Oleksandr Myched: Jazyk vojny (prel. Veronika Moscatello Goldiňáková, Absynt2026)
Slová na fronte: jazyk ako svedectvo vojny
Vojna mení významy slov rýchlejšie než geografiu máp. Zdanlivo stabilné pojmy ako domov, bezpečie, budúcnosť či normálnosť sa v priebehu niekoľkých hodín zmenia a musia byť nanovo pomenované. Kniha Jazyk vojny. Kronika invázie vzniká práve v tomto bode zlomu, v momente, keď sa realita vymkne zo známych opisov a jazyk je nútený reagovať bez metaforického odstupu.
Rozprávanie zničeného domova
Oleksandr Myched sa nepokúša vojnu vysvetľovať ani ju uzatvárať do zrozumiteľného príbehu. V texte sleduje jej prítomnosť v reči, myslení, každodenných rozhodnutiach, ktoré sa zrazu dejú v extrémnych podmienkach. Prvé mesiace ruskej invázie sú zaznamenané prostredníctvom osobných zápiskov, fragmentov, rozhovorov a pozorovaní, ktoré vznikajú v reálnom čase, bez odstupu a istoty budúceho zmyslu. Aj preto text pôsobí naliehavo. Nejde o spätnú interpretáciu, ale o písanie uprostred deja, v čase, keď ešte nie je jasné, čo všetko sa stalo a čo ešte len príde.
Fragmentárnosť je tu zásadná. Vojna totiž prichádza ako sled prerušení, šokov a náhlych zmien, ktoré narúšajú kontinuitu života aj myslenia. Presne tak funguje aj samotný text, ktorý sa skladá z úlomkov každodennosti, ktorá sa rozpadla, z čakania, presunov, improvizovaných úkrytov, ticha prerušovaného výbuchmi, zo snahy udržať si elementárny rytmus existencie. Sme tak nútení spájať jednotlivé obrazy, podobne ako si ľudia v realite skladajú význam z neúplných, často protichodných informácií.
Výraznou líniou knihy je neustále premýšľanie o jazyku ako o mieste, kde sa ukladá skúsenosť a kde sa zároveň ukazuje jej krehkosť. Jazyk tu nie je útočiskom ani zdrojom útechy. Je ostrý, miestami úsečný, inde surový, zbavený okrás. Tradičné príbehy zlyhávajú a slová sú nútené niesť váhu, ktorú predtým nemali. Mení sa bežná komunikácia, mení sa význam známych výrazov a niektoré slová sa stávajú trvalými znakmi traumy.
Úloha literatúry v čase vojny
Súčasťou knihy sú rozhovory a svedectvá ľudí z frontu a civilistov, ktoré ukazujú rôzne perspektívy vojny a každodenného života v nej. Tieto hlasy nerozširujú príbeh o „názory“, ale o skúsenosti, ktoré sa navzájom dopĺňajú a potvrdzujú. Dopĺňa ich aj fragmentárna kronika vojnových zločinov, zostavená právničkou, ktorej texty sú do knihy vpustené len v nevyhnutných úryvkoch, v celej podobe by boli neúnosné. Aj tu jazyk funguje ako dôkaz, nie ako interpretácia.
Kniha sa však dôsledne vyhýba moralizovaniu. Emócie sú prítomné, no nie sú vystavané na dramatických obrazoch či silných gestách. Smútok, hnev, vyčerpanie a strach sa vynárajú z detailov, zo zmenenej intonácie hlasu, zo zvykov, ktoré stratili svoj význam, z rozhodnutí, ktoré by v mieri pôsobili banálne, no vo vojnových podmienkach nadobúdajú existenčný rozmer. Vojna je tu dlhodobým narušením vnútorného sveta jednotlivca.
Jazyk vojny kladie nepríjemné otázky o úlohe literatúry v čase prebiehajúcej vojny. Neponúka útechu ani uzavretie. Pripomína, že písanie nemá moc vojnu ukončiť ani ju „spracovať“. Má však schopnosť uchovať pamäť v rozpore a bolesti, a tým zabrániť tomu, aby sa utrpenie zredukovalo na štatistiky, politické frázy alebo pohodlné zjednodušenia.
Táto kniha si vyžaduje sústredenosť a ochotu zostať v nepohodlí. Je o tom, čo sa stalo, a najmä o tom, na čo nesmieme zabudnúť. Ani odpustiť. Zároveň treba oceniť výnimočnú prácu prekladateľky Veroniky Moscatello Goldiňákovej, ktorá dokázala zachytiť naliehavosť, presnosť a cit pre jazyk originálu a umožnila slovenským čitateľom prežiť každý detail tejto kroniky invázie tak, ako to autor určite zamýšľal.
Alexandra Jurišová
Oleksandr Myched: Jazyk vojny (prel. Veronika Moscatello Goldiňáková, Absynt2026)