Marek Vagovič: Generálny omyl. Skutočný príbeh Maroša Žilinku (Švabach 2025)
(Až ne)skutočný príbeh Maroša Žilinku
Po knihách o Robertovi Ficovi (Vlastnou hlavou. Ako predal Fico krajinu oligarchom a Vlastnou hlavou 2. Ako za Fica ovládla štát mafia) či o Igorovi Matovičovi (Jednoducho Matovič. Premiér, ktorý nechcel vyhrať voľby) sa pod drobnohľad Mareka Vagoviča dostal aj generálny prokurátor Maroš Žilinka.
Stalo sa tak v knihe Generálny omyl. Skutočný príbeh Maroša Žilinku(Švabach 2025) – a hneď si povedzme, že to nie je príjemné čítanie nielen pre Žilinku. S pocitom znechutenia, v akej krajine to vlastne žijeme, ak sa na takýto významný post dostala osoba podobného nastavenia, zrejme odložia knihu viacerí čitatelia. Hoci, ak by si spomenuli, kto všetko už bol generálnym prokurátorom – napríklad taký Dobroslav Trnka, ktorého mal na povel Marián Kočner – nemali by byť veľmi prekvapení.
Prípadne, ak sledujú tvorbu Mareka Vagoviča dlhší čas, alebo sú návštevníkmi jeho diskusných projektov, nemôžu byť Vagovičovým textom zaskočení, lebo Marek takto jednoducho píše. So znalosťou veci, zorientovaný v zákulisí a bez servítok. Podobne ako v prípade Leškovej Ficokracie, aj pri Generálnom omyle dostanú čitatelia koncentrát niekoľkoročnej biedy a trápností (na 238 stranách, a to sa oplatí, hehe).
Žilinka z prvej ruky
Marek Vagovič podobne ako v knihách o Robertovi Ficovi aj v Generálnom omyle vychádza z mimoriadne dôkladného rešeršovania verejných prameňov aj množstva osobných rozhovorov a svedectiev ľudí zo Žilinkovho okolia., ktorí by ho mali poznať najlepšie. V knihe je množstvo osobných postrehov prokurátorov (Daniel Lipšic, Ondrej Repa, Michal Šúrek, Ján Šanta, Ladislav Masár, Vasiľ Špirko, Matúš Harkabus, Lucia Bizoňová), ale aj predstaviteľov z radov politikov (Mária Kolíková napríklad), ktorí spočiatku so Žilinkom na čele prokuratúry spájali nádeje, že slovenská prokuratúra bude funkčná, nezávislá a reformovaná.
Fakt, že mnohých zo spomínaných priamo cituje, čo je občas až neuveriteľne pôsobivé, dodáva Vagovičovmu textu nadštandardne objektívnu podobu. Prekvapením knihy je okrem iného vysoký počet svedectiev z prvej ruky aj od ľudí, ktorí by sa mohli obávať reakcie generálneho prokurátora – ale aj podľa Vagoviča nikto z nich pri oboznámení sa s rukopisom od svojich vyjadrení necúvol. Čo je ďalším prejavom autonómneho kritického postoja mnohých pozorovateľov slovenskej verejnej scény.
Ikskrát premárnená šanca
Veľká časť knihy je venovaná nádejam a predovšetkým sklamaniam, aké Žilinka svojím pôsobením vyvolal. Vagovič pátra po príčinách tejto zmeny a koncentrátom jeho poznania je text na stránke vydavateľstva Švabach: „Prokuratúra pod jeho vedením rušila obvinenia vplyvným ľuďom ako na bežiacom páse. Počnúc Vladimírom Pčolinským a Jaroslavom Haščákom, cez Norberta Bödöra a Tibora Gašpara, až po Roberta Kaliňáka a Roberta Fica. Žilinka otočil po zadržaní Pčolinského, s ktorým sa stretával pred svojím zvolením. Nahral si ho bývalý riaditeľ SIS? Čo mu sľúbil Žilinka za podporu kandidatúry? Je vydierateľný? Prečo zaňho hlasoval aj Smer? Akú rolu v tom zohral Kaliňák?“
Mnohé odpovede na spomínané otázky sa v knihe nachádzajú a ak ju dočítate, nemôžete sa ubrániť dojmu, že ďalšia šanca na pozitívny vývoj bola premárnená, že sme svedkami ďalšieho „smutného príbehu s dobrým začiatkom a nečakane zlým koncom“.
Aj keď…
Marek Vagovič dopísal knihu o Žilinkovi v čase, keď viacerí pozorovatelia politického žívota zaregistrovali akýsi obrat v postojoch generálneho prokurátora – v kapitole Otočka? sám Vagovič komentuje nečakané rozhodnutia Maroša Žilinku: „V každom prípade, spravil niekoľko rozhodnutí, ktorými ide proti záujmom súčasnej koalície. Začalo to zamietnutím žiadosti o využitie paragrafu 363, ktorého sa domáhal väzobne stíhaný extrémista a antisemita Daniel Bombic. Pokračovalo zrušením jedného obvinenia čurillovca Pavla Ďurku. Generálny prokurátor namietal aj zatajovanie informácií v prípade vlaňajšieho letu vládneho špeciálu na futbal do Nemecka. Neskôr zrušil jedno z obvinení troch iných čurillovcov. A nepriamo spochybnil aj financovanie prezidentskej kampane Petra Pellegriniho“ (s.219).
Marek Vagovič na margo týchto rozhodnutí píše, že „sa špekuluje, či precitol, mstí sa za neschválenú rentu, zvyšuje svoju cenu, alebo si kryje chrbát pred možným trestným stíhaním v budúcnosti. Dnes ním paradoxne pohŕdajú všetci: jedni vidia za jeho pomyselnou otočkou kalkul, iným sa zdá pre zmenu mäkký, lebo nepozatváral čurillovcov ani politikov opozície“. Čo je zrejme z hľadiska podstaty Žilinkovej otočky presný postreh, ak však budeme glosovať obdobie po vyjdení Generálneho omylu, nedá sa nevidieť, že Žilinkov vzdor pokračuje aj v kauzách s oveľa vyššou výbušnosťou a za svojím vzdorom zatiaľ stojí – Žilinka kritizoval nielen koaličnú snahu o zrušenie Úradu na ochranu oznamovateľov, ale aj spôsob prijímania novely Trestného zákona a jej obsah. Nezastavil sa však iba pri tejto kritike, ale po jej podpísaní prezidentom Pellegrinim dáva podnet na Ústavný súd. Čím sa Žilinka v prebiehajúcom spore o demokratický charakter Slovenska vyhranil tak, ako by čitateľ Vagovičovej knihy vlastne neočakával.
Prognózovať, kam toto Žilinkovo precitnutie/otočka vyústi, sa jednoducho nedá. Určite je však zrejmé, že skutočný príbeh Maroša Žilinku patrí nielen k najzaujímavejším príbehom dnešného Slovenska, ale má v sebe aj istý katarzný rozmer. Hoci – aká krajina, taká katarzia…
Róbert Kotian
Marek Vagovič: Generálny omyl. Skutočný príbeh Maroša Žilinku (Švabach 2025)