Spisovateľka a cestovateľka Mária Danthine Dopjerová intenzívne strávila niekoľko týždňov s každým z umelcov a umelkýň, o ktorých píše v novej knihe Francúzsko perom a štetcom. Cestovaním po ich stopách, navštevovaním miest, kde žili, čítaním ich diel, biografií, korešpondencií. Mala pocit, že s každým z nich sa zhovára, má dojem, že tak trochu prenikla aj do ich pováh, ich svojských zvykov.
V roku 2020 vám vyšla kniha Francúzsko krížom-krážom a dnes je na svete novinka Francúzsko perom a štetcom, v ktorej nás beriete do rôznych kútov Francúzska po stopách mnohých umelcov a umelkýň. Píšete hneď, ako sa vrátite z ciest?
Zápisky si robím počas ciest, v ruksaku si nosím zošit, zapisujem si aj na rôzne útržky papierov, niekedy do mobilu, často píšem v kaviarňach alebo vo vlakoch, keď sa z výletov vraciam. Viem, že to, čo si nezapíšem hneď, vyprchá, a to, čo by možno aj v pamäti ostalo, má už na druhý deň inú príchuť, z mnohých zážitkov po pár dňoch ostáva len pár zábleskov. Keby som si nezapísala presne slová, farby, kompozície, vône, o pár dní by bolo po nich. Vekom si čoraz viac uvedomujem, aká je pamäť zradná, a každý rok čoraz zradnejšia.
V jednej kapitole som si prečítala vetu „Na spomienkach treba pracovať“. Je pre vás písanie kníh spôsobom uchovávania spomienok?
Je to pre mňa aj spôsob zachytenia veľmi intenzívnych radostných chvíľ a pocitov šťastia, videných krás, ktoré sú veľmi prchavé. Zapisujem si nielen materiál, ktorý niekedy potom vyústi do knihy, ale aj osobné situácie, vypovedané slová, pocity, a keď sa k nim s odstupom času vraciam, sama sebe si naháňam hrôzu, ako by to bolo všetko už nenávratne fuč, nebyť zapísaného. Že vlastne v aktívnej pamäti som si uchovala možno päť percent.
Nedávno mi otec preposlal mail, ktorý som rodičom napísala pred 25 rokmi z Florencie. Mal tri strany a ja som ho po tých rokoch čítala, akoby to boli opisy a zážitky niekoho iného, v pamäti som mala už len veľmi malú časť z obsahu toho, čo som im napísala. Pri opätovnom čítaní zápiskov sa mi všetko zažité znovu v mysli premieta a na každú spomienku sa nabaľujú ďalšie. Hovorím si, že keď raz budem nevládna, budem sedieť vo foteli a čítať si tie zápisky, a tak sa budem stále na tie miesta vracať a všetko to zažité opakovane prežívať.
Navštívili ste veľa miest, po ktorých sa pohybovali mnohé známe osobnosti Francúzska. Kto z nich patrí medzi vašich najväčších obľúbencov?
S každým z umelcov a umelkýň, o ktorých píšem, som intenzívne strávila niekoľko týždňov, nielen cestovaním po ich stopách, navštevovaním domov, kde žili, ale aj čítaním ich diel. Mala som pocit, že s každým z nich sa zhováram, mala som dojem, že som tak trochu prenikla aj do ich pováh, ich svojských zvykov. Fascinovali ma všetci, bavilo ma hľadať súvislosti medzi ich detstvom, výchovou a ich talentmi, dielom.
Možno však predsa len mám medzi nimi svoju obľúbenkyňu, spisovateľku George Sandovú. Prečítala som mnohé jej romány, do domu v Nohante, kde prežila väčšinu života, sa dokonca opakovane vraciam, v tom dome kaštieli, v záhrade, stále cítiť jej prítomnosť, v každom ročnom období má inú atmosféru. Po prečítaní jej autobiografického románu História môjho života, jej korešpondencií s Alfredom de Musset, Chopinom, Flaubertom, maliarom Eugenom Delacroixom, mám pocit, že ju takmer dôverne poznám. Stala sa mi imaginárnou priateľkou. Nedávno mi dcéra povedala, že toľko sa odo mňa napočúvali o George Sandovej, že keď ju niekto niekde spomenie, dcéra má pocit, že hovoria o našej rodinnej známej.
Čašník v Gerberoy komusi povedal, že v mestečku zastal čas. Bola som očarená, keď som si čítala vaše slová a rada by som to miesto, kde zastal čas, navštívila. Naozaj zastal?
Zastal naozaj. Dokonca tak naozaj, že hoci sme s dcérou vedeli, že z Gerberoy naspäť do mesta Beauvais sa vlastne nemáme ako prepraviť, do poslednej chvíle nášho víkendu v tomto meste ruží sme to vôbec neriešili. Napokon, keď sme si uvedomili, že o pár hodín je predsa len v okolitom svete pondelok s pracovnými a školskými povinnosťami, tak sme prvý raz za môj 25-ročný život vo Francúzsku stopovali.
Prekvapila ma informácia o tichu vo francúzskych vlakoch. Na Slovensku niečo nepredstaviteľné. Funguje to tak v celej krajine?
Funguje to tak v celej krajine, v medzimestských vlakoch a najmä v rýchlovlakoch TGV. Aj sprievodca do mikrofónu na začiatku cesty upozorní, že ak cestujúci potrebujú telefonovať, aby z rešpektu voči druhým išli do priestoru medzi vagónmi. Ľudia vo vlakoch často aj pracujú alebo čítajú a pozerajú filmy, ale s cenou lístka akoby si cestujúci kupovali zároveň aj tiché cestovanie. Ak deti hlasnejšie rozprávajú, rodičia ich napomínajú, ak plačú, idú s nimi tiež do priestoru, kde sa ukladajú batožiny medzi vagónmi. Stále mám v pamäti, aké vedelo byť cestovanie vlakmi s deťmi vyčerpávajúce, keď sme ich niekoľko hodín museli zabávať tichými aktivitami.
Dojala ma kapitola o spisovateľke Annie Ernauxovej. Mrzí ma, že ste sa jej nedočkali. Stretli ste sa?
Nie, nestretli sme sa. Bola by to asi príliš veľká náhoda, ak by práve v tom čase, keď som ja bola v Cergy-Pontoise, vyšla aj ona von.
Niekoľko kapitol je venovaných Marcelovi Proustovi. Prečo sa stále teší takej obľube?
Marcel Proust písal o tom, čo s človekom robí spomienka, vedel ísť do najtajomnejších zákutí ľudskej duše. Všetko to, čo v rôznych chvíľach preciťujeme v nebadateľných záchvevoch, čo si sami pre seba nevieme definovať, pre nás všetkých dal Marcel Proust do rozvetvených viet. Hľadanie strateného času je kniha, ktorá sa číta pomaly, je to dielo, s ktorým sa dá spolunažívať ako s Bibliou, ku ktorému sa dá stále vracať, človek ho vníma pri každom otvorení, s akýmkoľvek časovým odstupom inak, nájde v ňom zakaždým čosi nové, a čosi nové sa zakaždým dozvie čitateľ aj sám o sebe. Bol nesmierne presným, jemným načierateľom do manierov a správania francúzskej aristokracie, s pohľadom zhovievavým, ale zároveň kritickým.
Z každého výletu si prinášate aj kvantum fotiek. Koľko ich už máte uložených? Neplánujete urobiť bedeker s fotografiami?
Fotiek mám tisíce, možno desaťtisíce a rada sa k nim vraciam. A spolu s deťmi sa radi vraciame k fotkám, keď boli malé a spomíname na rôzne výlety, situácie, každý si z tej chvíle pamätáme čosi iné, a keď to spolu konfrontujeme, vzniká z toho zaujímavá mozaika. Nad bedekrom s fotografiami som nerozmýšľala, lebo nemám pocit, že moje fotky majú dostatočnú kvalitu na knižné vydanie.
„Keď naše životy naberú nomádsky spád, domov alebo to, čo nás drží pokope, všetky tie spomienky a spojivá, ktoré nás robia tým, čím sme, si nesieme so sebou ako veľké slimáky po daždi svoje ulity.“ To sú vaše slová. Žijete ďaleko od domoviny, vaše deti sa narodili vo Francúzsku. Vyťahujete z ulity spomienky na detstvo a mladosť na Slovensku?
Myslím si, že mladí sú pozornejší načúvať spomienkam rodičov vtedy, keď sa oni sami začnú pýtať, vo chvíli, keď ich čosi konkrétne zaujme, keď potrebujú niečo konfrontovať so sebou samými. Vtedy začnú počúvať. Keby som im ja len tak, keď mi napadne, rozprávala o svojich spomienkach, málokedy by som asi trafila vhodnú chvíľu, keď by ich zaujali.
Mladosť je veľmi intenzívne a rýchle obdobie, majú teraz problém spracovať to, čo prežívajú oni sami, ale myslím si, že o pár rokov do tej zvedavosti dozrejú a budú sa viac pýtať. Teraz sú v období, keď sa skôr ja snažím všeličo z nich dolovať a som rada, keď sa trafím do chvíle, že sú ochotní mi o ich prežívaniach a zážitkoch rozprávať. Často však spolu rozprávame o tom, ako si oni pamätajú svoje detstvo, ako vnímali a vnímajú prázdniny na Slovensku.
Pri čítaní vašej najnovšej knihy som si uvedomila, že sa zmenil spôsob a štýl, akým ste písali doteraz. Vijete košatejšie vety, vytvárate zo slov mozaiky obrazov, zachytávate okamihy, ktoré dýchajú vôňami, chuťami, atmosférou. Čím to je?
Neviem, možno vekom, tým, že si uvedomujem viac vzácnosť a prchavosť každej dobrej chvíle, že sa tie chvíle snažím písaním nejako predĺžiť, znehybniť v čase a tým, že viem, že aj to, čo roky pokladáme za nemenný rituál, vlastne rýchlo odchádza.
Knihu ste prešpikovali množstvom citátov. Plánovali ste už od začiatku, že do knihy zakomponujete citáty z diel majstrov, alebo nápad vznikol až v procese písania?
Keď som sa chytila nápadu cestovať po stopách umelcov, bolo mi hneď jasné, že musím dať priame slovo aj im, samotným mojím rozprávaním by som nezachytila podstatu, ich jedinečnosť, talent, múdrosť.
V knihe spomínate aj manžela a deti, najmä dcéru. Čo na to hovoria? Chceli si pred odovzdaním rukopisu prečítať a odsúhlasiť vaše slová?
O jednotlivých kapitolách som im rozprávala, vedia, že spomínam aj ich, niekedy im hovorím nahlas, čo si zapisujem, ale necítili potrebu odsúhlasiť moje slová.
V knihe citujete slová spisovateľa Jeana Giona, že bohatými nás robí to, čo dávame. Vy ste veľmi bohatá žena, pretože sa o bohatstvo cestovateľských zážitkov delíte s nami čitateľmi. O čo by ste sa ešte rada podelili a do knihy sa to nevošlo?
O dome Jeana Cocteaua v Milly-la-Forêt a kaplnke, ktorú Cocteau ozdobil freskami liečivých rastlín, o Prévertovom byte na Montmartri, o Antibes a Picassovi a priateľstve Picassa s Prévertom, o maliarke Rose Bonheurovej a zámku v Thomery. V máji sa s kamarátkami chystáme po stopách básnika Alphonsa de Lamartine.
Ivana Zacharová
Mária Danthine Dopjerová (1974)
študovala v Bratislave a na parížskej Sorbonne. Od roku 1998 žije vo Francúzsku, má tri deti, pracuje v nadnárodnej maklérskej poisťovateľskej spoločnosti. Je autorkou viacerých kníh ako napríklad Paríž moja láska, môj život (Remedium 2010), Paríž môj druhý domov (Slovenský spisovateľ 2013), Parížske momenty (Slovenský spisovateľ 2016), Francúzsko krížom-krážom (Slovart 2020) či najnovšej Francúzsko perom a štetcom.
