Príbeh o priateľstve, ktoré vzniklo zo zúfalstva a bolesti
Japonská spisovateľka Mieko Kawakami patrí medzi najčítanejšie a kritikmi najuznávanejšie autorky v Japonsku i za jeho hranicami. Preslávila sa románom Letný príbeh (Ikar 2021, prel. F. Paulovič), v ktorom vykresľuje intímny portrét ženy v súčasnej japonskej spoločnosti. Vo svojich dielach sa venuje najmä etickým otázkam, dilemám modernej doby a kritike spoločnosti.
V románe Nebo predostiera vážnu tému, o ktorej sa v školstve hovorí čoraz viac. Šikanovanie medzi žiakmi, žiaľ, vždy bolo a stále je. Ba dokonca počet prípadov narastá. V japonských školách je šikanovanie veľmi rozšírený fenomén a podľa niekoľkých štatistík ho zažíva až polovica žiakov. V krajine vychádzajúceho slnka sa každý rok na konci letných prázdnin takmer strojnásobí počet detských samovrážd.
Kawakami je drsná, veľmi drsná, možno budete musieť knihu občas odložiť a dať si pauzu od utrpenia, ktoré zažívajú hlavní hrdinovia. K napísaniu príbehu o chlapcovi so zrakovým postihnutím ju inšpirovalo dielo Friedricha Nietzscheho Tak vravel Zarathustra. Rozhodla sa spochybniť zavedené predstavy o dobre a zle. Opäť nevynecháva ani kritiku spoločnosti, chudoba je jedným z motívov násilia.
Pre niekoho je škola peklo
Meno hlavného protagonistu nepoznáme, volajú ho Škuľavec. Dennodenne musí znášať fyzické a verbálne útoky od svojich spolužiakov. Rovnako je na tom aj Kodžimová, ktorá je vystavovaná častému násiliu zo strany dievčat. Jedného dňa začne chlapec nachádzať v lavici lístočky s rôznymi otázkami, ale keďže je neustále paralyzovaný strachom, neodpovedá na ne, očakáva nový útok. Avšak raz lístok obsahuje pozvanie na stretnutie a on ani nevie prečo, odhodlá sa zájsť na uvedené miesto.
Stretáva Kodžimovú a stávajú sa z nich spojenci v utrpení. Vymieňajú si listy, z času na čas sa potajomky stretávajú a vedú filozofické debaty o bolesti, násilí, smútku a zmysle života. Sú si navzájom svedkami ponižovania a bitiek, ktorými ich častujú spolužiaci, nikdy sa jeden druhého nezastanú, vedia, že by ich čakalo ešte horšie mučenie. Škuľavec a Kodžimová nemôžu byť odlišnejší. Hoci rovnako útrpne znášajú bolesť a ponižovanie, medzi ich vnímaním šikanovania je veľký rozdiel.
Chlapec sa neustále pýta prečo, prečo si vybrali práve jeho? O to viac je zmätený, keď sa dozvie, že jeho škúliace oko nemá so šikanovaním nič spoločné. Podľa jedného z násilníkov, chrliaceho nihilistické argumenty, ide vždy o náhodu a právo silnejšieho. Kodžimová, naopak, znáša posmešky a fyzické útoky so stoickým pokojom. Vybrali si ju, lebo sa neumýva, smrdí, oblieka sa do obnosených vecí. Tají, že je z bohatej rodiny.
Dôvod, pre ktorý to robí, je dojímavý, ale pre niekoho možno nepochopiteľný. Kodžimová má na ich situáciu vlastný názor, jasne definovanú osobnú filozofiu, verí, že všetko má zmysel, že aj utrpenie môže byť transformačné. Pasivita a bezradnosť protagonistov sú pre čitateľa rovnako mučivé ako násilie samotné
Sme naozaj slepí?
Nejednému čitateľovi akiste napadne otázka: Kde boli rodičia, učitelia, empatickí spolužiaci? Nik si nič nevšimol. Ako je to možné? Normálne. Šikanované deti sú dobrí klamári, zakrývajú modriny, ich slzy vypijú rukávy či vankúše, zlomený nos sa raz-dva stane výsledkom zranenia pri futbalovom tréningu a podobne. Ak aj dospelí začnú klásť otázky, šikanované deti budú zatĺkať a zatĺkať. Boja sa totiž, že ak prezradia mená tyranov, násilie sa ešte vystupňuje. Preto je také ťažké odhaliť páchateľov. Román Nebo zobrazuje drsnú realitu, nevyhýba sa naturalistickým opisom násilia, neponúka katarziu ani odpovede na otázky, ktorými sa hrdinovia zaoberajú, ale ide o originálne, podnetné a emotívne čítanie. Kiežby sa takéto príbehy odohrávali iba v knihách.
Ivana Zacharová