Osud, láska, nenávisť. Tajomstvo, bláznivé úskoky, sex, smrť i nádej. Grécke mýty sú prvé rozprávania o superhrdinoch, padlých anjeloch a všetkých tých ľudských vlastnostiach, ktoré sú hyperbolou našich životov. Britský spisovateľ, herec a komik nám exkluzívne odpovedal na naše otázky. Jeho knihy o antickej mytológii sú skvelým, vtipným a moderným prerozprávaním antických drám.
Dokončili ste štyri veľké diela o starovekej mytológii, ktoré zahŕňajú pôvod bohov, vek hrdinov, obliehanie Tróje a nakoniec Odysseovu cestu. Čo vás na týchto mýtoch pôvodne pritiahlo a čo je na nich také bytostne ľudské, že si zaslúžia nové prerozprávanie pre 21. storočie?
Myslím, že je to vtip, prekvapenie a šťava (ak je to to správne slovo) týchto príbehov: sú tak hlboko zakorenené v realite života a existencie, a to aj napriek všetkej nesmrteľnosti, mágii, zázrakom a premenám božstva a jeho moci. Grécki bohovia, na rozdiel od toho jediného Boha, ktorého mi prezentovali v škole, boli – rovnako ako svet, ktorý stvorili – síce vznešení, majestátni, múdri a mocní, ale zároveň aj malicherní, podlí, zlomyseľní, pomstychtiví, rozmarní a hlúpi. Myslím, že som vždy cítil, že je to tak správne. Koniec koncov, svet je presne taký istý.
Samotná Európa je mytologický názov a naša civilizácia by pravdepodobne neexistovala v súčasnej podobe bez týchto príbehov. V čom spočíva ich sila? Príbeh? Morálne posolstvo?
Myslím, že je to brilantnosť rozprávania a ľudská energia, impulzy, veľkosť, zlyhania a hrdinstvá, ktoré sú základom týchto príbehov. Ak človek chce, môže z nich vyvodzovať morálne ponaučenia – čo je taká zvláštna ľudská neodbytnosť. Je to ako keby ste si jedlo užívali len kvôli vitamínom a vláknine, a nie preto, že je jednoducho čertovsky chutné! Stačí, že príbehy sú úžasné. Je však spravodlivé poznamenať, že ak je príbeh vynikajúci, je to vedno preto, že odráža niečo z nás samých, a preto, ak niekto veľmi chce, dokáže z neho nejaké morálne ponaučenie vydolovať.
Často ste zdôrazňovali malichernosť, márnomyseľnosť a hnev olympských bohov. Sú podľa vášho názoru títo nedokonalí grécki bohovia „zábavnejší“ – a možno úprimnejším obrazom ľudskej povahy – než monolitický Boh kresťanstva?
Áno, myslím si, že (aspoň pre mňa) to platí. Nie som voči judeokresťanskému, abrahámovskému Bohu taký opovržlivý, ako si ľudia myslia, ale ako som už povedal, myslím si, že grécki bohovia odrážajú vlastnosti ľudstva. Všetci máme v sebe kúsok Dionýza, kúsok Héry, Dia, Herma, Area… Obávam sa, že vo mne nie je nič z Boha Mojžišovho a Ježišovho!
Súčasní autori, ako napríklad TerryPratchett, skúmali božstvo svojím vlastným spôsobom. Myslíte si, že naša moderná spoločnosť stále aktívne hľadá božstvo alebo nám len jednoducho chýba prítomnosť bohov v našom rozprávaní príbehov?
Myslím si, že božstvo hľadáme. Môžeme o ňom uvažovať ako o platónskej idei, ako o metafore, ako o démonoch a anjeloch, ako o jedinej božskej podstate… akokoľvek si vyberieme, ale lemuje to pre nás záhadu existencie. Nemusí to byť pravda, stačí, ak je to poučné, vhodné a – podľa môjho názoru – zábavné.
Jedným z najoceňovanejších aspektov vašich kníh je humor a nový pohľad, ktorý prináša. Je vtip nástrojom, ktorý používate na poľudštenie bohov, alebo je to most, ktorý približuje smrteľníkov k božstvu?
Myslím si, že smiech je jedným z božských darov, rovnako ako hudba, víno, jedlo a láska. Nikdy som nepochopil knihu, film alebo televíznu reláciu, ktorá je úplne bez humoru. Je to také vzdialené skutočnému životu. Jednou z veľkostí Shakespeara je, že aj v jeho najtemnejších tragédiách sú vždy prítomné vtip, komédia a absurdita. Pretože taký je život.
V Odysei zdôrazňujete prechod od „hrdinu sily“ k „hrdinovi rozumu“. Prečo je tento posun smerom k intelektuálnej prefíkanosti taký kľúčový pre pochopenie Odysea ako možno prvého „moderného“ hrdinu?
Myslím, že takto Gréci videli svoj vlastný vývoj od bojovných kmeňov plných krvilačnosti a dobývania k skutočnej civilizácii – k ľuďom, ktorí sa presunuli z polí do civitas – do mesta (hoci je to rímske slovo). Pre Grékov to boli poleis. Stali sa tým, čo o nás tak slávne povedal Aristoteles – politickým zvieraťom (zoon politikon). Začali viesť dialóg sami so sebou, organizovať sa podľa nových princípov, ktoré sa dali premyslieť, a definovať ľudskými meradlami, princípov, ako sú spravodlivosť a rozum. Odyseus to úžasne zosobňuje. Veľký aténsky zlatý vek v 5. storočí pred n. l. bol samozrejme stále náboženský, so svojimi kňazmi a chrámami, ale hlavnou úlohou človeka bol človek, nie uzmierovanie a udobrovanie bohov. Náboženstvo bolo organizované ľuďmi a slúžilo ako súčasť štátneho aparátu. Odysea označuje moment, keď ľudstvo akoby ukončilo svoj dlhý vzťah s bohmi a bohovia s ľudstvom.
Po tom, čo ste strávili toľko času so starovekým panteónom, ktorí bohovia a bohyne sa stali vašimi osobnými favoritmi? S kým by ste si najradšej dali pohár božského nektáru – alebo možno len pivo?
Myslím, že s Hermom! Klamár, podvodník, darebák… ale keďže je bohom klamárov, je zároveň aj bohom rozprávačov príbehov. Je s ním zábava, je vtipný, drzý a urečnený. A na hlbšie rozhovory by som si zvolil Aténu. Hoci sa o Apolónovi často uvažuje ako o bohovi rozumu, je trochu urážlivý a rozmaznaný, zatiaľ čo Aténa (hoci v hneve je desivá) by bola podľa mňa lepšou spoločnosťou.
Silným podtónom vo vašej knihe o hrdinoch je, že nikto neunikne svojmu osudu. Vzhľadom na staroveký vzťah medzi osudom a náhodou veríte, že sme dnes stále „chytení v pasci“ našich osudov alebo sa povaha tejto „pasce“ zmenila?
Nuž, 98 zo sto dnešných filozofov by povedalo, že debata o slobodnej vôli a osude je už dávno uzavretá. Logika vyžaduje, aby všetky udalosti mali svoju príčinu, a preto každé naše konanie je determinované niečím, čo ho spôsobilo, pričom tento reťazec musí siahať až pred náš počiatok. To však neznamená, že by sme mali konať tak, akoby sme nemali žiadnu kontrolu nad svojimi činmi. Či už ju máme, alebo nie, naše životy by nedávali zmysel, keby sme nefungovali v rámci vedomého rozhodovania a vôle.
Ak by dnes svetový líder ukradol manželku svojmu rivalovi, boli by to bulvárne správy; v starovekom Grécku to vyvolalo desaťročnú vojnu. Je Trója skutočne príbehom lásky a krásy alebo je to predovšetkým meditácia o hrdinstve, cti a váhe osudu?
Dalo by sa povedať, že najpravdepodobnejšou príčinou vojny bol obchod: napätie okolo obchodu a ciel nám dnes vôbec nie je cudzie – Dardanelský prieliv, za prechod ktorým si Trójania účtovali poplatky, im poskytoval kontrolu nad vstupom a výstupom z Bosporu. Človeku hneď napadne Hormuzský prieliv! Možno to nie je tak, že by jediná krásna žena mohla spôsobiť vojnu presne tak, ako nám to hovorí trójsky príbeh, ale česť, hrdosť, zášť, závisť, ambície… to sú stále tie ľudské impulzy, ktoré spúšťajú vojny. Homérova Iliada a Odysea nám umožňujú uvažovať o tom všetkom, ako aj o otázkach cti, hrdinstva a osudu, ktoré spomínate.
Poznamenali ste, že civilizácia vyrástla na príbehoch a že sú „algebrou“ k aritmetike reality. Aké sú pre vás základné ingrediencie skutočne skvelého príbehu?
Pre mňa je základnou vlastnosťou, ktorá definuje skvelý príbeh, to, že pri jeho čítaní alebo počúvaní sa v ňom veľmi rýchlo a úžasne sami nájdete. Ako sa skvelý príbeh začína, pozorujeme ho a žasneme, no zrazu sa ocitneme v jeho vnútri a sme Perseom, Atalantou, Helenou, Hektorom alebo Achillom. Alebo, keď na to príde, Emmou Bovaryovou či Fitzwilliamom Darcym.
Ste spisovateľ, herec, režisér a aktivista. Ako sa vám darí vyvažovať tieto roly a čo je primárnym zdrojom energie, ktorá poháňa takýto produktívny tvorivý život?
Mám obrovské šťastie, že mám príležitosť robiť toľko vecí. A dôraz by som položil na to slovo „robiť“, nie na slová ako spisovateľ/herec/režisér atď. Necítim sa ako podstatné meno, cítim sa ako sloveso. To pravdepodobne znie trochu nadnesene, ale myslím tým to, že mám to šťastné privilégium nevnímať sa ako nič iné než ako „Stephen“, ktorý môže urobiť toto, alebo ho potom pritiahne robenie tamtoho. Našťastie pre mňa medzi jednotlivými vecami nestoja žiadne živé ploty ani ploty. A to, čo to všetko poháňa, je zvedavosť a radosť. Niekedy tiež hovorievam, že je to veľká výhoda toho, keď si je človek sakramentsky istý, že neexistuje posmrtný život. O to väčší dôvod napchať do toho jedného života, ktorý máme, čo najviac…
Každý spisovateľ má svoje rituály. Mohli by ste nás pozvať do svojej „tvorivej dielne“ – aké sú zvyky alebo nevyhnutnosti vrátane čaju alebo kávy, bez ktorých sa vaša práca nezaobíde?
Káva rozhodne. Pred dvadsiatimi rokmi to bol aj, obávam sa, tabak. Ale káva stopercentne. Som škovránok, nie sova, inými slovami, môj chronotyp je veľmi výrazne nastavený na ranné vtáča. Vstávam veľmi skoro, nech robím čokoľvek, ale obzvlášť vtedy, keď píšem. Niekedy už o 3.30 ráno. Potom píšem a píšem a zvyčajne končím okolo poludnia, vybavím e-maily, pozriem si nejaký šport v televízii a idem do postele o siedmej alebo ôsmej. To je môj rituál.
Homérovo rozprávanie ste prirovnali k modernému filmovému režisérovi, ktorý využíva retrospektívy (flashbacky) a nespoľahlivého rozprávača. Ako táto „filmová“ kvalita pôvodnej Odysey ovplyvnila váš vlastný prístup k rozprávaniu?
Filmové spôsoby rozprávania sú vo mne tak hlboko zakorenené – tak ako v celej mojej generácii a tých nasledujúcich (hoci nemôžem hovoriť za tie najnovšie generácie, ktoré sú odchované na kratších formách, ako je tiktok) –, že si človek takmer ani neuvedomuje, ako veľmi sú prelínania, stmievačky, retrospektívy, prekrývanie, montáže a iné filmové techniky a modality súčasťou jeho rozprávačského arzenálu. Môj tretí román Making History (Vytváranie histórie – príbeh alternatívnej histórie sveta 20. storočia, v ktorej sa Hitler nenarodí – pozn. red.) má pasáže, ktoré sú napísané v skutočnom scenáristickom formáte, čo je možno už zachádzanie trochu ďaleko, ale v tom čase sa to zdalo správne.
Hoci kniha nesie Odyseovo meno, cesta jeho syna Telemacha a nezlomnosť Penelopy sú pre príbeh kľúčové. Ako tieto postavy pomáhajú redefinovať koncept „návratu domov“ z rodinnej perspektívy?
Nesmierne. Učenci a milovníci Homéra dokonca už dlho nazývajú úvodnú časť eposu Telemachia. Hoci trvalo až do Margaret Atwoodovej, kým nakoniec vytvorila dielo Penelopiáda. Ale Homér vo svojom prebiehaní medzi Itakou, Telemachovou cestou do Pylosu a Sparty a Odyseovou cestou robí z príbehu skôr zbiehanie sa týchto troch ciest než len príchod toho jedného, myslím si.
Termín nostos (návrat domov) je kmeňom nášho slova „nostalgia“. Keď uzatvárate tento cyklus, čo vás Odyseova cesta naučila o ľudskej potrebe domova a znamená to definitívny koniec „veku bohov“ vo vašej tvorbe?
O tom som už intenzívne premýšľal pri písaní knihy Mýty, pretože ma zaujalo, že úplne prvým narodeným olympským bohom nebol Zeus, Héra, Apollo ani Poseidón… ale Hestia, bohyňa domáceho kozuba. Domov, oikos, bol pre grécky svet ústredným pojmom. Impulz mladého hrdinského muža opustiť domov – Perseus, Theseus… vlastne všetci hrdinovia… – je nevyhnutný, vznešený a ušľachtilý, no zároveň je akosi predurčený na neúspech. Často slávny, niekedy potupný (ako u Faetóna). Je to niečo, čo sa v literatúre neustále opakuje: odchod z domu za šťastím a postupné vzďaľovanie sa od hodnôt a skutočnej lásky, ktorú domov predstavuje. Na nostos z Odysey vedome i nevedome nadväzuje všetko od sci-fi (Star Trek: Voyager), cez fantasy (Hobit), filmy (Braček, kde si?) až po vysokú umeleckú literatúru (Joyceov Ulysses). Hestiin krb však vyhasína. Vyrastal som v čase, keď rodiny v Británii ešte jedávali spolu, mali sme televíziu ako akýsi druh kozuba – blikajúce svetlo, okolo ktorého sme sedeli a prijímali príbehy. Dnes, so streamovaním a sociálnymi médiami, môže každý člen rodiny sledovať niečo iné vo svojej vlastnej izbe a jedlo si dať doručiť podľa vlastných preferencií. Večerné stolovanie, rozhovory pri stole, rozprávanie zážitkov z dňa, spoločné hranie hier… v tom všetkom nastáva na Západe veľký rozklad a myslím si, že je to škodlivé a znepokojujúce. Dúfam však, že mladšie generácie pritiahnu myšlienky analógových hier (počul som, že mahjong a bridž zažívajú medzi mladými renesanciu), ako aj znovuobjavenie radosti zo spoločného jedla. Takže môj pesimizmus je možno neopodstatnený…
Sir Stephen Fry
je ikonickou osobnosť britskej kultúry – herec, spisovateľ, komik, moderátor a aktivista. Je známy svojím brilantným intelektom, charakteristickým hlbokým hlasom a dokonalou angličtinou. Popularitu získal už v osemdesiatych rokoch ako člen komickej dvojice, ktorú tvoril s Hughom Lauriem. Napísal aj viacero kníh, pričom svetovou senzáciou sa stali jeho vtipné a hlboko ľudské prerozprávania gréckych mýtov, ktoré v slovenčine vydalo vydavateľstvo Tatran: Bohovia, Hrdinovia, Trója, Odysea. Na základe poslednej z menovaných kníh vznikol aktuálny filmový hit Odyseus.
