Jeden rok, jeden život
Predstavte si svet, v ktorom umelci nemôžu slobodne tvoriť, sú nálepkovaní a čelia prekážkam namiesto podpory. Svet, v ktorom sú novinári napádaní za svoju prácu a pseudonovinári prezentujú alternatívnu pravdu (aj na baneroch cez 20 poschodí). Svet, v ktorom si síce môžete hovoriť, čo chcete, ale vždy odtiaľ potiaľ, a najmä s ohľadom na to, či veľký brat počúva.
Svet, v ktorom zlodeji kričia: „Chyťte zlodeja!“ Svet, v ktorom si ľudia neoverujú základné informácie prezentované všade možne, ale pre istotu si overujú, či očkovanie, ktoré zachránilo státisíce životov (tých našich!), nebolo sprisahanie. Svet, v ktorom je potom len otázkou času, kedy bude najvýznamnejšia vedecko-výskumná organizácia krajiny poverená preskúmať aj to, či je zemeguľa naozaj guľatá.
Predstavte si svet, v ktorom sa politickí reprezentanti – tí, ktorých sme si však dobrovoľne zvolili – prihlasujú k „hodnotám“ svojich predchodcov spred pár dekád. K normalizácii. K jasnej definícii slova kultúra. K rekonštruovaným súdnym procesom. K obmedzovaniu ľudských práv a slobôd. K takej nedozernej rovnosti, že ani prasce v žite si nie sú rovnejšie. Predstavte si svet, v ktorom všetci vidia, že cisár je nahý, ale povedať nielenže nemôžu, ale ani nechcú. Počkať, počkať! Nezdá sa vám, že na to tak veľa predstavivosti nepotrebujeme?
Návraty do nedávnych časov
Ak by ste si chceli overiť, ako veľmi a ako rýchlo sa to v takomto, čisto hypotetickom, svete môže podobať na obdobie zlatých normalizačných čias, vedzte, že tento rok vám česko-slovenský knižný trh pripravil dve skvelé možnosti na nazretie do praktík jemného a nenápadného potláčania slobody slova, slobody prejavu, a v zásade aj obmedzovania možnosti pracovať, ergo uživiť sa (i svoje rodiny).
Začiatkom roka vyšla v edícii Česká knižnice jedna z najlepších kníh Ludvíka Vaculíka, Český snář. Táto próza opradená množstvom fascinujúcich pavučín však „len tak“ – vyšla v podobe, ktorú si zaslúžila – v nielen formálne krásnom prevedení, ale aj v kritickom šate, doplnená o komentáre, vysvetlivky, štúdie, ale aj o tzv. Hlasy nad Českým snářem, čiže reakcie ľudí, z ktorých sa (ne)stali literárne postavy českého Mistra.
U nás vydavateľstvo Literárna bašta pripravilo druhé vydanie Lukavických zápiskov, knihy rovnako slávnej ako Vaculíkov Český snář, ktorej sa podobá vo viacerých ohľadoch. Aj táto próza čitateľom približuje život tvorivého človeka, ktorý narazil na hranice režimu, s ktorými nechce a nemôže súhlasiť. Protagonistka a protagonista oboch próz dospeli do štádia, v ktorom v zásade nemôžu robiť to, čo chcú, a už vedia, čo robiť nechcú. Ponickej kniha je o niečo silnejšia svojou priamočiarosťou a autentickosťou, rodinný život protagonistky núti čitateľa pozorne vnímať základnú dejovú linku, kým pri Vaculíkovom protagonistovi nás od toho akoby odvádza. Dôležité je však slovo akoby.
Keď vám nedovolia písať, nemlčte
Zaujímavý je pohľad na dôvod vzniku oboch próz, Ponická sa rozhodla nemlčať a napísať diskusný príspevok na zjazd spisovateľov, lebo sa už nechcela hanbiť (za slovenských spisovateľov), a podobnú motiváciu badať aj pri zrode Lukavických zápiskov. Písanie je pre ňu viac ako sebavyjadrením: „Písací stôl doslovne i symbolicky vyčistený, zábrany, že ja smiem a druhí nesmú, som bola zbavená, už som ani ja nesmela, a predsa som mohla – konečne slobodne a bez termínov, bez požiadaviek na ideovú stránku diela alebo podobné veci, no už aj bez zmlúv a výhľadu na honoráre, už som nepotrebovala nič, len kilo čistého hladkého bieleho papieru a pokoj.“
Naproti tomu Vaculík si zapisuje svoje sny a postrehy zo svojich dní, lebo nevedel písať, nechcelo sa mu, nedalo sa mu.
Hoci obaja v prvom rade vo svojich autobiograficky ladených textoch obnažili sami seba, kontext, v ktorom sú hlavné i vedľajšie postavy situované, ktorý ich definuje a limituje zároveň, z oboch kníh kričí viac ako z Dietlových seriálov. Hoci slovné spojenie svedectvo doby môže zaváňať klišéovitosťou, v prípade Českého snáře a Lukavických zápiskov je viac ako priliehavé.
Očista spomienkami
Čítanie takýchto kníh – kníh o nás, našich životoch a našich nádejach – je samo osebe očistné a povzbudzujúce, aj v ťažších okamihoch, v letargii či odpore ku všetkému a všetkým. Slovami Ludvíka Vaculíka: „Chce se nám naříkat, že jakási nepřejná síla zmařila naše šlechetné záměry a že jsme byli odvedeni od svého původního úkolu. A že doba, která nám nastává, je vnucená pauza, kterou nanejvýš můžeme vyplnit nějakou prozatimní činností. Nevím, jestli bychom neměli prozkoumat opačný postoj, který se nám z tohto osudu nabízí: Zda jsme naopak nebyli ke svému pravému úkolu teprve teď přivedení a zda doba, kdy ho jedině můžeme vykonat, právě nezačíná.“ (L. Vaculík: Tisíce slov)
Bez ohľadu na to, či má naša krajina štokholmský syndróm, alebo nie, vy ho mať nemusíte. Ako preventívny liek pred týmto rozšíreným neduhom môže slúžiť hĺbkové ponáranie sa do každodenného života Hany Ponickej v roku 1977 alebo života Ludvíka Vaculíka v roku 1979.
Veď niekedy sa stačí len zamyslieť napríklad nad tým, ako vtedajšia tlač informovala o západnom svete, o jeho chystanom sprisahaní proti východnému bloku, ktorý žil v blahobyte, dostatku a rovnosti vo všetkých ohľadom, ako médiá burcovali o ohrozovaní demokracie. Teda pardon, ľudovej demokracie.
Mara Stanková