Pápež František: Nádej. Autobiografia (prel. Alexandra LenziKučmová, Ikar 2025)
Hriešnik ako každý iný
Tango, futbal, vtipy a viera sa v pápežom živote vôbec nevylučujú
Ak by ste čakali, že autobiografická kniha pápeža Františka Nádej (Ikar 2025) bude prísne životopisná či moralizátorská, tak ste asi posledných dvanásť rokov žili mimo sveta Svätého Otca a jeho posolstva. Pápež František totiž chytil kormidlo katolíckej cirkvi ako človek, ktorý sa nepozerá späť, aby bránil to minulé a strnulé. Práve naopak, z toho minulého si berie tie najlepšie myšlienky a nádej, že svet môže byť lepším miestom pre všetkých nás – kresťanov, moslimov, ateistov, všetkých.
Lebo práve tolerancia, nádej a láska majú byť posolstvom muža viery.
Je dosť pravdepodobné, že tradičným až konzervatívnym cirkevným kruhom (aj tým slovenským politickým) budú viaceré pasáže z pápežovej knihy pripadať priam ako rúhanie sa. Ale mení sa svet a byť otvorený napríklad voči ľuďom inej sexuálnej orientácie je lepšie, ako zatajovať sexuálne škandály. Stretávať sa s utečencami a pomáhať im, diskutovať s reprezentantmi islamského duchovného života či apelovať na pokoj zbraní je rozhodne lepšie a múdrejšie, ako podporovať rozdeľovanie na „my (dobrí) a oni (zlí, fuj, choďte preč)“.
Ale pekne po poriadku, autobiografia pápeža Františka Nádej je múdra, skutočne vtipná (dokonca tu nájdete aj zopár vtipov o pápežoch, ktoré sa tradujú vo Vatikáne), hlboká a ľudská kniha.
Život nie je rozprávka
Dobrá autobiografia je veľmi osobná kniha. A preto si každý, kto autobiografiu píše, môže do nej zaradiť to, čo považuje za svoje vlastné dôležité momenty, ktoré jeho život formovali. Tak to urobil aj Jorge Mario Bergoglio, ktorý meno František nosí len od 13. marca 2013. Lebo ani pápež sa nerodí ako pápež. A aj pápež je len človek.
Úvod tejto autobiografie tvorí, prirodzene, spomínanie na rodinné korene a súvislosti, ktoré nás dovedú na začiatok 20. storočia a masívnu emigráciu z chudobných oblastí Talianska do vzdialenej vysnívanej krajiny, ktorou mala byť Argentína. Chudobná časť Európy (vrátane emigrácie z Uhorska) v tom čase videla v ceste za veľkú mláku prísľub, nádej, vieru v pionierske možnosti. Často však migrácia neviedla k vysnívanému lepšiemu materiálnemu životu.
Ale pomohla stvoriť niečo nové: civilizáciu tolerancie (do Argentíny prichádzali ľudia z rôznych krajín, z rôznych kontinentov) a civilizáciu pomoci v ťažkých chvíľach – a nebolo ich za ostatných sto rokov málo – vojny, diktatúry, ekonomické krízy, pandémia…
Mladý Jorge Mario vyrastal ako typické argentínske dieťa svojich čias v migrantskej rodine. Hrával na ulici futbal, zoznamoval sa s pouličným životom, chudobu nevidel „na obrazovke“ a nepoznal ako heslo, ale videl ju a žil ju ako bežní obyvatelia argentínskej metropoly v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia. Poznal a tancoval tango, mal rád hudbu, operu, zábavu, ľudí. Vnímal, že na ulici sú prostitútky aj mníšky ako bežná súčasť života štvrte, v ktorej vyrastal. Každý žil, ako mohol, a každý pomáhal, ako vedel.
Stretával sa s vierou tak, ako sa s vierou stretávajú bežné katolícke rodiny. S vierou ako súčasťou rodinného kolotoča, svadieb, pohrebov, slávností a prežívania sveta, v ktorom je cirkev čímsi, čo je identifikátor, rodinná tradícia a farár čosi ako psychologický poradca. A rád čítal, hĺbal, premýšľal a hoci študoval chémiu, ťahalo ho to viac k ľuďom a riešeniu hlbokých otázok zmyslu bytia. Až kým nepocítil – a aj túto udalosť opisuje podrobne – túžbu pýtať sa a hľadať odpovede. A rozhodol sa pre cestu ducha.
Viera ako pomoc
Pápež ako rozprávač svojho životného príbehu nie je príkro historický, ale preplieta pomedzi svoje spomienky na ľudí, ktorí ho formovali a pomáhali mu, aj svoje veľmi ľudské duchovné rozjímania, ktoré nie sú ani moralizátorské ani poučné či káravé. Hľadá všade možnosti, ako pomáhať a ako sa za pomoc odvďačiť. Čuduje sa nad hlúposťou mocných tohto sveta, ich opakovanou túžbou po moci, vojne, hoci okolo nás prekvitá chudoba.
Životná púť už viedla mladého Bergoglia do seminára a k jezuitom. Je opäť veľmi zaujímavé, ako ľudsky opisuje život, učiteľov a hlavne svoju túžbu stretávať sa s ľuďmi a hľadať v každom to dobré. Postupne sa v ňom formovala potreba pomáhať všetkým, ktorí sa vinou osudu, okolností, náhody či akokoľvek dostali na okraj spoločnosti.
Deti z ulice i väzni, prostitútky i chudobné matky, chorí či starí ľudia. Áno, cirkev je v jeho ponímaní spoločenstvom, ktoré má do svojej náruče prijímať naozaj všetkých. Nie násilím a príkazmi, ale ponukou nádeje, príkladom konania dobra. A viera nemusí byť rigorózna, nemusí stavať na obdiv ritualizované búchanie sa do veriacej hrude. Viera je vnútorná túžba po nádeji, pohľad na človeka ako potenciál dobra.
Jeho život kňaza sa však stretával aj s tvrdými udalosťami diktátorskej junty v Argentíne, keď desivá vláda vojenskej diktatúry mučila a zabíjala ľudí, ktorí sa jej z nejakých dôvodov znepáčili – a boli medzi nimi aj kňazi. Na toto obdobie spomína pápež František ako na najtemnejšie časy, v ktorých si utvrdil potrebu byť ľudský a hodnotovo pevný aj za cenu nebezpečenstva a nasadenia vlastného života a rizika smrti. A zároveň pochopil, že ľudia sú väčšinou dobrí. Pomáhajú si, vedia o sebe a vytvárajú potrebné spoločenstvá bez ohľadu na to, akej sú konfesie, vyznania, či sa deklarujú ako ateisti, bez ohľadu na farbu pleti či sexuálnu orientáciu. A sú aj ľudia, ktorí sa zaštiťujú hlasným kričaním, okázalou vierou či patetickými heslami a napriek tomu dokážu byť plní násilia a nenávisti.
Cesta k Vatikánu
Jorge Mario Bergoglio ešte na začiatku marca 2013 netušil, že bude pápežom, ktorý otvorí srdcia i náruč ľuďom celého sveta ako reformný, moderný pápež František. Konkláve sa odohralo po tom, čo jeho predchodca Benedikt XVI. rezignoval zo svojej úlohy pápeža.
Cirkev zahľadená do seba a teologických dišpút, cirkev, v ktorej nie všetko bolo s kostolným poriadkom, potrebovala niekoho, kto nebude hľadieť na strnulú históriu, ale prinesie nový vietor do plachiet. Život kardinála Bergoglia s jeho trpezlivou prácou s chudobnými, pevnými postojmi voči zlu a prirodzenou autoritou človeka nevyhľadávajúceho konflikty, ale práve naopak cesty k zmieru, ho nakoniec postavili pred úlohu prevziať pápežský stolec.
Aj pri úvahách o tom, čo sa vlastne dialo za múrmi Vatikánu a čím si získal priazeň kardinálov, sa ukazuje, že nežný úsmev, pokora a nádej, s ktorou prišiel do Vatikánu, majú aj v tejto najväčšej inštitúcii sveta svoje miesto. Najmä ak je nositeľom človek, ktorý sa sám považuje za hriešnika, akým je každý obyčajný človek. A okrem toho je nielen hriešnikom, ale aj človekom, ktorý má radšej dobrý vtip, vie diskutovať o futbale a záleží mu na porozumení.
Vatikán získal v osobe pápeža Františka človeka, ktorý otvára náruč všetkým ľuďom bez rozdielu. Chce byť poslom mieru, chce budovať mosty, po ktorých by chudobní či migranti mohli ísť za lepším životom. Učí nás – a najmä svojich konzervatívnych kolegov – že človekom je aj homosexuál, transvestita či prostitútka. A aj oni majú právo na vieru a nádej, ktorú im ponúka
Nádej je odvaha
Pápežovi s tvorbou knihy pomáhal jeho dlhoročný spolupracovník a skúsený redaktor a editor Carlo Musso, ktorý v poznámke na záver hovorí, že tvoriť ju začali už v roku 2019 a pôvodne jej vydanie pápež plánoval ako svoj testament, ktorý sa mal na svetlo sveta dostať až po jeho smrti. Ale fakt, že rok 2025 je Jubilejným rokom, nakoniec viedol vydavateľa aj Svätého otca k rozhodnutiu knihu vydať.
Pápežova kniha Nádej je priam manifestom dobra, nádeje a ľudskosti. Je napísaná citlivo, príťažlivo, plná veselých i smutných príbehov, ktoré život prináša.
Martin Kasarda