Krajina medzi dedom a vnukom
Fanúšik Máriusa Kopcsaya si určite príde na svoje, ak sa zameria napríklad na jeho statusy na jednej sociálnej sieti – Kopcsay sa totiž vie podeliť so svojimi zážitkami, cestujúc či putujúc hlavným mestom a jeho okolím, takým pútavým spôsobom, že sa vám zaujímavý dej odohráva pred očami aj s bonusom, súbežným vtipným glosovaním od bystrého pozorovateľa našej súčasnosti. Márius vie vystihnúť paradoxy a bizarnosti doby takým uhlom pohľadu a takým vycizelovaným štýlom, akým je obdarený len máloktorý súčasný domáci spisovateľ.
Hrubá tesárska ceruza
Ak si teda prečítate na obálke jeho knihy Dedo Lužko vety typu „Dedo Lužko je človekom dvadsiateho storočia, prežil v uniformách celý život, všetky režimy. Karol, jeho vnuk, vyrastal za normalizácie a v ranom kapitalizme. Dedoluško bol večne mladý. Kajoluško je starý už od detstva“, nemôžete sa netešiť. Očakávate totiž radosť z čítania kopcsayovského textu a vychutnávania si filigránskeho pohrávania sa vyspelého autora s postavami, ich vzťahmi, prelínanie osudov, generácií a režimov, paradoxy doby a indivídua, konfrontácie jednotlivca s veľkými aj malými dejinami, veľké vzopätia aj malicherné prízemnosti… S pribúdajúcim textom sa však len ťažko dá ubrániť pocitu, či by menej nebolo viac, či by (ako to excelentne na adresu jedného vychyteného autora detektívok poznamenal Kornel Földvári) textu nepomohol „autoritatívny redaktor s hrubou tesárskou ceruzou“.
Aby nedošlo k omylu, všetko to, čo očakáva poučený čitateľ od Kopcsayovho textu, teda od „radosti z čítania…“ po „malicherné prízemnosti“, sa v jeho knihe Dedo Lužko nachádza a neraz v miere vrchovatej. Vždy ma mimoriadne pobavil napríklad Musil Musilovič, ktorý nenápadne sedel tam, kde sa niečo dialo a v optimálnom čase vstúpil do deja, rovnako som ocenil bystré oglosovanie vidieckych reálií konfrontáciou s veľkými dejinnými zvratmi a osobnosťami, nazdávam sa však, že nie všetko, čo sa zdá autorovi ako zaujímavé či nevšedné v živote jeho protagonistov – dedom Lužkom počnúc, zaťom Milanom pokračujúc a vnukom Karolom či až jeho synom Dominikom končiac -, je hodné literárneho spracovania.
Rodina verzus krajina
Kopcsay si možno vedome/podvedome vybral cieľ na osudoch jednej rodiny metaforicky stvárniť osudy jedného spoločenstva od polovice 20. storočia takmer podnes, a viackrát sa mu to aj majstrovsky darí. Napríklad Milanov trest za angažovanie sa počas pražskej jari, a stačila na to drobná zmienka o texte 2000 slov a pracovnej degradácii, alebo až twainovská či iľf-petrovovská pasáž o spracovaní témy brexitu v jednej redakcii patria k tým miestam v Kopcsayom texte, aké by nemuseli byť prekrývané či prevalcované opakovanými reminiscenciami na Kajoluškovo detstvo…
Márius Kopcsay napriek spomínaným výhradám napísal román o súčasnosti, akých sa nám žiada čoraz viac, aby sme lepšie porozumeli dobe, ktorej nie je ľahké vždy porozumieť bez rezignácie. Niečo podobné ponúkajú v posledných rokoch napríklad Ivana Gibová či Vanda Rozenbergová, samozrejme každá inak, ale vždy podnetne. A štýlom, aký si pozorný čitateľ vychutná. Teda väčšinou.
Róbert Kotian