Michael Finkel: Zlodej umenia (prel. Igor Otčenáš, Absynt2025)
Byt plný majstrovských diel a túžba ich kradnúť
Existuje hranica medzi obdivom a prisvojením si krásy? A ak áno, kde presne sa nachádza? Reportážna kniha Zlodej umenia od Michaela Finkela túto hranicu nielen skúma, ale ju aj systematicky rozrušuje.
Posadnutosť a kradnutie bez výčitiek
Finkel sleduje príbeh Stéphana Breitwiesera, jedného z najpozoruhodnejších zlodejov umeleckých diel v moderných dejinách. Jeho „kariéra“ je o to fascinujúcejšia, že sa vymyká bežným predstavám o zločine. Ukradnuté obrazy, sochy či historické artefakty nikdy nepredával, zhromažďoval ich pre seba, pre vlastný pôžitok z blízkosti krásy. „Len zriedkavo to bol najcennejší kus na danom mieste. Keď kradol, nemal výčitky svedomia, pretože múzeá sú podľa jeho zvráteného názoru v skutočnosti len väzeniami umenia.“ V jeho svete neexistuje žiadny trh, iba túžba.
Práve táto motivácia robí z knihy viac než len napínavé čítanie. Breitwieser nefunguje ako klasický antihrdina, ktorého by bolo možné jednoducho odsúdiť alebo obdivovať. Jeho konanie balansuje na hrane medzi estetickým vytržením a chorobnou posadnutosťou. Múzeá vníma ako miesta, kde je umenie síce vystavené, no zároveň odcudzené, dokonca oddelené od autentického prežívania. Krádež sa tak v jeho optike mení na zvláštny akt „oslobodenia“.
Navyše sám priznával, že bol „nezamestnaným darmožráčom žijúcim v dome svojej matky“. Vďaka tomu mohol žiť prakticky bez výdavkov a ponechať si všetky nelegálne získané umelecké diela. „Nemusí uvažovať o tom, ako premeniť korisť na hotovosť. Hovorí, že kradnúť umenie pre peniaze je hanebné. Peniaze sa dajú zarobiť s oveľa menším rizikom. Ale oslobodzovanie lásky, ktorú pozná už tak dlho, pociťuje ako extázu.“
Finkelov prístup je pritom zdržanlivý a presný. Nesnaží sa o efektné moralizovanie ani o romantizáciu. Namiesto toho vrství detaily, drobné situácie a psychologické nuansy, ktoré postupne skladajú obraz človeka pohlteného vlastnou vášňou. Čitateľ alebo čitateľka sa tak ocitá v nepríjemnej pozícii: rozumie impulzu, no zároveň si uvedomuje jeho deštruktívnosť.
Tiché dôsledky so žiadnymi istotami
S narastajúcim počtom ukradnutých diel sa mení aj tón knihy. To, čo spočiatku pôsobí takmer ako rafinovaná hra s bezpečnostnými systémami, sa postupne mení na klaustrofobický príbeh uzavretého sveta. Byt, v ktorom sú diela ukryté, prestáva byť galériou a začína pripomínať skladisko obsesie, priestor, kde sa krása hromadí, no stráca svoj pôvodný význam.
Dôležitú úlohu hrajú aj vzťahy. Partnerka, ktorá sa stáva spolupáchateľkou, nie je iba pasívnou svedkyňou, ale súčasťou mechanizmu, ktorý umožňuje pokračovanie krádeží. Ešte výraznejší rozmer má postava matky, ktorej zásah v závere príbehu posúva knihu do tragickej roviny. Finkel tu presne ukazuje, že posadnutosť nikdy neostáva uzavretá v jednotlivcovi, vždy totiž zasahuje aj tých, ktorí stoja najbližšie.
Zlodej umenia tak postupne opúšťa rámec kriminálneho príbehu a mení sa na štúdiu ilúzie vlastníctva. Myšlienka, že krásu možno zhromaždiť a uchovať mimo sveta, sa ukazuje ako klamlivá. Umenie, vytrhnuté zo svojho kontextu, síce fyzicky zostáva, no jeho význam sa vyprázdňuje.
Finkel napokon neponúka jednoznačné závery. Namiesto toho necháva doznievať nepokoj: kde presne sa končí obdiv a začína sa privlastnenie? A či je vôbec možné milovať umenie bez toho, aby sme ho, aspoň symbolicky, nechceli vlastniť? Práve v tejto otvorenosti spočíva sila knihy, ktorá neohuruje dramatickými zvratmi, ale ticho a vytrvalo narúša istoty, s ktorými k nej ako čitatelia pristupujeme.
Alexandra Jurišová
Michael Finkel: Zlodej umenia (prel. Igor Otčenáš, Absynt2025)