Ako v africkom údolí, tak aj na Slovensku
Poviedky v knihe Údolie Mareka Vadasa sa pohybujú na pomedzí realistického rozprávania, symbolických obrazov a takmer až magickej atmosféry. Vadas je známy najmä svojimi textmi inšpirovanými Afrikou, kde dlhodobo pôsobil a z ktorej čerpá množstvo tém aj obrazov. Už samotná anotácia knihy naznačuje dôležitý interpretačný kľúč.
Hoci sa príbehy odohrávajú v Afrike, situácia je „prekvapivo podobná tej našej“, najmä pokiaľ ide o obmedzovanie občianskych slobôd alebo atmosféru neistoty v spoločnosti. Texty presahujú geografickú konkrétnosť a smerujú k univerzálnej výpovedi o moci, strachu a každodennom prežívaní. Knihu môžeme čítať aj ako politickú metaforu, pokus autora ukázať, že autoritárske mechanizmy majú univerzálny charakter.
Taxikári si vypočujú všeličo
Rámcovým prvkom poviedok je rozprávanie príbehov o taxikárovi v africkom meste s autokratickým režimom, kde vládne vojsko terorizuje obyvateľov a každodenný život je poznačený existenciálnymi obavami. Zákazníci nemenovaného taxikára nasadnú do vozidla a rozprávajú počas jazdy svoj príbeh.
Pri rozprávaní ide vždy o monológ, taxikár mlčí a zrejme iba prikyvuje či nesúhlasne krúti hlavou. To si však môžeme len domýšľať. Taxík sa stáva dočasnou spovednicou, miestom, kde je možné povedať to, čo by inde zostalo nevyslovené, stretávajú sa tu osudy ľudí poznačených násilím, strachom či každodenným prežívaním v autoritárskom režime.
Vadasove postavy sa namiesto veľkých dramatických gest sústreďujú na drobné momenty každodennosti. Všetci sú z jedného mesta, jedného údolia, a tak postavy z niektorých poviedok voľne prechádzajú z jednej do druhej. Výsledkom je kniha, ktorá si vyžaduje pomalé čítanie a citlivosť na detail.
Hrdinovia nie sú vykreslení ako jednoznačné psychologické typy, skôr ide o fragmenty ľudských príbehov, ktoré sa postupne skladajú do širšej mozaiky. Niektoré epizódy vyznievajú skôr ako literárne náčrty než ako plnohodnotné poviedky, ale stále majú silnú výpovednú hodnotu. Autor sa vedome vyhýba dramatickému rozuzleniu a namiesto toho necháva čitateľa v priestore otvorených významov.
Rozdielne sudy, to isté víno
Veľmi silné sú scény, v ktorých sa objavuje armáda. Vojaci v texte často nevystupujú ako konkrétne postavy, ale skôr ako anonymná sila, ktorá zasahuje do života civilistov. Stačí krátky náznak – kontrola na ceste, spomienka na raziu či zmienka o zmiznutom susedovi – a atmosféra príbehu sa okamžite mení. To isté platí pre políciu.
V Nepísanej spoločenskej zmluve sledujeme niekoľkominútový monológ člena dopravnej policajnej hliadky, ktorý žoviálnym spôsobom rozpráva zastavenému šoférovi rôzne, podľa neho zábavné príhody z praxe, pričom nimi vyvíja nátlak a núti vodiča auta k úplatku. Pripomína vám to niečo? Vadas ukazuje, že násilie nemusí byť zobrazované priamo, jeho prítomnosť cítiť už v samotnom spôsobe, akým ľudia hovoria alebo mlčia.
Naopak, poviedka Neľútostný národný duch pôsobí úsmevne, no ani tá vo svojej podstate vtipná nie je. S ľuďmi, ktorých posadol akýsi zlomocný duch ako starca v príbehu, sa aj u nás roztrhlo vrece. Idú si svoje, kričia mocným hlasom svoje naučené pravdy. „Na tomto príklade sa jasne ukazuje, že ak sa včas a správnym spôsobom nezakročí, národný duch, ten desivý neľútostný démon obsadí priestor a normálnemu človeku nezostane nič, len zmiznúť čo najďalej.“
Vadasova próza je charakteristická úsporným, no mimoriadne presným jazykom. Autor nepodlieha pokušeniu opisovať všetko do detailu, naopak, často pracuje s náznakom. Práve vďaka tomu získava text zvláštnu poetickosť. Vety sú krátke, rytmické, dej dynamický, hoci ide vždy o monológ. Jeho štýl je moderný, svieži a prepracovaný, každé slovo starostlivo zvážené. Vadas tak potvrdzuje svoje miesto medzi autormi, ktorí dokážu prostredníctvom zdanlivo jednoduchého jazyka vytvoriť text s hlbokým existenciálnym presahom.
Ivana Zacharová