Na hlad zomrela až štvrtina obyvateľov Ukrajiny

Historička, novinárka a držiteľka Pulitzerovej ceny Anne Applebaum napísala niekoľko skvelých publikácií s vysokou odbornosťou, pričom sa v nich dotýka nielen nedávnej histórie konkrétnych národov, ale rieši najmä jej presahy do prítomnosti. Napriek tomu, že obsahujú veľké množstvo faktov, nenapísala ich čisto akademicky.

Už pri knihe Súmrak demokracie. Zvodné lákadlo autoritárstva (N Press 2020) bolo možné badať autorkinu vnímavosť a otvorenosť, s akou píše o totalitných, nedemokratických politických vládach jednotlivých krajín. Kniha Červený hladomor. Stalinova vojna proti Ukrajine je však iná. Autorka v nej upúšťa od subjektivity a prechádza k objektivite, pričom ju podčiarkuje skutočne bohatou bibliografiou plnou archívov z Kanady, Ruska/Sovietskeho zväzu a Ukrajiny, tiež zredigovanými zbierkami dokumentov, pamäťami a zbierkami ústnej histórie či veľkým množstvom sekundárnych zdrojov.

Úmyselne vyvolaný hladomor

Knihu rozdelenú do pätnástich kapitol začína ukrajinskou revolúciou v roku 1917 a pokračuje obdobím, kedy Ukrajina zažívala niekoľko hladomorov po sebe. Jeden z najhorších bol o päť rokov neskôr, keď sa stala súčasťou Sovietskeho zväzu, čo pre ňu rozhodne neznamenal krok vpred. Práve naopak.

Tento konkrétny hladomor bol vyvolaný úmyselne: „Vidiek sa na pokraji smrti od hladu ocitol v dôsledku katastrofálneho rozhodnutia Sovietskeho zväzu, ktorý začal poľnohospodárov nútiť, aby sa vzdali svojich pozemkov a vstúpili do kolchozov. Bohatších sedliakov, takzvaných kulakov zároveň vyháňal z domovov, čo viedlo k chaosu.“

Neskôr, medzi rokmi 1932 a 1933 zomrela na nedostatok jedla až štvrtina ukrajinskej populácie. Na Stalinov rozkaz boli uzavreté ukrajinské hranice a milióny sedliakov bolo zbavených nielen svojich práv na slobodu, ale boli im zabavené aj obilné zásoby, na ktorých celé mesiace pracovali, a z ktorých i žili. Taktiež na rozkaz vtedajšieho vedenia armáda prehľadávala ich domy a následky, ktoré po sebe zanechali, boli katastrofálne. Tieto rany si Ukrajina so sebou nesie dodnes.

Pamäte sa im vymazať nikdy nepodarí

Vidieť v tom však mnohé paralely so súčasnosťou. Po tom, ako Rusko napadlo Ukrajinu, prišiel ruský prezident s výrokom, že ide o „špeciálnu vojenskú operáciu“. Z Moskvy v čase pred svetovou vojnou prichádzali podobné pomenovania, vraždenie ukrajinského obyvateľstva hladom nazývali ako „rozkulačovanie“. Ukrajinskí kulaci, ktorí sa odmietali zapojiť do kolektivizácie, boli vtedy automaticky označení za triednych nepriateľov.

Poľský právnik židovského pôvodu Raphael Lemkin, ktorý je autorom slova „genocída“, uvádzal vtedajšiu Ukrajinu ako „klasický príklad“ tohto pojmu: „Je to prípad genocídy, teda likvidácie nielen jednotlivcov, ale aj kultúry a národa.“ Ako však Anne Applebaum už v začiatkoch svojej knihy naznačuje, jej téma je omnoho konkrétnejšia a týka sa toho, čo sa dialo na Ukrajine v rokoch 1917 až 1934 (konkrétne najmä na jeseň, v zime a na jar v už vyššie spomínaných rokoch 1932 a 1933).

V súvislosti s touto knihou a témou by vám však nemal ujsť ani grafický román v češtine od oceňovaného talianskeho autora menom Igort s názvom Ukrajinské a ruské sešity. Život a smrt pod sovětskou vládou (Argo, 2022). Okrem toho, že sú obe knihy bez debaty dôležitým čítaním dneška, sú však i veľmi ťaživé, pokrývajú tie najväčšie hrôzy, akými si Ukrajinci a Ukrajinky v tom čase prechádzali. Hladomor ich pripravoval o rozum a ľudskosť, mnohí vtedy podľahli kanibalizmu, nekrofílii, a častý bol aj predaj ľudského mäsa. Ukrajinské a ruské sešity sú takpovediac obrazom i odrazom tých, o ktorých píše aj Anne Applebaum. Obe knihy sa však sústreďujú na to isté a najdôležitejšie – pamäť; na to, čo sa vtedy nepodarilo vymazať vtedajšiemu Sovietskemu zväzu, a ani teraz sa to Rusom nepodarí.