Na konte má viacero kníh poézie aj prózy, jej knihy sú preložené do trinástich jazykov. Vydavateľstvo Ej Publishing vydalo jej najnovší román Letá s Máriou, storočný príbeh piatich Márií zobrazuje osud rodiny, ktorá pochádza z rôznych kútov bývalej Juhoslávie a žije v epicentre konfliktu. Olja Savičević
Váš román je čiastočne autobiografický. Do akej miery? Čo bolo spúšťačom pre napísanie knihy?
Toto je moja obľúbená otázka a vždy ma aj pri iných autoroch zaujíma, koľko z nich sa nachádza v ich dielach, ale zároveň je veľmi ťažké na to odpovedať. Čo sa tejto knihy týka, vznikla na základe našich rodinných dokumentov za posledných sto rokov. Ide o listy, rodokmene, fotografie, na ktorých som príbeh zakladala.
Odvíja sa na pozadí veľmi turbulentných udalostí. Chcela som ho v prvom rade venovať našim mamám a starým mamám, ktorých príbehy nie sú dostatočne zaznamenané ani v literatúre, ani v oficiálnej histórii a zdalo sa mi najjednoduchšie vychádzať z dokumentov o svojej vlastnej rodine. Sú to rôzne príbehy, no nielen mojich predkýň, ale aj ich dcér, je v nich veľa mladosti.
Najstaršia žena spomínaná v románe je z roku 1921 a najmladšia má osemnásť rokov v roku 2022. Prvotný nápad mi napadol koncom osemdesiatych rokov, keď som mala štrnásť, bola som v puberte a dostal sa ku mne rodokmeň časti mojej rodiny pochádzajúcej z Čiernej Hory. Všimla som si, že každá rodinná línia v ňom zastane na úrovni dcéry. Keď sa narodí dcéra, tam sa to utne. Zaujímalo ma, čo sa potom stane so ženami, ktoré sú akoby uväznené vo večnom dcérstve.
Kedy je pre vás rukopis hotový? Čistíte a cibríte ho dlho, alebo píšete s takou ľahkosťou, že veľmi neprerábate?
Píšem prevažne ráno, vtedy mám väčší pokoj, som plná energie, uvarím si veľkú kávu a idem na to. Musím priznať, že radšej redigujem už hotový text, než píšem, pretože som predsa len v prvom rade poetka a všímam si každé slovo. Každé slovo je pre mňa dôležité, oveľa radostnejšie sa mi pracuje, keď svoj text následne žehlím. Treba zdôrazniť, že aj v čistení textu je dôležité sa v nejakom momente zastaviť, aby sme z neho nevytĺkli dušu.
Je náročné čítať príbeh, v ktorom má viacero postáv rovnaké meno, spomeňme si všetci na Sto rokov samoty od Márqueza. Vaše Márie majú, našťastie, rôzne obmeny svojho mena, i tak sa môže čitateľstvo strácať. Nebáli ste sa toho?
V názve je síce naschvál iba jedna Mária, hoci ich je v románe päť. Aj keď sú z rôznych období a žijú odlišné životy, predsa len majú spoločný osud, takže zosobňujú tú jednu Máriu. Myslím, že táto kniha je vhodná pre čitateľky a čitateľov, ktorí sú pripravení odovzdať sa textu, nechať sa ním unášať a veriť v to, že na konci sa všetko spojí do uceleného príbehu.
Zdá sa, že pochádzate z rodiny, kde ženy nežili úplne podľa pravidiel. Aké bolo vyrastať v takomto prostredí?
Práve spomínané porušovanie pravidiel bolo základom príbehu každej z piatich Márií, buď ony porušujú nejaké spoločenské pravidlo, alebo spoločnosť nejakým spôsobom ubližuje im. Každá z nich mala ťažký osud, napríklad prvá začiatkom dvadsiateho storočia porodila v šestnástich nemanželské dieťa, potom sa jej dcéra rozviedla v časoch, keď to bolo úplne neprípustné, ďalej sú tam opísané osudy ďalších Márií počas vojen. Ide o rodinu, ktorá pochádza z rôznych kútov bývalej Juhoslávie, žijú takpovediac v epicentre konfliktu.
Príbehy vznikajú na základe nejakých konfliktov a všetko sa odohráva na pozadí leta. Možno poznáte dalmatínske leto, ak ste boli niekedy dole pri mori, viete, aké to je. Leto vytvára ešte väčší kontrast k zložitým osudom. Z dnešnej perspektívy to už vnímam tak, že nebolo jednoduché vyrastať v takej rodine, ale predsa len svoje detstvo vnímam ako šťastné a beriem ako určité privilégium, že som mohla vyrastať v rodine so silnými ženami, ktoré ma veľa naučili a neustále ma podporovali. Naučili ma tiež veľmi veľa príbehov a pesničiek z rôznych krajov bývalej Juhoslávie.
Jedna z postáv, Herci, hovorí, že každého ozajstného umelca a umelkyňu ich umenie vzdiali od ľudí, ale nevzdiali ich od minulosti, ktorú majú s tými ľuďmi. Vzdialil aj vás spisovateľský chlebíček od rodiny?
Herci je teta zo Sarajeva, prestala sa venovať baletu a štúdiu práva a vydala sa za pekára z dediny, v ktorej sa príbeh odohráva. V knihe rozdáva intelektuálno-umelecké rady. Väčšinou mužom. Tentoraz jej musím oponovať. Nemám pocit, že by ma moje písanie vzdialilo od kohokoľvek, skôr mám dojem, že ma zblížilo s mojimi predkyňami, tú knihu som v podstate písala so svojou mamou, ktorá neskôr trpela stareckou demenciou, vyrozprávala mi všetky príbehy a ja som ich zaznamenala. Vo všeobecnosti si myslím, že je veľmi dôležité zachovávať spomienky, aby sa niektoré udalosti neopakovali.
Veľmi sa mi páčila veta: Človek občas potrebuje zastať a strčiť vidličku do elektrickej zásuvky. Je to nejaké chorvátske ustálené slovné spojenie? Kedy ste vy naposledy pocítili takéto nutkanie?
(Veľký smiech) Všetkým sa nám v živote stáva, že niekedy začujeme čosi takéto pološialené, očarí nás to a zaujme. Vždy sa snažím tieto veci/okamihy prenášať do svojich kníh, aby ďalej zaujali a oslovili ďalších ľudí. Azda každému podobná bizarnosť občas napadne, ale neodporúčam.
Rozosmial ma zvyk, ktorý opisujete v jednej z kapitol. Mária sa pozerá na bábätko a hovorí: „Milý môj, ty si ale pekné a veľké dieťa. Hovno mu pod nos!“
Túto vetu povedala jedna z postáv Máša, ktorá pochádza z Bosny, a kto pozná Bosniakov, vie, že sú to vtipní a charizmatickí ľudia. Hovno ti pod nos sa hovorí proti urieknutiu. Keď ti napríklad pochválim šaty, musím dodať – hovno ti pod nos, aby sa ti nič zlé nestalo. Ale už sa to toľko nepoužíva, tento zvyk si zachovávajú už len starí ľudia.
Do životov ľudí v bývalej Juhoslávii intenzívne vstúpila vojna. Čo-to sa v románe dočítame priamo, veľa nájdeme medzi riadkami. Muselo to byť náročné. Ako si spomínate na toto obdobie?
O vojne v knihe hovorím v čase, keď som sama dospievala. Jednej z Márií som dala svoje vlastné skúsenosti a to, čo som prežila v deväťdesiatych rokoch. Vyrástla som v rodine, v ktorej boli pomiešaní ľudia z rôznych krajín bývalej Juhoslávie. Všetci sme boli postihnutí vojnou.
Vojna viedla k rozpadu mnohých rodín, rozpadali sa manželstvá, kazili sa susedské vzťahy, ľudia nevedeli medzi sebou vychádzať. Niekedy, keď o tom píšem a hovorím, mám pocit, že tie udalosti sa zdajú príliš fiktívne, preto aj zdôrazňujem, že román je postavený na skutočných udalostiach. Napríklad rodný dom mojej mamy zhorel do tla dvakrát.
Prvý raz počas druhej svetovej vojny a druhý raz počas poslednej vojny na Balkáne, a to už definitívne, dedina už neexistuje. Stala sa trebárs taká vec, že môj sused bol mojím najlepším kamarátom a o niekoľko rokov ako vojak bombardoval Split. Vždy, keď na to spomínam, zdá sa mi to neuveriteľné, a práve preto si myslím, že je dôležité o tom hovoriť, pretože si musíme uvedomiť, že vojna nie je niečo cudzie, niečo, čo sa deje iným ľuďom.
Neustále nám dýcha na krk, máme tu vojnu na Ukrajine, vojnu v Gaze, môže sa to kedykoľvek stať aj nám a musíme proti tomu, aby sa to nestalo, bojovať všetkými dostupnými prostriedkami, a mojím prostriedkom sú slová.
Hoci už uplynulo veľa rokov od konfliktu, nejaká nevraživosť medzi národmi trvá. Je to tak? Žili ste v Splite, potom ste sa presťahovali do Záhrebu. Viete porovnať, aké sú nálady v dvoch odlišných mestách?
Split a Záhreb sú dve najväčšie chorvátske mestá a odjakživa medzi nimi existuje istý antagonizmus. Najmä pre futbal (smiech). V Záhrebe momentálne žije veľa Dalmatíncov. Nepovedala by som, že národy sa nemajú rady, ale že politici sa nemajú radi. Tam, kde sa nemajú radi politici, môžu veľa pomôcť umelci. A navyše, stále vznikajú nové spolupráce, priateľstvá a manželstvá. Mojím rodným mestom je Split.
Vždy budem mať k tomuto mestu určité väzby. Split je dosť komplikované mesto, s mnohými kontrastmi. Má aj svoje svetlé stránky a atraktivitu, ale aj temné stránky, o ktorých píšem vo svojich knihách. K Záhrebu nie som až taká prísna, je to môj druhý domov, mám tam veľa priateľov, s ktorými som úzko spätá. V Záhrebe žije veľa rôznych ľudí, ktorí pochádzajú z rôznych častí Chorvátska, ale aj z iných svetových krajín, stala sa z neho naozaj multikultúrna svetová metropola a ja sa z toho veľmi teším. Je to mesto s veľmi živou a bohatou kultúrnou scénou.
Ide o prvý preklad vašej prózy do slovenčiny. Do akej miery sú pre vás dôležité preklady do cudzích jazykov? Čo to pre vás a vaše diela znamená?
Samozrejme to znamená viac čitateľov, ale pre mňa je to aj zaujímavá skúsenosť, pretože v iných jazykoch počujem iné reakcie na knihu a tiež je to dôkaz, že literatúra dokáže premostiť rozdiely. Mám veľmi zvláštny pocit, keď si uvedomím, že moju knihu teraz možno niekto číta niekde v Mexiku, v Splite, na Slovensku a ešte na ďalších miestach. Skutočne ma teší slovenský preklad, lebo je to jedno z najkrajších vydaní a to vďaka Janke Hoffstädterovej z vydavateľstva E. J. Publishing a tiež vďaka prekladu Miliny Svítkovej. Všetci hovoria, že preklad je plynulý a že sa jej podarilo uloviť ducha knihy, takže som mala naozaj šťastie na ľudí. Pretože ak preklad nie je dobrý, a to sa stáva aj vo veľkých vydavateľstvách, že si nedajú záležať, kniha si nenájde svojich čitateľov.
Je pre vás dôležité byť súčasťou prekladu, zasahujete do prekladov alebo nechávate prekladateľom a prekladateľkám voľnú ruku?
Vždy som rada, keď sa na mňa prekladatelia obracajú s otázkami. Mnohí sa ospravedlňujú, že ma rušia, ale mne to nerobí problém. Som, naopak, rada a rozumiem tomu, pretože niekedy je to naozaj ťažké, najmä pri jazykoch, ktoré majú veľa dialektu a nárečí, a treba nájsť to správne slovo. Najviac otázok sa týka nadávok a všelijakých škaredých slov, pretože v Dalmácii sa naozaj veľa nadáva. Niekedy mi to býva až nepríjemné.
Napríklad moja prekladateľka do britskej angličtiny je skutočná lady z Oxfordu, a v jej preklade sa tie nadávky a strohosť doslova vytratili, kým pri preklade do americkej angličtiny sú nadávky zachované. Ani do nemčiny sa všetky silné chorvátske nadávky nedajú preložiť, lebo by to bolo príliš. Ale v maďarčine sa to dá. V slovenčine je to tak pol na pol. Prekladateľka niečo zachovala, niečo zjemnila.
Román je zaľudnený nielen ženskými, ale aj mužskými postavami. Tie sú však trochu bokom. Zdôrazním však situáciu, keď jedna z Márií dostala prvú menštruáciu a otec sa zachoval naozaj ukážkovo, krásne, ba až dojímavo. Nevyčítali vám mužskí členovia rodiny, že dostali málo priestoru? Nedožadujú sa vlastnej knihy?
Myslím, že muži by si zaslúžili vlastnú knihu, ale zároveň už existuje mnoho kníh o mužoch z tohto časového úseku. Chcela som napísať knihu špeciálne o ženách, nielen o mojej rodine, ale tak všeobecne. Na príbehoch Márií som sa snažila zachytiť celú generáciu žien z dvadsiateho storočia, aby sa v nej našlo veľa iných ľudí.
Spomínaný otec, vlastne pradedo, dokazuje, že aj medzi mužmi existovali výnimky, že sa našli aj takí, ktorí veľmi pomohli ženám. Táto Mária, Mary, neskôr po rozvode prichádza naspäť domov s dvomi malými synmi, za normálnych okolností by ju mal otec vyhnať od dvier, no on urobil výnimku a prijal ju.
Myslím si, že feminizmus by neuspel, alebo by veľmi ťažko mohol uspieť, keby nebolo aj mužov feministov. Oni ani nevedeli, že sú feministi, resp. vôbec netušili, že takýto výraz existuje, ale správali sa ako feministi. Samozrejme, boli aj iní muži, ktorí boli násilní, ale v tejto knihe som chcela dať priestor práve mužom, ktorí si to zaslúžia.
Ste tiež redaktorka a učiteľka tvorivého písania. Čo najviac prízvukujete svojim študentom?
Už desať rokov robím workshopy kreatívneho písania pre mládež i dospelých. Často ich robím v spolupráci s inými umelcami z iných kultúrnych sfér, napríklad s filmármi, výtvarnými umelcami alebo s ľuďmi z rádií. Čo sa týka redakčnej práce, zredigovala som niekoľko kníh mladým autorom a autorkám. Je to veľmi náročná práca a nevenujem sa tomu primárne. V poslednom čase sa v Chorvátsku často hovorí o redaktorskej kríze.
Knihy sa produkujú raketovou rýchlosťou, vzniká tlak na redaktorov, knihám sa nedostáva toľko redakčnej práce, koľko by bolo treba. A navyše nie sú ani dostatočne zaplatení. Všetko si vyžaduje čas, písanie, redigovanie a napokon aj čítanie. A čo sa týka mojej rady, vždy hovorím: píšte, keď musíte, resp. keď sa vám nedá inak, píšte. A ak už píšete, píšte najlepšie, ako viete, a o veciach, ktoré sú pre vás skutočne dôležité. Nepíšte o veciach, o ktorých si myslíte, že by sa malo alebo by o nich chcel niekto čítať. To nie je vaša práca.
Vždy, keď besedujem so spisovateľmi a spisovateľkami, zaujíma ma, aké knihy ich ovplyvnili v detstve aj v dospelosti. Máte obľúbených autorov a autorky?
Mala som mnoho obľúbených autorov a autoriek. Časom sa menili. Teraz mám veľmi rada Olgu Tokarczukovú, Rachel Cuskovú, Annie Ernauxovú a ako mnoho iných čitateliek z Chorvátska, aj mne sa páčia knihy od Eleny Ferranteovej. Jej úspech na Balkáne súvisí s mediteránskym prostredím, feminizmom a taktiež s dospievaním v pracujúcej triede. Z autoriek a autorov pochádzajúcich z mojej krajiny, o ktorých viem, že sú ich diela dostupné aj v slovenčine, by som odporučila Dubravku Ugrešićovú, Dašu Drndićovú aj Lanu Bastašićovú či Juricu Pavičića.
Na čom teraz pracujete?
Práve pred pár dňami vyšla detská kniha, na ktorej som pracovala so známou chorvátskou autorkou komiksov. Je to jej prvá kniha a volá sa Deti z ihriska Madine Hussiny. Madine je šesťročné dievča z Afganistanu, ktoré spolu so svojimi rodičmi prišlo pešo až k srbsko-chorvátskej hranici, a keď ich polícia vytláčala späť, zahynulo pri tom.
Detská kniha je súčasťou iniciatívy, aby sa jedno detské ihrisko v Záhrebe pomenovalo po tomto dievčatku, ako spomienka, a aby sa už žiadnemu dieťaťu nič také nestalo. Znie to ako ťažká téma na detskú knihu, no je písaná z perspektívy záhrebských detí, ktoré sa hrajú na ihrisku. Je to kniha plná nádeje, nerozplače detského čitateľa. Momentálne pracujem na svojej novej knihe, ktorá sa bude volať Súostrovie tmavej oblohy. Konečne píšem prózu o mori a svojej veľkej fascinácii hviezdami a astronómiou, ktoré koniec koncov súvisia s námorníctvom.
Svojim respondentom a respondentkám zvyčajne položím aj nejakú bizarnú otázku, ako napríklad Prečo je havran ako písací stôl, Akým jedlom by chceli byť či Aký motív by chceli mať na ponožkách vyrobených iba pre nich. Aj pre vás mám jednu bizarnú otázku. Do akého románu by ste chceli vstúpiť a stať sa jednou z postáv, tak ako to bolo možné v atramentovej trilógii CornelieFunkeovej?
Mnohé knihy, ktoré mám rada, nie sú práve také, v ktorých by som sa chcela ocitnúť. Ale pamätám si, že prvá kniha, ktorú som prečítala, bola Pippi Dlhá pančucha. V tom čase sme ako dievčatá nemali veľmi veľa postáv, s ktorými by sme sa mohli identifikovať, bola naším vzorom – ako najsilnejšie dievča na svete. Vždy som mala pocit, že ona môže všetko, že pre ňu je všetko možné a dovolené. Neskôr ma to veľmi ovplyvnilo. Teraz keď píšem, vytváram silné hrdinky, ako bola ona, a aj sama vnímam všetko, čo sa javí ako nemožné, ako výzvu.
Ivana Zacharová
Za tlmočenie ďakujem Veronike Goldiňákovej a Miline Svítkovej
Olja Savičević
chorvátska prozaička a poetka. Okrem prózy a poézie píše dramatické texty pre deti a mládež, publikuje v novinách, rediguje knihy a vyučuje tvorivé písanie. Všestranný multitalent. Na konte má už viacero kníh poézie aj prózy, jej knihy sú preložené do trinástich jazykov. U nás je známa najmä jej raná poetická tvorba, ukážky vyšli v časopise Revue svetovej literatúry (2/2008) a Fragment (3/2016). Vydavateľstvo Ej Publishing vydalo jej najnovší román Letá s Máriou.