Oľga Bodorová: Spomienky Kornélie Wirtschafterovej (Brak 2025)
Osud človeka s číslom 48 87…
Vo vzduchu bolo cítiť štipľavý zápach dymu z pecí, ktoré väzňov pravidelne zásobovali pocitom neistoty z nasledujúceho dňa. To, či ste sa stali ich obeťou, často záviselo len od náhody, od jediného pohybu rukou doprava či doľava. Veríte na náhody?
Kornélia Wirtschafterová sa viackrát dokázala dostať na správnu stranu, no dodnes si pamätá na moment, keď v tábore smrti naposledy uvidela svoju mamu: „Naše oči sa stretli v túžobnom očakávaní a akejsi vzájomnej výčitke, prečo nás dav od seba oddelil. Na ten okamih nikdy v živote nezabudnem.“
Spomienka, ktorá prežila desaťročia mlčania, sa dnes dostáva k verejnosti ako jedinečné svedectvo maďarskej Židovky. Nie však preto, aby sme sa dali unášať jej sentimentom, ale preto, aby sme pochopili. A nezabudli.
Kniha Oľgy Bodorovej Spomienky Kornélie Wirtschafterovej(Brak 2025)predstavuje výnimočný dokument pamäti. Ide o životnú výpoveď ťažko skúšanej ženy, ktorá i po strate svojich blízkych, zmrzačená pokusmi doktora Mendeleho a neutíchajúcim hladom po jedle a domove, dokázala prežiť v štyroch koncentračných táboroch. Teraz, po viac než osemdesiatich rokoch, sa rodáčka z Tornale vrátila k svojim spomienkam, ktoré knižne spracovala Oľga Bodorová, etnologička a bývalá riaditeľka Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. Tento príbeh nie je fikciou, ale obrazom surovej a neúprosnej reality.
Nevyvolené etnikum
Písal sa rok 1939, keď svet obletela hrozivá správa o vypuknutí druhej svetovej vojny. V tom období nastúpila Kornélia Wirtschafterová, rodená Ungárová, do tretieho ročníka gymnázia v Rimavskej Sobote. Mladá maturantka židovského pôvodu vtedy nemohla tušiť, ako sa v nasledujúcich rokoch jej život kompletne zmení. V knihe spomína na detstvo v Tornali, na štúdium, ktoré pre svoj pôvod a deportácie nemohla dokončiť, a rovnako na strastiplnú cestu v tieni nápisov podobných tomu v Osvienčime – „Arbeit macht frei“.
Hoci sa príbeh krúti okolo holokaustu, ako jedného z najväčších zverstiev ľudskej histórie, nie je iba tragickým záznamom. Slúži aj ako pripomienka síl, ktoré v človeku i so zreteľom na okolnosti prežívajú. „V koncentračných táboroch som mala občas pocit, že nado mnou predsa len ktosi drží ochrannú ruku,“ spomína Kornélia a myslí pritom na členov rodiny, ktorí peklo nacistických lágrov neprežili. Práve im sú venované samostatné kapitoly knihy, v snahe zachovať si pamiatku a uctiť si ich obeť. „Na konci vojny Kornélia zistila, že z celej rodiny prežil holokaust len otec,“ informuje čitateľov Bodorová. Dôraz na rodinu sa pritom tiahne naprieč celým príbehom a je i akousi jeho emocionálnou osou.
Židovská obec v regióne
Silnou stránkou knihy je prepojenie individuálneho osudu s kontextom regiónu. Bodorová dopĺňa Kornéliine spomienky o archívne údaje i záznamy z kroník týkajúce sa mesta Rimavská Sobota i Gemeru, čím dodáva výpovedi šírku. Zároveň mapuje situáciu v konečnom riešení židovskej otázky, a neľahký návrat preživších do sveta, kde pre nich neostalo miesto. Dielo sprostredkúva i vizuálny obraz v podobe 37 dobových fotografií, z ktorých viaceré vychádzajú po prvýkrát. Čitateľ tak získava ucelenú predstavu o udalostiach priamo z centra diania.
Nehnevám sa, ale zabudnúť nedokážem
Spomienky Kornélie Wirtschafterovej sú určené každému čitateľovi, ktorého zaujíma história podaná bez filtra. Sú dôležitým čítaním pre tých, ktorí chcú pochopiť dejinné súvislosti a nezostať k nim ľahostajní. Ale prečo by sme si vôbec mali pripomínať udalosti, ktoré sa už stali? Prečo sa treba vracať k príbehom ľudí, ktorých spoločnosť vytláčala na okraj, a zaznamenávať spomienky na obdobie, ktoré upadlo do zabudnutia? Tak napríklad preto, že spomienky predstavujú náš záväzok voči budúcnosti. Pretože zabudnúť znamená pripustiť, že sa niečo podobné môže zopakovať.
Tereza Nemcová
Oľga Bodorová: Spomienky Kornélie Wirtschafterovej (Brak 2025)