Život v živote
Druhá kniha Mateja Rumanovského Chopinova platňa nie napriek, ale vďaka svojmu zdanlivo pomalému tempu prináša lavínu myšlienok i emócií točiacich sa na čiernom tanieri.
Samota v samote
Autor vo svojej próze krok za krokom do najdrobnejších detailov vykresľuje život svojho hlavného hrdinu. Leonarda, ktorého nemožno tak celkom nazvať samotárom, lebo toto slovo na vystihnutie jeho stavu významovo nestačí. A preto nám Rumanovský pomáha práve tými detailmi z jeho každodenného života. Pretože len v nich vynikne vzťah Leonarda k samote, nie však osamelosti. Jeho život plynie ako mohutná, tichá rieka. Keď sa na scéne zjaví pomenovaná ženská postava – Paula, prinesie do prózy nový nepokoj. Taký, ktorý Leonard v celej svojej hĺbke mohol len naznačovať, ale potreboval Paulu a jej meno, aby ho stvárnila, vysvetlila, naplnila.
Rozprávanie v rozprávaní
Rozprávač, ktorého si autor zvolil, je pôsobivý aj preto, lebo rovnako ako protagonista zaváňa akýmisi nedefinovateľnými starými časmi. Niekomu môže pripomenúť azda aj ruských románopiscov, inému zas francúzskych, ale žiadneho z nich nevykráda. Akési zvláštne staromilstvo v jazyku a spôsobe, akým rozprávač Leonarda a jeho život predstavuje, vás udrží pri knihe. Musíte sa však na jeho vlnu naladiť, musíte prepnúť z povrchného, skákavého či nesústredeného čítania, vďaka ktorému všetci zrejme prežívame v ére preplnenej informáciami. Leonard také problémy nemá. A ani jeho rozprávač nie. To je tiež dôvod, prečo sa oplatí pristúpiť na hru Rumanovského rozprávača, ktorý je interaktívny, všímavý, ale aj záhadný. To, že záhadný byť musí, je jasnejšie s každou ďalšou prečítanou stranou.
Myšlienky v myšlienkach
Možno motív platne, o ktorej sa viac zmieňovať nebudem, lebo v deji má významné miesto, môžeme chápať aj ako alúziu na opakovanie, cyklus, kruh. Rumanovskému sa podarilo pracovať s obrazmi platne bez toho, aby jeho kniha zaváňala hipsterskou pózou, naopak posilňuje jej hĺbku. To, že sa platňa dostala do názvu knihy, má nie jeden dôvod. Napríklad možno povedať, že predstava platne krútiacej sa na tanieri gramofónu celkom vhodne prezentuje aj spôsob Leonardovho uvažovania, spôsob toho, ako sa aj on sám otáča vo svojich myšlienkach.
Sny v snoch
Hoci mottá už dnes nebývajú samozrejmosťou ani v tzv. náročnejšej literatúre, v Chopinovej platni sa jedno nachádza, a nie náhodou ide o citát Edgara Allana Poea: „Všetko, čo vidíme alebo súdime, je obyčajný sen v sne.“ Odporúčam sa k nemu vrátiť po prečítaní knihy. Využívanie snov vo výstavbe prozaického textu predstavuje riziko, pretože nie vždy to vyjde podľa predstáv autora (alebo čitateľa). Čím viac sa však človek ponára do Leonardových snov, tým mu je jasnejšie, že v tomto prípade nejde len o také povrchné snívanie, ale o viac ako dôležitú súčasť knihy. Leonard sníva až tak, že ani on sám – či vlastne aj s čitateľom – miestami nevie, či sníva, či snívať chce a či snívať môže.
Platňa v gramofóne
Grafické stvárnenie Rumanovského druhej knihy dopĺňa jej obsah, niekedy sa dokonca zdá, že ilustrácie robia text akútnejším a naliehavejším. Celkovo však dizajn Chopinovej platne pôsobí ako kniha samotná – navonok úhľadne, no pri hlbšom pohľade prichádza strašidelne krásny chaos.
Mara Stanková