Slovenská literatúra na pitevnom stole
Človek by neveril, že slovenská literatúra ešte niekoho môže zaujímať. Aj keď je literatúra povinný maturitný predmet, smutné štatistiky hovoria, že sme pod čitateľským priemerom Európskej únie. Na Slovensku prečíta aspoň jednu knihu len 48 % obyvateľov, čo nás radi do spodnej časti európskeho čitateľského rebríčka. Pre porovnanie – v najčitateľskejších krajinách prečíta aspoň jednu knihu ročne viac ako 70 % obyvateľov, v susedných Čechách je to 65 %.
Až by si človek povedal, že pri tých číslach a počtoch vydaných kníh sa nemôžeme čudovať tomu, čo sedí v parlamente.
A tu sa zrazu zjaví kniha Slovník diel slovenskej literatúry po roku 1989, ktorá vychádza nie v renomovanom akademickom vydavateľstve v nadutom centre univerzitného poznania v mestečku nad Dunajom, ale vo vydavateľstve neziskovej organizácie Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania FACE vo Finticiach. Pre neznalých zemepisu, dedinka pri Prešove.
Áno, a vedecký grant mal podporu grantového programu akademickej Agentúry pre podporu výskumu a vývoja (APVV). Aspoň kvapká, keď už netečie z podporných fondov. Možno keby bola kniha zaodetá v kroji, štát by bol štedrejší…
Ľudia za projektom
Slovník diel slovenskej literatúry po roku 1989 je, prirodzene, kolektívnym dielom. Vedúcim vedeckého tímu bol Ján Gavura a odborne projekt zastrešovala Marta Součková, obidvaja dlhoroční vysokoškolskí pedagógovia na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Jednotlivé heslá (spolu 178 literárnych diel, z toho 76 poézie a 102 prózy, slovenských autorov) spracovalo viac ako dvadsať autorov, nielen zo Slovenska , ale aj slovakisti z Čiech a Srbska. Vedecko-výskumný projekt trval od roku 2019 a výsledkom je samotná objemná, vyše 600-stranová kniha. Toľko fakty.
Jednotliví autori spracovali vždy niekoľko diel, pričom podľa autorov najdôležitejšie tituly majú trošku viac priestoru. Štruktúra hesiel je rovnaká, základné bibliografické údaje a obálku dopĺňa kratučká ukážka z diela, autorský kontext, interpretácia opierajúca sa o dobovú literárno-kritickú reflexiu a zhodnotenie estetických i obsahových kvalít diela. Keďže ide o výber toho najlepšieho, nečakajte kritiku, ale odporúčania.
Vo výsledku je 178 kníh slovenských spisovateliek a spisovateľov kvalitne spracovaným prehľadom toho najzaujímavejšieho, čo vytvorila umelecká časť literárnej produkcie (čím nenápadne naznačujeme, že tu nemusíte hľadať pop-kultúrne a žánrové literárne diela, žiadne detektívky a romance, aj keď sa predávajú na kilá).
Créme de la créme
A teraz to najdôležitejšie: výber hodnotených textov. Je len prirodzené, že pri pohľade na knihy, ktoré autorský kolektív zaradil do tohto slovníka, vynorí sa otázka, prečo práve tieto.
Nuž, hneď na úvod autori upozorňujú, že nejde o žiaden náhodný výber, ale súčasť výskumného procesu, kde sa zohľadňovali najmä literárne kritériá, umeleckosť či inovatívnosť štýlu, do istej miery aj kladná dobová literárno-kritická reflexia či literárne ocenenia. Vznikol tak súbor, v ktorom sú niektorí výnimoční autori zastúpení aj viacerými dielami (P. Vilikovský, Balla, P. Macsovszký) a možno iní tam budú pre niektorých chýbať.
Ale ak sa autorský kolektív zhodol na tomto výbere, môžeme ho považovať za naozaj reprezentatívny prehľad, pretože to nie je výber jedného či dvojice, ale skupiny ľudí, ktorých môžeme považovať za akademikov a vedcov pohybujúcich sa dlhodobo v problematike slovenskej literatúry. Podčiarknuté a zrátané – výborná príručka toho, čo zaujímavé na Slovensku v ostatných vyše tridsiatich rokoch vzniklo.
Takže – ak vám niečo chýba, môžete si urobiť vlastný výber. Ak sa vám niečo v tomto slovníku prieči a nesúhlasíte s výberom, platí predchádzajúca veta. V Prešove sa podujali na veľké dielo a patrí sa úprimne zatlieskať.
Jednotlivé diela sú usporiadané chronologicky podľa roku vydania, ale autori nezabúdajú ani pripomínať pri viacerých textoch, že vznikli omnoho skôr, len akosi nemohli byť publikované počas šťastne sa tváriaceho socializmu. Najnovšie diela sú z rokov 2021 a jedno aj z roku 2022, takže slovník zachytáva aj naozaj živú a aktívnu časť domáceho literárneho sveta.
Načo sú nám inštitúcie?
Na záver jedna osobná poznámka už nie o tejto výbornej knihe, aj keď práve táto publikácia ju inšpirovala.
Kedysi pred vyše dvadsiatimi rokmi autor tohto článku viedol v dnes už nejestvujúcom intelektuálnom časopise OS (mimochodom, takýto časopis a spôsob myslenia, ktorý reprezentoval, veľmi chýba na Slovensku) polemiku o tom, načo nám je Ústav slovenskej literatúry SAV, keď od čias Nežnej revolúcie (vtedy nejakých desať rokov) nevznikli moderné dejiny slovenskej literatúry, ktoré by prehodnotili našu spisbu a vytvorili nový literárny kontext vrátane akéhosi literárneho kánonu, ktorý by nebol postavený na ideológii, ale literárnej kvalite. A tá by sa pretavila aj do školských osnov, aby deti čítali knihy, ktoré sa dajú čítať. Druhá strana polemizujúc v mene Ústavu hovorila, aké je to ťažké a že si to predstavujem ako Hurvínek válku.
Prešlo temer 25 rokov od tých čias prelomu storočí a okolo mňa maturujúce deti sa stále moria s nečitateľnými textami Valaskej školy Hugolína Gavloviča či proletárskym realizmom Fraňa Kráľa a socializmom Františka Hečka. Prirodzene ich to odrádza od čítania a ku knihám sa niektorí mladí ľudia dostávajú napriek tomu, že školský systém robí všetko preto, aby im čítanie zhnusil. A nečítanie je vidieť aj na volebných výsledkoch.
Štát má síce inštitúcie, ktoré sa literatúrou zaoberajú profesionálne, vedecky, odborne. Okrem Ústavu slovenskej literatúry SAV napríklad aj Slovenské literárne centrum, ale kým vedci v akademickom Ústave sú ezotericky uväznení vo svojej vede, Litcentrum vajatá medzi propagáciou slovenskej literatúry v zahraničí, edičnou činnosťou, a čímsi, čo nazýva dokumentovanie (nemá dokumentačnú funkciu vydávaných diel na starosti Slovenská národná knižnica?). Praktické výstupy v podobe moderných dejín slovenskej literatúry hodných 21. storočia, vytváranie literárne a čitateľsky príťažlivého prostredia či otvorenej verejnej diskusie o našej literárnej minulosti, je asi mimo bádanie v zaprášenej kancelárii.
Potom sa niet čo čudovať, že zo škôl vychádzajú nečitatelia, gramotnosť a porozumenie textu klesá a v rámci Európskej únie sme tesne pred chvostom najhorších čitateľov.
Takže záver?
Slovník diel slovenskej literatúry po roku 1989 môže byť spokojne návodom na to, čo si prečítať z našej nedávnej literárnej minulosti.
Keby sme boli v ideálnom štáte, čo, ako vieme, nie sme, tak by napríklad Slovenské literárne centrum mohlo v rámci svojej edičnej politiky založiť napríklad edíciu modernej slovenskej literatúry a vydávať podľa tohto zoznamu edíciu brožovaných knižiek pre školy. A garantujem vám, že žiaci by sa viac tešili z čítania Malej nočnej mory Tatiany Lehenovej či Silného pocitu čistoty Miša Hvoreckého než z Krvavých sonetov…
Bodaj by takýchto smelých edičných počinov bolo viac.
Martin Kasarda
Marta Součková, Ján Gavura (eds.): Slovník diel slovenskej literatúry po roku 1989 (OZ FACE 2024)