Podstatnými témami knihy Martina Horičku So Sovietskym zväzom na večné časy je nielen podobnosť obdobia rokov 1945-48 so súčasnosťou, ale aj priebeh udalostí, ako sa z demokratického Československa stal sovietsky satelit. A ako sa na tom podieľali slabí demokratickí politici.
Začnem otázkou chronologickou– ako vlastne vznikol nápad na túto tému, Československo v rokoch 1945-48a jeho podobnosť so súčasnosťou? Obdobie 1945-48 má viacero styčných bodov s dnešnou situáciou na Slovensku. Všimli ste si, že sú tie obdobia podobné ,a preto ste tú knižku napísali, alebo ste počas jej prípravy zistili, že tie dve obdobia, 1945-48 a možno posledných päť-desať rokov, ale najmä po roku 2023, sú si podobné?
Skôr ma spočiatku fascinovalo obdobie takzvanej tretej republiky, teda roky 1945 až 48, ide o také zvláštne medziobdobie medzi povedzme demokraciou a totalitou. Tie podobnosti som začal vnímať až neskôr. Na počiatku stála moja fascinácia týmto obdobím. Venoval som sa mu aj predtým, keď som písal knižku Gottwaldov demokrat. Zabudnutý príbeh Jána Ševčíka. Ševčík bol významný politik Demokratickej strany, ktorý po zmene režimu spolupracoval s komunistami. Vtedy som prišiel na toto zaujímavé obdobie, na rozdiel od prvej Československej republiky je tá tretia v úzadí a veľmi ju nepoznáme. Trvala krátko, ale v niečom je pre našu súčasnosť aj zaujímavejšia, najmä pre tie styčné body, pretože podobnosť tam určite je.
O tomto období sa všeobecne vie, že bolo limitované koncom druhej svetovej vojny a nástupom komunizmu vo februári 1948, občas sa spomenú voľby v roku 1946. Preto ma vo vašej knihe zaujalo veľa faktov a súvislostí a najmä asi kľúčová otázka, leitmotív vašej knižky – ako sa z demokratického Československa stal sovietsky satelit? Preto je potrebné pochopiť, čo sa dialo v rokoch 1945-48, ale vy píšete aj v tej knižke, že ten prerod, prevrat, posun východným smerom sa začal skôr, prinajmenej v roku 1943 pri podpise zmluvy Československa so Sovietskym zväzom.
Áno, ten prechod bol postupnejší, demokratická republika sa nestala sovietskym satelitom zo dňa na deň. Dôležitá udalosť je druhá svetová vojna, ktorá posúva geopolitickú situáciu v Európe a na celom svete. Dôležité pre Československo bolo aj to, čo sa stalo pred druhou svetovou vojnou, týka sa to hlavne mníchovskej konferencie, ktorá čo posúva myslenie o geopolitike aj v hlavách demokratických politikov, ako bol napríklad prezident Edvard Beneš a jeho okolie.
Cítili sa sklamaní Západom a začali mať pocit, že jediný budúci garant československej štátnosti môže byť Sovietsky zväz, keďže západné demokracie ani počas vojny nemali záujem dávať Československu do budúcna garancie. Aj preto uzatvorili spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom 12. decembra 1943. Po vojne sa postupne stále viac orientujeme na Sovietsky zväz, a neboli to len komunisti, ale aj demokrati, ktorí si to riziko spojenectva so ZSSR nevšimli, čo môže byť varovaním aj v súčasnosti.
Z istého hľadiska sa to emocionálne alebo psychologicky azda dá pochopiť. Bola tu zrada západnými krajinami v Mníchove v roku 1938,československé územie bolo oslobodzované sovietskymi vojskami, v konflikte s nacistickým Nemeckom sa Sovietsky zväz stal spojencom Spojených štátov a Veľkej Británie, čo bolo aj akousi rehabilitáciou komunistického režimu. To sú objektívne dôvody, ktoré naznačovali, že s tým Sovietskym zväzom by to nemuselo byť až také dramatické. Aj v knihe ste spomínali, že Beneš vnímal Československo ako malú krajinu medzi Nemeckom a ZSSR. Z tohto hľadiska sa tomu provýchodnému postoju dá rozumieť.
Z tohto pohľadu určite. Ak by sme chceli psychologizovať Beneša a jeho okolie, tak tých možností ani veľa nemali. Už v posledných fázach vojny bolo zjavné, že to bude práve Sovietsky zväz, ktorý oslobodí Československo, takže nejakým spôsobom sa dohodnúť so Stalinom museli. Čo však asi nemuseli, je vystupovať voči Sovietskemu zväzu až tak veľmi submisívne. Nám sa to ale spätne ľahko hodnotí, pre nich to bolo oveľa zložitejšie.
Aj krstný otec vašej knihy historik Roman Holecviackrát spomínal nový nezaťažený pohľad na roky 1945-48. Čo nové ste teda chceli priniesť vašou knihou?
Chcel som to poňať trocha odlišne od bežného pohľadu na toto obdobie. Na vzťahy so Sovietskym zväzom alebo na to, ako sa meníme na satelitný štát, som sa snažil pozrieť aj cez vnútornú politiku, kultúru alebo film, ktorý sa tiež sovietizoval… Dôraz som dával aj na to, čo nebolo doteraz veľmi preskúmané, a to, ako Československo hlasovalo v Organizácii spojených národov. Zaujímavý bol aj vývin vzťahov s Izraelom, ktorý sme pri vzniku výrazne podporili, a potom o rok alebo dva sme sa stali nepriateľmi, lebo nám to Sovieti prikázali.
Vo vašej knihe využívate obrovské množstvo prameňov.Aký podiel na zdrojoch majú ruské alebo sovietske pramene? Mám totiž pocit,akoby neboli až také dominantné pri rešeršovaní tejto témy.
To je jeden z dôvodov, prečo som sa chcel pozerať netradičnejším spôsobom na zahraničnú politiku cez vnútornú politiku. Oveľa viac archívnych prameňov máme z domáceho prostredia ako zo sovietskeho, čo je spôsobené aj tým, že je ťažšie bádať v ruských archívoch. V súčasnej situácii je to v podstate nemožné. Čiže som ani nemohol skúmať ruské archívy. Aj keď som chcel zistiť, čo robili u nás v rokoch 1945-48.
Čo robil napríklad v Prahe sovietsky veľvyslanec Zorin, či nezanechal správu zo služobnej cesty…
Toto čiastočne máme, tie správy, ktoré posielal Zorin do Moskvy, sú to len útržky, veľa toho nie je, ale venovali sa tomu ruskí historici. Takže aj preto som sa rozhodol, že budem zahraničnú politiku a sovietsky vplyv vnímať na tom, ako sa prejavoval v našom domácom prostredí.
Teraz položím špekulatívnu otázku – myslíte, že keby ste mali prístup do ruských a sovietskych archívov, dozvedeli by ste sa niečo zásadne nové, čo mení pohľad na obdobie rokov 1945-48, alebo by tam boli nanajvýš zaujímavé detaily?
To je ťažko povedať, možno by sa toho zmenilo veľa, alebo veľmi málo. Máme predstavu, ako to celé prebiehalo, asi by skôr išlo o zaujímavé detaily, možno by sme našli niečo o Janovi Masarykovi… Ale ten hlavný naratív, ako historici interpretujú toto obdobie, by sa zásadne nemenil.
Nedá sa teda očakávať, že by v sovietskych prameňoch boli nejaké zásadné informácie napríklad o tragickom konci Jana Masaryka?.
To sa môžeme len dohadovať.
Lektormi Recenzentmivašej knihy boli významné mená – Ivan Kamenec, Eduard Nižňanský, Marek Syrný. Ovplyvnili ich poznámky text tejto knihy?
Ani ja nie som neomylný a upozornili ma na nejaké chyby, prípadne na to, čo mi tematicky chýbalo – napríklad pán Kamenec ma upozornil na tému Izraela, za čom som vďačný.
Roman Holec mal podnetnú poznámku, že by nebolo zlé spracovať pamäti účastníkov tohto obdobia a udalostí. Jestvuje veľa spomienok účastníkov tohto obdobia aj februárových udalostí a ich interpretácie aj tej istej udalosti sa dosť často odlišujú. Uvažujete o tom?
Ja som samozrejme memoáre od viacerých politikov spomínal, ale ako navrhol pán profesor Holec, bolo by zaujímavé ich viac konfrontovať a postaviť voči sebe, ako to tí bývalí aktéri spätne hodnotili. Určite je to cesta ďalšieho výskumu.
Úvod vašej knižky napísal Roman Holec a sám v ňom položil viacero otázok, na ktoré vaša kniha odpovedá.Jedna z hlavných otázok znie, že do akej miery bolo toto smerovanie Československa predurčené a do akej miery bolo možné odvrátiť tento proces od demokratického Československa k sovietskemu satelitu. Kontext bol dôležitý – máme za sebou druhú svetovú vojnu,Jaltskú konferenciu o povojnovom usporiadaní Európy, Churchillov prejav vo Fultone o železnej opone medzi Gdaňskom a Terstom… Toto sú možno nie axiómy, ale veľmi silné body, ktoré hovorili, že možnosti Československa nepadnúť na východnú stranu železnej opony neboli veľké.
To je presne otázka, na ktorú sa snažíme v historickej obci hľadať odpovede už dlhé desaťročia – nakoľko bolo naozaj nevyhnutné, že sme sa stali komunistickým režimom v rámci východného bloku, ktorý ovládal Sovietsky zväz. Diskutuje sa hlavne o tom, či naši demokrati ako Edvard Beneš a ďalší spravili maximum možného v zlej situácie, alebo či mohli spraviť viac pre záchranu demokracie a demokratického zriadenia v Československu. Ja sa skôr prikláňam k tomu, že spraviť určite mohli viac. Toto je však spätné hodnotenie, po vojne je každý generál. Nám sa to ľahšie hodnotí, ako keby som žil v tej dobe a nevidel, čo teraz vidíme, kam viedla ich politika. Treba však povedať, že manévrovací priestor mali síce malý, ale nevyužili ani ten, čo mali.
Pozícia Československa v strednej Európe bola výnimočná pred 2. svetovou vojnou aj krátko po nej. Počas stretnutiaChurchilla so Stalinom v roku 1944 vznikla tzv. dohoda darebákov o percentuálnom rozdelení vplyvu v povojnovej Európea Československo sa na tom ani nevyskytuje, ako keby malo naďalej patriť do západného sveta. Alebo je to mylná konštrukcia?
V súčasnosti sa to medzi historikmi interpretuje najčastejšie tak, že sme tam neboli preto, lebo nás už skôr viac zaraďovali k Východu, už asi nebolo treba diskutovať o našej budúcnosti. V tom čase už bola podpísaná napríklad aj spojenecká zmluva medzi Československom a Sovietskym zväzom. Toto je jedna z interpretácií.
Podľa druhej interpretácie nás vnímali ako súčasť Západu, preto sme tam neboli. Tieto dve interpretácie stoja proti sebe.
Áno, ale skôr by som sa prikláňal k tej východnej, že už bola vyriešená budúcnosť Československa a teraz sa musiamuseli sa dohodnúť o iných krajinách ako Poľsko, Grécko a Juhoslávia, kde to ešte nebolo tak celkom jasné.
Kontext – máme zmluvu so ZSSR z roku 1943, máme tu košický vládny program, ktorý bol napísanývMoskve, možno to bol teda skôr moskovský vládny program ako košický – tieto dokumentynehovoria len o zahraničnej politike, ale aj o tom, ako bude vyzerať vnútorná politika Československa? Napríklad aj voľby v roku 1946 ukázali, že ľudia do veľkej miery chcú niečo iné ako bolo obdobie pred vojnou.Prinajmenej úspech komunistov v českej časti Československa to naznačoval.
Ako hovoríte, Košický vládny program bol napísaný a prijatý v Moskve, ale oficiálne bol vyhlásený až v Košiciach. Reálne teda bol dohodnutý našimi demokratmi a komunistami a ďalšími politikmi práve v Moskve – akoby Sovieti spolutvorili tento program a hneď v zárodku aj pripomienkovali. Dokonca niektorým sovietskym pracovníkom ministerstva zahraničných vecí sa zdalo, že je to miestami až priveľmi submisívne voči Sovietskemu zväzu, čo mi príde dosť absurdnéznie až absurdne. Ich pripomienkou bolo napríklad aj to, že by sme tam mali viac spomínať, že chceme mať dobré vzťahy a spolupracovať aj so Západom.
Túto myšlienku spomínate vo vašej knihe viackrát – akoby sme boli v oveľa hlbšom predklone voči Sovietom,než ako by sa žiadalo alebo patrilo, a ako keby sme aj my sami trošku ignorovali alebo znižovali možnosť vplyvu Západu na dianie v Československu.
Architektom tejto zahraničnej politiky bol Edvard Beneš, ktorý rozhodne nebol komunista. Aj pod jeho vplyvom demokratické strany a komunisti ako keby celú garanciu povojnového Československa vkladali do rúk Sovietskeho zväzu. Dokonca keď bola možnosťsa zdalo, že Američania prídu do Prahy skôr, boli k nej bližšie ako sovietske vojská, naša vláda si to nepriala. Predseda vlády Zdeněk Fierlinger spomínalhovoril, že si to neželá, že by bol radšej, keby tam prišli Sovieti.
Aj toto dokumentuje, že politici boli až priveľmi prosovietski, a tieto prosovietske postoje mali aj mnohí demokratickí politici. V podstate ste ich museli mať, aby ste po roku 1945 mohli politicky pôsobiť. Po roku 1945 tu bola síce demokracia, ale obmedzená. Posledné „slobodné“ voľby až do roku 1990 boli tie v roku 1946 – ale bola v nich vylúčená opozícia, všetky strany, čo kandidovali, boli strany Nnárodného frontu a nemohla vzniknúť strana, ktorá by tvrdila, že teraz ideme na Západ. V podmienkach tretej republiky to nebolo možné. Rovnako aj sloboda slova bola rôznym spôsobom obmedzovaná. Síce tu nebola oficiálna cenzúra, ale ak by ste tvrdili niečo protisovietske, tak by ste dlho ako novinár nemohli pôsobiť, ani v demokratických novinách. Demokracia bola v tomto období veľmi limitovaná.
Vráťme sa do historického kontextu – je jasné, že Edvard Beneš bol výrazne determinovaný mníchovskou zradou západných spojencov, výrazne bol determinovaný oslobodzovaní Československa sovietskou armádou, čo sa podieľalo aj na jeho vzťahu k sudetským Nemcom, voči ktorým mimoriadne ostro vystupoval. Osobne sa zasadzoval za ich odsun. Toto všetko ako keby posúvaloEdvarda Beneša na stranu Sovietskeho zväzu, hoci to nebolo až také nutné.
Menšinová otázka patrila k tým veciam, v ktorých nám boli ochotnejší vyhovieť Sovieti ako Západ, teda to, čo požadoval Beneš a spol., teda vysídliť po vojne z Československa všetkých alebo veľkú väčšinu Nemcov a Maďarov. Pri Maďaroch si to Sovietsky zväzStalin neskôr rozmyslel. Ale otázka odsunu bola jednou z tých, kvôli ktorej sa exilová vláda na čele s Benešom otočila na východ. Sovietom na rozdiel od Západu bolo v podstate jedno, čo menšinami spravíme, ak sa Československo prikloní k nim.
V knižke nazývate zmluvu medzi Československom a ZSSR ako zmluva s diablom – podobne bol nazývaný pakt Molotov – Ribbentrop z augusta 1939. Mohol Beneš odhadovať následky tejto orientácie na Sovietsky zväz aj z hľadiska vnútropolitických pomerov, alebo sa zamerala predovšetkým na potrebu zahraničnopolitického a bezpečnostného garanta proti vplyvu Nemecka v strednej Európe?
Myslím, Beneš bol ochotný obetovať časť demokratickej tradície za to, aby Československo malo garantované hranice a bezpečnosť po vojne. Okrem iného sám navrhol, aby sa obmedzil počet strán, aby nebola politika tak rozdrobená ako počas prvej republiky. Beneš, ktorý je považovaný za demokrata, tvrdil, že stačia tri strany – pravicová, ľavicová a stredová. To sa paradoxne nepáčilo komunistom, ktorí nakoniec presadili, aby tých strán bolo trocha viac, pretože sa nechceli rozplynúť v nejakej ľavicovej strane, chceli mať vlastnú komunistickú stranu a potom do nej vstrebať sociálnych demokratov.
Beneš si uvedomilchápal, že povojnová republika bude menej demokratická a nerobilo mu problém dohodnúť sa aj s komunistami. Pri orientácii na Sovietsky zväz musel vedieť, a asi aj vedel, že vplyv komunistov porastie. Musel si byť istý, že komunistická strana, ktorá bola v prvej republike antisystémová a nedosahovala vo voľbách ani 15 percent, bude po vojne bude oveľa silnejšia strana. Vo voľbách v roku 1946 dostali komunisti už takmer 40 percent.
Radikálne sa zmenila aj pozícia Klementa Gottwalda.
V prvej republike to bol extrémistický krikľúň, v tretej bol najskôr podpredsedom vlády a potom premiérom, ktorý reprezentoval krajinu, takže je to diametrálne odlišná pozícia.
Ako sa vníma pozícia Edvarda Beneša v období 1938-48?Určite to bola prinajmenej kontroverzná postava, lebo v kľúčových otázkach akoby stál na tej zlej strane.
Toto obdobie je aj jedným z dôvodov, prečo je kontroverznou osobnosťou, v Česku sa o ňom diskutuje veľmi často a veľmi emocionálne. Beneš je kontroverzná osobnosť hlavne kvôli obdobiu po roku 1938, predtým je vnímaný skôr pozitívne. Vyčítať by sa mu mohlamu možno až nekritickú orientáciu na Sovietsky zväz, ale treba dodať, že nemohol vedieť, ako to presne dopadne.
Mohol vedieť, že komunisti budú posilnení a trocha sa zmení politický systém, ale určite si nepredstavoval a určite ani nechcel, aby to dopadlo tak, ako to dopadlo po komunistickom prevrate, že sa krajina zmení na totalitný štát ovládaný jednou komunistickou stranou, ktorá je zas ovládaná zo Sovietskeho zväzu. Toto určite nechcel. Možno sa tomu snažil zabrániť, ale v roku 1948 si už je ťažko predstaviť, ako by tomu mohol zabrániť.
Zrejme nebol ani v najlepšom zdravotnom stave a ani nemal veľmi silnú oporu demokratických politikov.
V roku 1948, v období pred komunistickým prevratom, už bola zodpovednosť hlavne na demokratických stranách, ktoré sa však spoliehali na chorého Beneša, že to vybaví za nich, že za nich vybojuje ich boj.
Významné miesto vo vašej knižke má Jan Masaryk, ktorého takisto vnímate ako kontroverznú postavu vzhľadom na jeho zahraničnopolitické pôsobenie v rokoch1945- 48 a na orientáciu Československa.Ako savnímaJan Masaryk medzi českými a slovenskými historikmi?
Určite viac pozitívne ako Beneš. Jan Masaryk je väčšia téma vo verejnosti v Česku ako u nás, dodnes sa vášnivo diskutuje o jeho smrti, v tomto zmysle je záhadnou osobnosťou.
Tá smrť zrejme jeho povestiskôr pomohla…
Jeho tragický skon akoby zatienil to negatívne, čo robil počas tretej republiky. S komunistami počas prevratu spolupracoval, alebo prinajmenšom nespolupracoval s demokratmi, bol ochotný s komunistami ísť do ďalšej vlády, keď už sa budovala diktatúra… Krátko potom však záhadne zomiera za nevyjasnených okolností, čiže zrejme aj kvôli smrti je vnímaný možno pozitívnejšie. Určite je však dôležité pripomínať, ako prosovietsky vystupoval ako minister zahraničných vecí –, teda aspoň verejne.
Spomínate viacero jeho pozícií, keď verejne vystupoval prosovietsky, ale v súkromí v kuloároch si pred západnými diplomatmi chvíľami sťažuje na brutálny sovietsky tlak.V podstate to bola rozpoltená pozícia – nespôsobovalo to tiež istú nedôveru voči Československu, že nie sme potenciálny spoľahlivý partner pre Západ?
Západní diplomati a politici to tak aj vnímali. Ak na jednej strane vyhlasujeme, že sme úplne provýchodní a dokonca priamo alebo nepriamo kritizujeme Západ a jeho politiku a potom súkromne s ním chceme udržiavať vzťahy alebo chceme americké pôžičky, lebo naša ekonomika nie je v dobrom stave, a dúfame, že Američania nám pomôžu… Logicky si Američania povedia, prečo by sme im mali pomáhať, keď nás verejne kritizujú a zastávajú sa Sovietskeho zväzu, ktorý na nás útočí kritizuje…
Toto je skoro ako cez kopírku…
Áno, veľmi sa to podobá, aj dnes na jednej strane Európsku úniu verejne kritizujeme, ale chceme jej peniaze, tie nám nesmrdia. V tom období naši demokrati aj komunisti chceli zo Západu pôžičky, ekonomickú podporu, ale na druhej strane stáli politicky za Sovietskym zväzom, keď už sa začínala vyostrovať studená vojna. A potom boli prekvapení, keď im Američania tie pôžičky stopli.
Do Marhallovho plánu sme sa pôvodnechceli zapojiť, ale potom zasiahol Stalin a rozhodol, že Československo sa nebude uchádzať o tieto peniaze. Známe sú slová Jana Masaryka, že do Moskvy išiel ako minister zahraničných vecí slobodnej krajiny a vrátil sa ako Stalinov „pacholek“. To bol tiež prejav submisívnosti ažpodriadenosti Československa voči tlaku Sovietov.
To je jeden z najlepších dôkazov. Odmietnutie Marshallovho plánu len pár dní potom, čo sme ho prijali, bolo pre Západ a možno ešte viac pre verejnosť dôkazom, že v Prahe sa už nerozhodujú sami a samostatne, ale rozhoduje sa za nich v Moskve. Československo najprv prijalo pozvanie do Paríža, kde sa malo rokovať o Marshallovom pláne, ale potom išli jeho politici na koberček k Stalinovi a celý svet videl, prečo to prijatie pozvania odvolali. A potom československí ministri ešte na otázky západných novinárov odpovedali, že sme sa rozhodli sami a nesúviselo to so Stalinovým príkazom. To sa nedalo popierať, tá argumentácia bola smiešna.
Občas sme už naznačili podobnosť medzi rokmi 45-48 aposlednýmirokmi na Slovensku, teraz je to viac viditeľné.Mám na mysli pozíciu malého štátu medzi veľmocami, kde lídri tohto malého štátu majú predstavu, že budú robiť most medzi Východom a Západom, akéhosi sprostredkovateľa medzi záujmami veľmocí. Považujete takúto pozíciu za realistickú a racionálnu, ktorá môže byť úspešná?
Budovanie mostu medzi Východom a Západom je úplne nerealistické a práve na období tretej republiky sa to ukázalo v celej nahote. Spočiatku aj demokrati vyhlasovali, že chcú spolupracovať so Západom aj s Východom. Inak povedané, že si zoberú to najlepšie z oboch svetov…
Myslím, že to bol Pavel Tigrid, ktorý uvažoval o konvergencii dvoch systémov.
Práve toto bola aj predstava Beneša a mnohých demokratov, že si zoberú zo Západu demokraciu a z Východu sociálny štát, respektíve socializmus, teda to, čo považovali za dobré, a spoja to do niečoho lepšieho, na čom budeme stavať svoju budúcu prosperitu a šťastie. Dopadlo to úplne katastrofálne. Snaha o most medzi Východom a Západom sa skončilo tak, že sme tu mali štyri desaťročia komunistickú diktatúru. Ale vrátim sa ešte k tej myšlienke, či je realistická idea, že sa ako malá krajina uprostred Európy môžeme orientovať na všetky svetové strany.
Určite môžeme, ale príklad tretej republiky nám jednoznačne ukazuje, že nakoniec aj tak ostaneme na jednej strane. Toto je ďalšia vec podobná so súčasnosťou – v tom čase nastupovala studená vojna, globálny konflikt medzi Západom a Východom. R, rovnako teraz sme v situácii, kedy stúpa globálne napätie a svet sa ponára do nestability, zrejme sa začína medzi Západom a Východom studená vojna číslo dva. Akurát centrum Východu je už možno skôr v Pekingu ako v Moskve.
Západ je tiež asi skôr vEurópe, lebo to, čo sa deje v Spojených štátoch, prestáva byť akoby súčasťou civilizovaného Západu.
V tomto je to trochu odlišné ako v povojnovom období. Môže to byť preto ešte horšia a zložitejšia situácia pre malé krajiny v strednej Európe.
Roman Holec tvrdí, že malá krajina si v takej situácii proste musí vybrať.Nevyberá si ideálnu verziu sveta, vyberá si tú stranu, ktorá je pre ňu výhodnejšia, demokratickejšia a je v prospech tej krajiny.
Malá krajina si jednoducho musí vybrať, nejaké sny o neutralite sú len snami, lebo neutralitu si sami nevieme garantovať. Prikloniť na jednu stranu sa teda musíme, tobôž v súčasnej globálnej nestabilite. A vybrať si treba toho partnera, ktorý je nám hodnotovo najbližší, uznáva podobné hodnoty ako my, teda demokratické princípy, občianske a ľudské práva a zároveň nám bude garantovať aj hospodársku prosperitu.
Po druhej svetovej vojne sme si vybrali tak, ako sme si vybrali, a nakoniec sme nedostali nič z toho, čo som spomínal, občianske a ľudské práva v komunistickom režime dodržiavané rozhodne neboli. Rovnako touto cestou nebola zabezpečená ani ekonomická prosperita, keď to porovnáme s tým, ako ekonomicky a hospodársky rástli západné liberálne demokracie.
Na obálke knihy sa píše: „Autor na základe historických prameňov objasňuje, ako sa demokratická prozápadne orientovaná republika stala po druhej svetovej vojne satelitom Sovietskeho zväzu a prečo sa Česi a Slováci na vyše 40 rokov ocitli uväznení za železnou oponou. Pozornosť venuje nielen zahraničnej politike, ale aj spôsobu, akým si Sovieti podriadili domáce elity, hospodárstvo a kultúru.Geopolitické dilemy, pred ktorými stáloČeskoslovensko na začiatku studenej vody, sú aktuálne aj dnes. My však máme jednu veľkú výhodu – minulosť pre nás môže byť varovaním.“Zrejme by mala byť najprv poučením – vaša kniha pomáha porozumieť, čo sa v tých rokoch stalo, aké boli následky konaní politických lídrov v tom čase.
Určite si z toho môžeme zobrať poučenie – dokonca by sme si mali z toho zobrať poučenie. Najmä to, že spolupráca s nedemokratickou veľmocou napokon ohrozuje aj našu vlastnú demokraciu. To si Beneš a demokrati v tom čase neuvedomili, mysleli si, rovnako ako teraz si mnohí naši politici a reprezentanti vlády myslia, že keď budú spolupracovať s autokratickými režimami, akoby to nemalo vplyv aj na vnútornú politiku v našom štáte…
Teraz budem možno cynik, zrejme im ten vplyv na domácu politiku až tak neprekáža.
To je tá horšia možnosť, ale u mnohých politikov celkom pravdepodobná.
Pretože ak hovorí, že je inšpirovaný autoritatívnym režimami v Ázii, v podstate hovorí, že dnešný systém mu až tak nevyhovuje ako systéms jednou stranou a jednoduchším prijímaním rozhodnutí.
To z toho implicitne vyplýva. Orientácia na nedemokratické krajiny jednoducho ohrozuje aj demokraciu vo vlastnej krajine, či už to politická reprezentácia zamýšľa alebo je to vedľajší produkt. Myslím, že v tretej republike to bol skôr vedľajší produkt, najmä pri politike Beneša a demokratov. Komunisti avšak demokraciu určite nechceli, nebola v ich mentálnom vybavení. Boli riadení z jedného centra, veľmi hierarchicky.
Takže tých poučení si môžeme zobrať viac – ako demokracia odumiera, ako môžu byť postupne ničené demokratické inštitúcie. Tretia republika trvala síce len tri roky, ale počas tých troch rokov komunisti najskôr v koaličnej vláde a neskôr ako dominantná strana začali rýchlo rozkladať demokratické inštitúcie, zmocnili sa bezpečnostných zložiek, čo bolo veľmi dôležité, aby vedeli prenasledovať už v čase polodemokracie svojich odporcov medzi demokratmi. Ešte kým boli demokrati s komunistami vo vláde, ale už vtedy ich rozpracovávali bezpečnostné zložky a hrozili im väzením. Komunisti vedeli, za čím si idú a demokraciu brali len ako prechodné obdobie, kým nebudú dostatočne silní na to, aby sa zmocnili celej krajiny.
Ide z toho hrôza, keď vás počúvam a porovnávam to so súčasnou situáciou a rozhodnutiami súčasnej vlády. Jestvuje štúdia amerického politológa Larryho Diamonda 12 krokov od demokracie k autokracii, ktorá vyzerá ako scenár súčasnej moci. Ok, o zlyhaniach domácich politikov sme hovorili dosť, vnímate ajzlyhania alebo nedostatočnú angažovanosť západných demokracií pri tom, čo sa dialo vrokoch 1945-48 v Československu?
Možno by som to až tak nenazval, hoci ich podpora československej demokracie mohla byť väčšia. Americký veľvyslanec Laurence A. Steinhardt toho mohol spraviť viac pre záchranu československej demokracie, ale ja sa vrátim k mojej predchádzajúcej poznámke: prečo nám Američania mali pomáhať, keď my sme tú pomoc akoby nechceli?
V súkromí naši demokrati Američanom alebo iným západným diplomatom hovorili, že by mohli nejakým spôsobom podporiť našu demokraciu, ale ich verejné vyhlásenia tomu nenasvedčovali. Na druhej strane si Američania mohli uvedomiť, že by aj pre nich bolo geopoliticky výhodné, keby demokraciu v Československu udržali čo najdlhšie aspoň v tej povojnovej podobe. V princípe teda mohli spraviť viac, ale myslím si, že by sa toho aj tak veľa nezmenilo.
Ak chcete niekomu pomôcť, mal by tú pomoc chcieť aj on.
Jedným z ďalších dôležitých poučení pre súčasnosť, prečo demokratické sily v tretej republike nedokázali účinne čeliť komunistom, je to, že medzi sebou nespolupracovali. Nejednotnosť demokratických síl bola dosť zásadným faktorom. Začali sa spájať až keď už bolo naozaj neskoro, až keď odbíjala pomaly 12. hodina.
Až tesne pred februárovým prevratom začali spolupracovať, lebo si uvedomili, že komunistom naozaj ide o absolútnu moc, že rozkladajú demokratické inštitúcie, že ovládli bezpečnostné zložky, ktoré v tichosti rozkladajú aj demokratické strany. Uvedomili si to, až keď bolo príliš neskoro.
Keď vás počúvam, tak si myslím, že vaša kniha by mala byť povinným čítaním pre slovenských opozičných politikov.
Róbert Kotian
Martin Horička
historik a publicista, odborný asistent na Katedre slovenských dejín FiF UK v Bratislave, špecializuje sa na dejiny 20. storočia, politické biografie a medzinárodné vzťahy. Je autorom knihy Gottwaldov demokrat: Zabudnutý príbeh Jána Ševčíka. Vlani mu v Slovarte vyšla kniha So Sovietskym zväzom na večné časy. Československo v područí Stalina.
