára našu identitu. Ako sa cítia ľudia s maďarčinou ako rodným jazykom v Bratislave dnes? Bratislavčania (aj o takej identite hovoríte)?
Toto je veľmi zložitá otázka. Ľudia s maďarským materinským jazykom v Bratislave nikdy nie sú jednojazyční, viacjazyčnosť je základnou črtou ich identity. Zároveň je takmer isté, že minimálne v širšej rodine sa vyskytujú aj ľudia inej ako maďarskej národnosti. Čiže ďalšou črtou identity týchto rodín je často zmiešanosť. Nedá sa vždy jednoznačne povedať, ako sa cítia. Navyše, ich identita sa môže meniť v závislosti od toho, kde sa pohybujú, alebo s kým práve sú. Môžu byť Maďari, Slováci, Bratislavčania, Európania… Jedna respondentka to veľmi pekne a obrazne vyjadrila, keď povedala, že sa cíti ako miešaný drink.
Je veľký rozdiel medzi maďarčinou v Bratislave a napríklad na Žitnom ostrove, v Komárne či juhovýchode Slovenska? A ako je to s ďalšou multilingválnou metropolou Košicami a maďarčinou tam?
Maďarčinu v Košiciach som neskúmala, ale existujú o nej vedecké práce. V niečom je v podobnej situácii ako maďarčina v Bratislave. Je vždy v kontakte s inými jazykmi, stala sa z dominantného jazyka menšinovým, ale udržala sa aj vo verejnom priestore. Regionálne rozdiely v maďarčine na Slovensku sú podobné ako v slovenčine, popri spisovnom jazyku fungujú aj nárečia.
V knihe hovoríte okrajovo aj o maďarskom, nemeckom a slovenskom kultúrnom živote – ako sa menilo napríklad divadlo od konca 19. storočia so zmenami režimov. Určoval jazyk aj špecifické „sociálne kultúrne bubliny“, alebo dochádzalo k prepájaniu kultúrnych identít?
Na túto otázku nachádzame odpoveď v historických a etnologických prácach o Bratislave (napr. v prácach Petra Salnera a Eleny Mannovej), v nich sa hovorí napríklad o bohatom spolkovom živote, pričom ľudia mohli byť členmi viacerých spolkov, nemeckých aj maďarských. Keďže naozaj veľká časť obyvateľstva Bratislavy bola viacjazyčná, myslím, že účasť na kultúrnych či športových podujatiach nebola podmienená jazykom, ale skôr záujmom o dané umenie, tému či šport. Malo to aj svoje následky, napríklad v podobe zmiešaných manželstiev, tie tvorili napr. na prelome 19. a 20. storočia až tretinu manželstiev v meste.
Keďže sme Magazín o knihách, nedá mi nepoložiť jednu otázku – keď ste robili terénny výskum, nestretli ste sa s otázkou čítania? Čítali a čítajú ľudia z multilingválneho prostredia knihy v rôznych jazykoch? Nepozreli ste sa aspoň jedným okom aj na domáce knižnice?
Samozrejme, domáce knižnice a čítacie zvyky ma osobne zaujímajú, ale neboli priamo predmetom môjho výskumu. Zaujímavo sa to ukazovalo u starých Prešporáčok, s ktorými som hovorila priamo u nich doma. Zvykli od rozhovoru vstávať a ukazovať mi niečo vo svojich knižniciach. Jedna, ktorá celý svoj profesionálny život prežila v slovenčine, sa mi chválila, ako na vysokej škole využívala jazyk svojho detstva – maďarčinu, keď hľadala odbornú literatúru k predmetu svojho štúdia, a mala tak výhodu oproti spolužiakom. Iná zas v 90. rokoch 20. storočia, to už bola sedemdesiatnička, pravidelne, každý mesiac chodievala autom do knižnice v Hainburgu, aby si požičala knihy v nemčine.
Viete si predstaviť jazyk Bratislavy o sto rokov?
Neviem. V poslednom storočí najviac ovplyvňovala používanie jazykov v Bratislave geopolitická situácia. Lingvicída jidiš, odsunutie a zakázanie nemčiny, asimilácia maďarčiny, kontakty s češtinou, migrácia zo všetkých kútov Slovenska. Ak sa pozrieme na posledné desaťročie, najväčšími zmenami z pohľadu multikulturality sú uznanie vietnamskej menšiny ako slovenskej národnostnej menšiny a vznik novej najväčšej jazykovej menšiny v meste tvorenej ukrajinskými utečenkami a utečencami. Naozaj neviem predpovedať, čo Bratislavu čaká najbližších sto rokov. Bude mi cťou, ak tu s rodinou budeme môcť ostať a pozorovať to aj v ďalších generáciách.
Vy sama ste sa naučili po maďarsky, ako hovoríte, až počas strednej školy, hoci vaši rodičia po maďarsky hovorili. Študovali ste anglistiku a amerikanistiku a odrazu: maďarčina. V čom je pre vás maďarčina zvláštna a pekná? Čím vás pritiahla, že ste sa rozhodli venovať sa jej profesionálne a – dnes aj rodinne, keďže žijete v maďarsko-slovenskej rodine?
Obrazne povedané je pre mňa maďarčina kľúčom od trinástej komnaty. Otvára mi priestory, do ktorých by som sa inak nedostala. Je pre mňa kľúčom k výskumu, k poznaniu, ku komunite aj k minulosti vlastnej rodiny. Aj u mňa platí, že maďarčinu používam popri iných jazykoch (slovenčine, angličtine, nemčine či češtine). Paradoxne, po osvojení si maďarčiny je pre mňa dôležité starať sa o slovenčinu, ako u seba, tak u našich detí. Slovensko-maďarská dvojjazyčnosť pre mňa predstavuje domov.
Martin Kasarda
Lucia Molnár Satinská (1986)
je slovenská jazykovedkyňa, ktorá sa profesionálne venuje viacjazyčnosti na Slovensku, jazykovej kultúre, jazykovej politike a rodovo citlivému jazyku. Venuje sa tiež popularizácii jazykovedy, slovenčiny aj maďarčiny a ďalších menšinových jazykov na Slovensku. Pracuje v Jazykovednom ústave SAV. Okrem vedeckých jazykovedných a popularizačných prác je aj zostavovateľkou viacerých knižných vydaní korešpondencie a denníkov svojho otca Júliusa Satinského.
