Priznávam a otvorene, že román Dokonalá Lucie Saskovej som začal čítať s trochou predsudkov. Zasa nejaký psychologický román o mužsko-ženských vzťahoch a na konci sa budú mať radi? Nakoniec sa z toho vykľulo zaujímavé čítanie o strachu, neistote, vnútornej agresii ľudí súčasnosti. Lucia Sasková má schopnosť premeniť zdanlivo banálne príbehy na sondu do našich neistých čias.
V románe Dokonalá ukazujete ženu, ktorá navonok pôsobí bezchybne, no vnútri nesie hlboké zranenia. Prečo je podľa vás pre súčasného človeka také dôležité vytvárať obraz vlastnej dokonalosti?
Myslím si, že za to môže dnešný instantný svet, ktorý na nás denne vypľúva nespočítateľné množstvo dokonalostí. Ľudia majú dokonalosť radi, je krásna, príťažlivá, dobre sa na ňu pozerá, vyvoláva v nás príjemné pocity a prenáša nás do akéhosi iného sveta. A aj keď vieme, že je to klam, chceli by sme jej uveriť. Rovnako chceme uveriť obrazu vlastnej dokonalosti, ktorý okolo seba šírime. Otázne však je, do akej miery sme ochotní klamať okolie, a ešte otáznejšie, do akej miery chceme klamať sami seba. Pretože sme ľudia a dokonalosť v reálnom svete neexistuje.
Hlavnú hrdinku formuje nefunkčné rodinné prostredie a strata najbližšieho človeka. Do akej miery sme podľa vás produktom vlastných tráum a do akej miery za seba nesieme zodpovednosť bez ohľadu na minulosť?
Je to individuálne a závisí to od mnohých ďalších podnetov, génov, tráum, okolia, v ktorom vyrastáme alebo v dospelosti žijeme, a v konečnom dôsledku nemôžeme všetko hádzať na to, čo sa nám udialo v detstve. Dospelý človek si na rozdiel od dieťaťa svoje pocity a činy veľmi dobre uvedomuje, môže ich zmeniť, môže na sebe zapracovať, všetko sa dá, len treba chcieť. A nie je tajomstvom, že chcieť zmeniť naše návyky alebo správanie je tou najťažšou cestou a veľa z nás volí tú jednoduchšiu a ostáva tam, kde mu je komfortnejšie.
Vaša hrdinka si vytvorí systém pravidiel, ktorý jej umožňuje prežiť. Nechce prijať do svojho života iných ľudí a ak, je z toho vlastne katastrofa. Je ľudská psychika podľa vás viac o slobode alebo o obranných mechanizmoch, ktoré si budujeme?
Treba brať do úvahy, že hlavná hrdinka Dokonalej, aj keď to v knihe nie je spomenuté, je človek, ktorý balansuje na hranici diagnostikovateľnej poruchy osobnosti, ktorej hlavnými znakmi sú práve „dokonalosť“, chýbajúca empatia či absencia pocitu viny za činy, ktoré pácha. A opäť je to individuálne.
Keby dvaja, traja či piati ľudia zažili rovnaké detstvo, neznamená to, že sa z nich vyformuje to isté alebo že sa u nich porucha osobnosti prejaví. A rovnako sa môže stať, že sa z človeka, ktorý mal dokonalé detstvo, môže stať psychopat alebo sociopat. Je však dôležité spomenúť, že čokoľvek sa s ľudskou psychikou deje, má vždy svoj pôvod a môže to byť pre niekoho absolútne zanedbateľná maličkosť, na ktorú roky nemusí vôbec prísť. Zdravá psychika človeka podľa mňa určite o slobode je, tej problémovej práve tá sloboda chýba.
V knihe sa objavuje otázka, čo všetko je človek schopný ospravedlniť sám pred sebou. Zaujímalo vás pri písaní viac to, čo ľudia robia, alebo to, ako si svoje konanie vysvetľujú?
Oboje. Pretože každý čin či motív má vždy dve strany. Ja osobne sa snažím predložiť čitateľovi viac uhlov pohľadu a zásady „akcie a reakcie“ ľudskej psychiky, aby nebolo ukazované len na to, čo kto urobil, ale práve na to, prečo to urobil, a potom je súdenie, či ospravedlnenie činov na jeho uvážení. A je zaujímavé pozorovať tú rôznorodosť názorov a spätných väzieb.
Dokonalá pracuje s motívom emocionálnej prázdnoty. Myslíte si, že dnešná spoločnosť rozumie psychickému utrpeniu lepšie než kedysi alebo sme len získali novší slovník na opis starých problémov?
Osobne si myslím, že v dnešnej spoločnosti sa najmä o psychických problémoch viac hovorí, máme k dispozícii viac informácií, ľudia častejšie vyhľadávajú odbornú pomoc, nastal obrovský posun vo vývoji liečiv a liečebných postupov a v neposlednom rade sa venuje odvetviu psychológie a psychiatrie viac pozornosti ako v minulosti. V našich končinách sa však stále stretávame so strachom z nepoznaného, takže na ľudí čakajúcich v čakárni u psychiatra sa pozeráme cez prsty.
Veľmi rada citujem vetu, ktorú mi povedal po jednom zo svojich seminárov PhDr. Andrej Drbohlav (psychopatológ a behaviorálny patológ), že neexistuje pacient bez diagnózy, existuje len zle vyšetrený pacient. Čo znamená, že každý z nás v sebe nejakú psychickú diagnózu máme, rovnako ako ich mali naši predkovia a budú ich nosiť aj budúce generácie bez ohľadu na to, ako ich nazveme. Záleží skôr na tom, ako veľmi nám zasahujú do nášho života, alebo do životov iných.
V momente, keď do života hrdinky vstúpi cit, začne sa rúcať jej starostlivo vybudovaný svet. Sú podľa vás city skôr liečivou silou alebo faktorom, ktorý odhaľuje naše slabé miesta?
V prípade hlavnej hrdinky určite, keďže práve tak dlho potlačované akékoľvek city a emócie jej metaforicky sťahujú z tváre masku, ktorá skrýva jej najtemnejšiu podstatu. Akékoľvek city dokážu v živote človeka oboje, dokážu posilniť, podporiť v osobnosti zámer „chcieť“ sa stať lepším človekom, ale rovnako dokážu vyvolať strach z odhalenia, dokonca až výčitky svedomia, ako je to v príbehu Dokonalej.
Vaše knihy bývajú označované ako kombinácia psychologického trileru a ženského románu. Nemyslíte si, že tieto dva žánre si v skutočnosti rozumejú viac, než sa môže zdať, keďže oba skúmajú naše najhlbšie obavy a túžby?
Moje príbehy sú označované naozaj všetkými možnými žánrami a samu ma niekedy pobaví, v akej sekcii sú v kníhkupectvách zaradené. Pravdupovediac, nikdy nepíšem s cieľom nejakých žánrových pravidiel a prvkov, možno preto sa jedna moja kniha prikláňa k románu, druhá k trileru a tretia k úletu, ktorý sa nedá označiť žiadnou žánrovou nálepkou.
Čo však majú spoločné, je práve tá psychológia zameraná na hlavné hrdinky, ich konania, city a pocity a na diagnózy ľudí žijúcich medzi nami, liečených, neliečených, či závažnejšie ochorenia a liečenia za múrmi psychiatrických oddelení. A súhlasím, sonda do psychiky ženy v podobe mojich hlavných hrdiniek je vždy fascinujúca a nepredvídateľná.
V tradičných romanciach býva láska riešením. Vo vašich knihách je často skôr skúškou alebo zdrojom konfliktu. Je to odraz vašej autorskej optiky alebo tak vnímate dnešné vzťahy, v ktorých akoby si ženy aj muži nevedeli nájsť miesto? Alebo inak, bojíme sa straty slobody, keď sa zamilujeme?
Zamilovanosť môže pokojne byť strata slobody, je to len uhol pohľadu. Ale mala by byť dobrovoľná, vychádzajúca z rešpektu a úcty k tomu druhému, a nemali by sme ju ako stratu slobody pociťovať. Skôr mám však pocit, že vo vzťahoch príliš všetko analyzujeme, máme nereálne nároky na toho druhého, nekomunikujeme, ale očakávame a nevieme sa zmieriť s tým, že to takto nefunguje. Ľudia strácajú jednoduchosť a v tej je krása. Ale mám pocit, že komplikovať si život sa stáva obľúbenou športovou disciplínou.
Vo vašich príbehoch sa opakovane objavujú manipulácia, mocenské hry a nerovnováha vo vzťahoch. Myslíte si, že láska a moc sa od seba dajú úplne oddeliť?
Dajú aj nie. Podľa toho, koľko je druhá strana ochotná tolerovať. Poznám veľa vzťahov, v ktorých nejaká forma moci zdravo funguje. A rovnako poznám páry, ktoré by v takomto vzťahu fungovať nevedeli. Niekto vedľa seba mocenský typ človeka potrebuje, pretože sa cíti v jeho tieni bezpečne. A v neposlednom rade záleží aj na tom, čo si pod pojmom moc predstavujeme, pretože pre každého môže znamenať niečo iné.
Literatúra dlho zobrazovala mužov ako záchrancov a ženy ako zachraňované. Ako sa podľa vás menia tieto roly v súčasných príbehoch aj v reálnom živote?
Chceli sme právo voliť a byť emancipované, tak sa musíme zmieriť s tým, že občas potrebuje byť aj muž zachránený a žena záchranárka. Skôr mám pocit, že ochota zachraňovať akýmkoľvek spôsobom sa vytráca na oboch stranách, napriek tomu, že súboj pohlaví je po všetkých tých bojoch vyrovnaný.
Mnohé vaše postavy hľadajú prijatie, ale zároveň sa boja byť skutočne poznané. Je podľa vás intimita predovšetkým o blízkosti alebo o odvahe ukázať svoje nedokonalosti?
Myslím si, že svoje nedokonalosti ukážeme skôr či neskôr aj tak, či chceme, alebo nechceme. Moje postavy hľadajú zväčša najmä dôveru a pochopenie. Len niečo také jednoduché, až je to zložité.
Keď píšete mužské a ženské postavy, nachádzate medzi nimi zásadné rozdiely v prežívaní vzťahov alebo sú rozdiely skôr individuálne než rodové?
Tak ako je každý človek iný, také sú aj ich prežívania vzťahov a myslím si, že na pohlaví veľmi nezáleží. Každý vzťah je založený na inom hodnotovom rebríčku, každý človek má iné požiadavky či potreby a to všetko sa odráža aj vo vzťahoch. Mám pocit, že na každú otázku odpovedám neutrálne, ale ono to tak naozaj je. Rozdiel vidím len v tom, že muži vzťahy prežívajú a mlčia, ženy prežívajú a hovoria o tom.
Keby ste mali pomenovať jednu ilúziu o láske a partnerských vzťahoch, ktorú by podľa vás dnešná spoločnosť potrebovala konečne opustiť, ktorá by to bola?
Keď sa nad tým zamyslíme, láska je sama o sebe len ilúziou. Láska je v podstate podmienená potreba žiť v páre, pretože je to jednoduchšie, výhodnejšie a ľahšie. Láska je lenivosť a tak trochu vypočítavosť. Vzniká síce zo vzájomných sympatií, ale aj tie sú podmienené len ďalšou ilúziou o osobe, pri ktorej sympatie vznikajú, a sme opäť pri výhodách a potrebách, ktoré pri konkrétnom človeku máme a ktoré má on pri nás. Ale neberte ma tak vážne a čokoľvek, pri čom sa cítime šťastní, si jednoducho užívajme.
Jaj, a odpoveď z mojej strany je, že moderná spoločnosť by sa mala naučiť najmä tolerovať vzťahy a lásku medzi kýmkoľvek a niekedy mi naozaj hlava neberie, že niečo, čo je niekoho súkromná vec, ktorá nikomu neubližuje, a nikoho nič nestojí, treba v 21. storočí u nás obhajovať a normalizovať.
Martin Kasarda
Lucia Sasková
debutovala v roku 2012 románom Neznámych nemiluj, po ktorom nasledovala bestsellerová trilógia Zlatokopka. Jej romány sú skôr psychologické trilery, ktoré často hovoria o narušených mužsko-ženských vzťahoch. Jej pätnásty román Dokonalá (Ikar, 2026) je príbehom navonok „dokonalej“ ženy, ktorá pod svojím suverénnym vystupovaním skrýva vážne traumy.
