Tanec nad priepasťou
Liptáková v Posledných veciach odvážne posúva hranice toho, čo je možné vmestiť do jedného románu, a aj preto je slovné spojenie jeden román v tomto prípade priúzke.
Stella a Zita
Zita, naša hlavná hrdinka, je žena takpovediac na prahu života a smrti, ktorá akosi sama prijala fakt, že by mala postupne svoje posledné veci nielen riešiť, ale aj vyriešiť. Pochopiteľne, nejde len o účty, reality či majetky. Práve fakt, že väčšina jej blízkych, s ktorými by mala čo riešiť, už pri nej nie je, jej to trochu komplikuje. O dosť viac jej to však skomplikuje socha madony, ktorá ju uhranie. Ak si myslíte, že sa so ženou, ktorú stredoveká socha stvárňuje, nemôže stretnúť, asi sa mýlite. A nehovoríme len o aukcii, ktorej opis pôsobí veľmi uveriteľne aj vďaka skratkovitým úderným charakteristikám osôb z aukčnej siene. Stella je však oveľa viac ako záhadná predloha drevenej sochy, autorka jej venuje v knihe samostatné časti a umožní jej pomôcť Zite. Resp. vzájomne si pomôcť, pretože ako zistíte, Priepasť a posledné veci majú mnoho spoločného.
Zita a Adela
Kým Zita si už môže – pre svoj vek, skúsenosti, osamelosť? – „ulietať“ a venovať sa aj hĺbaniu nad svojím životom a tým, čo ju čaká, oporu jej poskytuje najmä praktická Adela, ktorá sa stará o svoju rodinu a postupne čoraz viac aj o Zitu. Jej praktickosť však nebráni tomu, aby Zite nepomáhala aj pri nečakaných aktivitách, ako napríklad pri onej aukcii alebo pri ceste do Budapešti.
Viera a Zita
Psychický stav Zity umožnil Liptákovej rôzne výlety do nereality, resp. poslúžil ako ich legitimácia. Ako inak by sa už mohla osemdesiatnička rozprávať so svojím zosnulým manželom či s blízkou kamarátkou? Postava Viery, kamarátky, s ktorou Zita prežila značnú časť života, pôsobí ako dôkladne nakreslená čierna k Zitinej bielej. Ich vzťah vytvára zdroj napätia v knihe, narúša Zitinu snahu pri „robení posledných vecí“ možno viac ako jej zhoršujúci sa stav. Zdá sa, akoby Slavka Liptáková všetko toto napätie natlačila do jednej veci – do listu, ktorý Zitu aj čitateľov postaví pred náročnú otázku – môže vám list zmeniť život, ktorý v zásade už prešiel?
A Milo
Zita prežila väčšinu svojho života po Milovom boku, v manželstve, ktoré by asi väčšina ľudí nazvala šťastným. Myslím, že tak ho vníma aj Zita, hoci bolo poznačené nemožnosťou mať dieťa, ktorá oboch trápila dlhé roky. Trápili a najmä tešili ich aj mnohé iné veci, také, ktorých silu si neuvedomujeme, keď sa dejú. Aj vzťah ku všetkému, čo zažila s Milom, patrí k Zitiným posledným veciam. Prvým posledným veciam, pretože Milo bol Zitin osudový muž. Autorka sa však tento vzťah nebojí aj zľahčovať, v žiadnom ohľade ho nevykresľuje pateticky. Zita sa s ním napríklad po príchode domov rozpráva, hoci tam nie je. Už niekoľko rokov.
Prvé posledné
Aj keby Posledné veci rozprávali iba a len Zitin príbeh, bolo by v nich obsiahnuté všetko podstatné, čo sa týka ľahkosti nášho bytia. Tým, že sa Slavka Liptáková rozhodla vytvoriť komplexnejšie prozaické dielo vystavené na mnohých vzťahoch odohrávajúcich sa v rôznych časoch i miestach, nezamerané len na jednu protagonistku, predstupuje pred nás s akýmsi novodobým eposom o živote jednej ženy, hoci lepšie by bolo povedať – jedného človeka.
Mara Stanková