Čo spája futuristický Trenčín s metrom, čínskou štvrťou a mrakodrapmi, Jekaterinburg so zablúdeným ľadovým medveďom? Spisovateľ Lukáš Cabala strieda mágiu rozprávania s inteligentným humorom, spleť kultúrnych odkazov s bezbrehou ľudskou naivitou, odvahu hľadať s pochopením, že každý z nás je niekedy a niekde outsiderom. A cítime sa ako ľadový medveď v listnatom lese.
Keby som mal nájsť nejaké prívlastky, ktoré spájajú vaše knihy – Vincentovskú trilógiu a rozprávku Jeseň v lese – asi by to bola prívetivosť, láskavosť, nostalgia, magickosť, absurdita, humor i smútok. Čím vás priťahuje písanie?
Neviem mu odolať. Ale nie v grafomanskom zmysle, v skutočnosti vlastne veľa nepíšem, no neustále uvažujem o námetoch, ich spracovaní, literatúre, o svojom diele ako takom, o jeho smerovaní či rozšírení. Pre mňa je to najlepší možný životný štýl a je skvelé, že čítanie je toho súčasťou. Ak ide o samotný akt písania, pripomína mi to šípku do vody, zrazu sa ocitnem v akomsi beztiažovom stave, kde nie som obmedzený gravitáciou.
Keď ste spomenuli čítanie ako životný štýl, čo pre vás znamená dobrá kniha? Čo považujete za to čitateľské osvietenie, keď ste prosto v momente – rozkoše z textu, ako by povedal Roland Barthes?
To môžu byť viaceré veci. Napríklad výborné vety, strhujúca zápletka alebo trebárs stotožnenie sa s nejakou situáciou či s hrdinom. Po tých rokoch však veľmi ocením, keď natrafím na čosi neštandardné a to môže byť neznáme pole informácií, nepoznaný štýl autora alebo autorky.
Rázštep, ktorý má Vincent, hrdina vašej trilógie, vnímam ako metaforu nedokonalosti a inakosti. Je to čosi, čo zároveň spôsobuje istú uzavretosť a vedomé vylúčenie. Kým je pre vás Vincent? Koho dnes reprezentuje plachý, nedokonalý intelektuál? Má miesto v spoločnosti?
Ako to často býva, na začiatku to vlastne vôbec nebola metafora. Rázštep je niečo, čo ma v živote ovplyvňuje, ale nechcem, aby ma to definovalo. Vincent je moja literárna a v mnohom aj lepšia verzia. Aj keď neskromne musím povedať, že postupne som ho v niečom predbehol. Napríklad sa mi do veľkej miery podarilo vystúpiť z tej zajakavej plachosti, ktorú som opisoval v Satori. Možno som sa o takúto zmenu snažil práve preto, že plachý človek to má v tomto svete naozaj ťažké. Jeho miesto v spoločnosti akoby neustále viselo na vlásku. Ja nie som spokojný introvert, ja introvertizmom trpím a bojujem s ním. Nechcem byť vystresovaný, keď mi zazvoní telefón, a nechcem mať problém vystúpiť pred ľuďmi. Sám sebe tým leziem na nervy, preto to postupne mením a na môj nekonečný údiv sa mi to darí.
Ušli ste od Vincenta k sebe. Vráťme sa však k postave Vincenta, typickej literárnej postave outsidera, ktorý je občas naivne čistý, občas presne diagnostikujúci tú našu až neľudskú dobu, ktorú cítiť v pozadí textu. Je Vincent zrkadlom súčasnosti? Je návodom, nahováraním na to, aby sme sa pozreli na seba aj svet inak?
Neviem, asi nechcem nikoho na nič nahovárať, ale rád ukazujem svoj pohľad. Ak to niekoho inšpiruje, aby sa pozeral sa na svet inak – je to nečakaný bonus. Dúfam, že Vincent nie je zrkadlom, ale skôr odklonom od súčasnosti.
Vaše prózy sú posadené akoby mimo času a priestoru. Trenčín je zároveň Trenčínom nostalgie, ale aj akýmsi chimérickým, drsným veľkomestom budúcnosti. Vytvorili ste alternatívny svet, lebo nechcete byť/žiť tu a teraz? Alebo ako únik?
V jednej mojej dávnej a našťastie nepublikovanej poviedke sa hlavný hrdina menom Vincent (vtedy som ešte nevedel, že som to ja) rozlúči večer s kamošmi, zbehne dolu schodmi v budove legendárneho trenčianskeho kina a nasadne na metro. Odvezie sa ním do akéhosi druhého Trenčína, ktorý je veľký ako New York. Zavádzal by som, ak by som tvrdil, že viem, prečo to urobil. Nemám tušenie… ale tak vznikol miliónový Trenčín známy z mojich kníh. V Satori sa z toho naozaj stala metafora umocňujúca osamelosť. Pokojne to pôvodne mohol byť podvedomý únik. Ja som v tomto meste žil vyše tridsať rokov a nikoho som tu nepoznal. Tých pár priateľov, ktorých som tu mal, odišlo bývať inam. Dnes je to o čosi lepšie, aj vďaka svojim novelám som spoznal nových ľudí a cítim sa tu konečne doma.
Je úlohou literárneho sveta zrkadliť problémy toho nášho reálneho? Alebo je to len umelecká ozdoba? Alebo je písanie psychoterapia?
Mám chuť odpovedať, bez toho, aby som to myslel arogantne, že mi je úplne jedno, čo je úlohou literárneho sveta – a to aj ako autorovi, tak aj ako čitateľovi. V podstate mi na tom vôbec nezáleží. Ja by som písal a čítal bez ohľadu na možné úlohy a benefity týchto činností. Aj keby to nikomu – vrátane mňa, nič neprinášalo. Som tým všetkým totiž fascinovaný. Ale áno, mne to prináša všeličo. Okrem tej základnej radosti, okrem beztiažového pocitu pri písaní a nadšenia z čítania mi to v prvej knihe prinieslo aj psychoterapiu, v druhej nostalgické spracovanie jedného priateľstva a v tretej spoznávanie vlastného mesta. Páčilo sa mi Trenčín rozoberať a skladať ako Rubikovu kocku. No a rozprávka bola zase ďalším spôsobom písania, to bola najmä akási takmer zabudnutá detská radosť.
Neodmysliteľnou súčasťou vášho písania je absurdita. Príbehy sa nezačínajú, nekončia sa, dejú sa. A zároveň si čitateľ nikdy nemôže byť istý, čo je akoby realita, čo fantázia, sen, pravda, paralelný príbeh, ktorý spisovateľ Vincent píše. Je pre vás text vlastne hra s čitateľom?
Nemám pocit, že sa hrám s čitateľom. A ak áno, znamená to, že sa rovnako hrám aj so sebou. A tiež by som prisahal, že každá z mojich kníh sa končí a je uzavretá, napriek tomu, že spoločne tvoria voľnú trilógiu.
Odbočme na chvíľku k rozprávke Jeseň v lese. Príbeh o zatúlanom ľadovom medveďovi je vlastne smutným rozprávaním o klimatickej zmene. Prečo ste sa rozhodli spojiť dôsledky globálneho otepľovania s knihou pre deti, rozprávkou?
Vlastne sme sa tak nerozhodli z ušľachtilých dôvodov. Hovorím v množnom čísle, pretože príbeh sme tvorili spoločne s ilustrátorkou Csillou Dózsa. Bolo treba medveďa dostať niekam na juh, na to nám poslúžila skutočnosť, že niektoré časti severných oblastí zamŕzajú menej alebo neskôr, než je zvykom. A tak išiel hľadať zimu, vďaka čomu narazil na Jesenný les, kde žilo dievča menom Meluzína. Nechcem písať didaktické rozprávky, nie je mi to vlastné, chcem detskému čitateľovi priniesť radosť z čítania. Jeseň v lese s Csillou vnímame ako rozprávku o plachosti, jej prekonávaní, ale najmä ako príbeh priateľstva a dobrodružstva, ktorý sa (povedzme) odohráva na pozadí klimatických zmien. Rodič môže túto tému pri spoločnom čítaní otvoriť, ak uzná za vhodné.
Plachosť vo vašich slovách mi pripomenula slovenského spisovateľa Jána Johanidesa. Ten mi kedysi dávno rozprával o tom, že nám chýba súcit a pochopenie krehkosti nášho bytia. Plachosť vnímam ako jednu z tvárí tejto krehkosti. Nakoniec, aj Vincent, aj Meluzína sú si typovo podobné postavy práve v tej plachosti, keď vedia, čo by malo byť správne, ale na to, aby to dosiahli, naozaj musia prestúpiť svoju uzavretosť, strach, obavy. Čo to znamená pre postavu v texte vystúpiť z komfortnej zóny?
Pre tie postavy to môže mať podobnú silu ako pre horolezca výstup na ťažko zdolateľnú horu. Také prekonávanie svojich schopností je skrátka intelektuálna výprava do neprebádaných arktických oblastí. A ak v tom takýto plachý človek nájde čosi dobrodružné – potom sa mu naozaj otvárajú nové obzory.
Johanides je, mimochodom, výborný, Zločin plachej lesbičky považujem za jednu z najlepších kníh slovenskej prózy, akú som čítal.
A ešte jedna vec týkajúca sa klímy – nechávate to podľa vašich slov na rodičov. Ale aj z Vincentovskej trilógie je jasné, že mať postoj – a to aj dosť zásadný morálny postoj – by malo byť našou integrálnou súčasťou. Má byť próza aj do istej miery politicky angažovaná?
Nedovolil by som si tvrdiť, že má byť taká. Niekedy to dokonca môže byť otravné a nepodarené. Určite som čítal výborné neangažované knihy. Pre mňa je to asi skôr súčasť nejakého charakteru postavy, bez prvého plánu písať angažovane.
Pri vašich knihách sa nedá obísť výtvarná stránka. Anna Cima, Jindřich Janíček, Juraj Toman a Csilla Dózsa sú ilustrátori, ktorí sa podieľali na vzniku nezvyčajnej atmosféry kníh. Čím je pre vás ilustrácia?
Každé z tých mien spolu s ich tvorbou je pre mňa veľkým zážitkom. S Annou Cimou som sa v auguste minulého roka stretol v Prahe, pre mňa je to veľká literárna hviezda a bolo úžasné ju takmer tri roky od našej spolupráce zažiť naživo. Jindřicha Janíčka nepoznám osobne, ale je mi ľudsky nesmierne blízky – čítal som neskôr jeho cestopisnú knižku Na západ severozápadní linkou a tá mi to potvrdila. Maliara Juraja Tomana som naživo videl prvýkrát, keď sme sa išli rozprávať o obrazoch pre moju tretiu knihu a dnes je to jeden z mojich najobľúbenejších Trenčanov. Zatiaľ čo Csilla Dózsa patrila už pred spoluprácou k mojim najbližším ľuďom. O všetkých štyroch môžem povedať, že ich výtvarný príspevok do mojich kníh je pre mňa neoceniteľný. Skutočnosť, že každý z nich odpovedal pozitívne, keď som ich oslovil, považujem za svoj najväčší úspech. Bez nich by som svoje štyri knihy nepovažoval za úplné. Je však možné, že v budúcnosti budem písať niečo, kde ilustrácie takpovediac nebudem vidieť, a teda tam nakoniec nebudú.
A knihy, tie sú tiež súčasťou Vincentovho príbehu. Zároveň – vystúpme z kníh aj z vášho života ako antikvárnika. Čím sú pre vás knihy ako také? Prečo ich potrebujeme?
Cynická odpoveď je, že ich vlastne k životu nepotrebujeme. Fyzicky by sme sa bez nich zaobišli. Našťastie však nie sme len fyzické tvory, ktoré iba čosi prežúvajú a spia. Ale práve to, že ich nepotrebujeme a napriek tomu ich zbožňujeme, čítame, obdivujeme a pôžitkársky ohmatávame, to ukazuje, čo pre nás znamenajú. Knihy sú ten najlepší luxus na svete.
Funguje on-line antikvariát? Ako sa mu darí? Čo najviac ľudia chcú a čo sú ležiaky?
Áno, sila konkurencie sa síce za posledné roky výrazne znásobila a my sa cítime ako malý rodinný obchodík v tieni mrakodrapových molochov, ale kým to ide, budeme v práci pokračovať.
V každej sekcii sú ležiaky aj obľúbené tituly. Za socializmu vychádzali aj menej známe knihy v obrovských nákladoch, tie sa kopia. Skúšame ich však dávať do rôznych setov. No a sestry Brontëové či Hemingway s Remarquom sú stále na vrchole rebríčkov predajnosti.
Hovorili ste, že veľa nepíšete. Podľa štýlu textu by som však povedal, že veľa premýšľate prakticky nad každým odsekom, každou vetou. Čo bude nasledovať po Vincentovi?
Mám určité veľmi konkrétne plány, ale budem o nich podrobnejšie rozprávať, až keď budú schválené vydavateľstvami – či už prozaické, alebo rozprávkové knihy. V próze plánujem istú zmenu, keďže došlo k uzavretiu voľnej trilógie, chcem si vyskúšať trochu inú polohu. Mám chuť na väčší realistický román v duchu tradičnejšieho rozprávačstva. V detskej literatúre zase chceme urobiť krok k niečomu uletenejšiemu a chystám aj niečo dobrodružnejšie pre mládež. Chcem, aby tie knihy boli čítavé a aby pocit detského a dospelého čitateľa splýval do podobného radostného zážitku.
Martin Kasarda
Lukáš Cabala (1986)
sa narodil v Trenčíne, v roku 2011 spolu s rodičmi založil internetový antikvariát a dodnes ho vedie. Debutoval intímnou novelou Satori v Trenčíne (Artforum 2020), ktorá bola nominovaná na Anasoft litera. Na jeseň 2021 mu vo vydavateľstve Artforum vyšla druhá novela s názvom Jar v Jekaterinburgu a v roku 2023 kniha Spomenieš si na Trenčín? Na sklonku vlaňajšieho roka mu vo vydavateľstve Ikar vyšla rozprávková kniha Jeseň v lese