Nešlo mu primárne o humor, ale takisto nechcel prísť s vyslovene depresívnym čítaním, lebo koho by bavilo čítať ďalšiu knihu o tom, aké je všetko zlé. Momentálne žije v Litve a snaží sa pochopiť túto krajinu a mentalitu jej ľudí. Slovensko považuje za nádhernú krajinu, ale vrátiť sa na tento mentálny holorub momentálne nemá v pláne. Pavol Kuspan, debutant s knihou Duchamornosť.
Prečo názov Duchamornosť?
Pôvodne som v rámci zvýšenia predajnosti navrhoval názov Láska v tieni olivovníka, a už som sa videl na všetkých instastorkách z Makarskej, ale keďže nakoniec sa o niečo posunul dátum vydania, prepadla ma nejaká duchamornosť z prichádzajúcej jesennej depresie a názov bol na svete. V skutočnosti to s tým názvom bolo, samozrejme, úplne inak.
James Baldwin raz povedal: „Písať možno z jediného zdroja – z vlastnej skúsenosti.“ Súhlasíte s ním? Nakoľko sú vaše poviedky autobiografické? Pýtam sa preto, lebo hlavný hrdina je váš menovec.
Som veľmi lenivý jedinec a píšem v prvej osobe, lebo písať v prvej osobe je pre mňa jednoduchšie. To, samozrejme, môže zvádzať k predstave, že hlavným hrdinom (alebo skôr antihrdinom) som ja, v skutočnosti sú však tie poviedky autobiografické len z pomerne malej časti. Okrem toho, ja mám celkom rád aj sci-fi a fantasy a ozaj si nemyslím, že napríklad autori týchto žánrov vychádzajú z vlastnej skúsenosti, a ak áno, tak len ako dôsledok zle nastavenej liečby. Už ste napríklad niekedy stretli na ulici intergalaktického červa? Už ste si niekedy pripili medovinou s drakom? Takže s Jamesom Baldwinom, ktokoľvek to už len je, nemôžem úplne súhlasiť.
Veľmi som sa pri čítaní bavila, ba dokonca nahlas smiala. Ale vám nešlo primárne o humor. Reflektujete vážne témy ako alkoholizmus, depresiu, samovraždy, ale aj náladu v našej krajine, byrokraciu či slovenské železnice. Je pre vás jednoduchšie písať o vážnych témach s humorom, sarkazmom a iróniou?
Naozaj mi primárne o humor nešlo, ale nechcel som ani prísť s vyslovene depresívnym čítaním, lebo neviem, koho by bavilo čítať ďalšiu knihu o tom, aké je všetko zlé. Mňa teda určite nie. Asi najväčšou výzvou bolo preto pre mňa odhadnúť správny pomer, aby to bol ešte stále ten povestný smiech cez slzy, aby to komické úplne nezahlušilo to, čo až také komické nie je. Pokiaľ ide o slovenské železnice, tie si určite zaslúžia samostatnú zbierku. Ak nie dve.
Priznávam, že pri čítaní o tom, ako na ženy nazerá rozprávač, som sa sprvoti nasrdila, ale potom som si povedala, že okej, beriem tú hyperbolu. Nebáli ste sa, že si proti sebe poštvete ženské publikum?
Nemyslím si, že nazerám na ženy viac kriticky ako na mužov, pálim rovnako aj do vlastných radov, myslím, že je to dôležité zdôrazniť. Nie som žiadny mizogýn, ženy sú podľa mňa určite lepšou polovicou ľudstva. Avšak rovnako ako muži, aj ženy dokážu byť zlé, manipulatívne, narcistické, kruté, zneužívajúce a nekonečne hlúpe. Mám sa tváriť, že to tak nie je, keď mi život ukázal inak? A čo je vlastne to ženské publikum? Ako si ho mám predstaviť? Nehádžete náhodou touto otázkou všetky ženy do jedného vreca oveľa viac ako protagonista z tých poviedok? „Nasrdila“ je mimochodom prenádherné slovo, akoby ušité pre poštvané ženské publikum.
Momentálne žijete v Litve. Aj poviedka Zamestnanec L. sa odohráva v tejto krajine. Dojala ma. Najprv som sa na nej schuti bavila, no potom prišla studená sprcha. Ako tento text vznikol?
Zamestnanec L. skutočne existuje, aj keď tým L. si nie som úplne istý. Bežne ho stretávam v supermarkete blízko miesta, kde bývam, na ulici L., a aspoň tou ulicou som si úplne istý, a bol skutočnou inšpiráciou pre túto poviedku, aj keď o tom, samozrejme, ani len netuší, a to je aj dobre, lebo ten záver by sa mu iste nepáčil. A asi ani zvyšok.
Ako sa vám žije v Litve? Dokážete túto krajinu porovnať so Slovenskom?
Snažím sa pochopiť túto krajinu a mentalitu jej ľudí, priznávam, zatiaľ nie veľmi úspešne. Stojí síce pevne na svojich nohách, ale stále nejako rozkročená medzi Škandináviou, kam chce patriť, a sovietskym dedičstvom, ktorého stopy tu stále možno nájsť. Niektoré veci tu fungujú oveľa lepšie ako na Slovensku, niektoré veci menej. Je mi však veľmi sympatické, že na rozdiel od Slovenska sa dokázala zo svojej histórie poučiť, keďže jej skúsenosť bola predsa len o dosť brutálnejšia. Sympatie k Rusku a Rusom tu ozaj musíte hľadať mikroskopom.
Vraj ste chceli najprv študovať na bohosloveckej fakulte, ale nevyšlo to. V jednej z poviedok to nevyzerá, že by ste boli správnym adeptom. Čo sa stalo?
Ako Erasmus Fry kruto odpovedal Calliope v jednej časti Sandmana, writers are liars, my dear (spisovatelia sú klamári, moja drahá). Naozaj neodporúčam veriť všetkému, čo napíšem.
Veľmi na mňa zapôsobila poviedka Lajoš od babky. Koľko v nej mám smajlíkov (lebo som sa smiala), toľko v nej mám poznačených výkričníkov (pretože ste vystihli vážne veci). Čo bolo inšpiráciou?
Toto je práve jedna z tých poviedok, ktorá nemá základ v nejakej konkrétnej priamej skúsenosti. Mám však rád vlaky, aj moja úplne prvá poviedka sa odohrávala cestou vo vlaku. Vo vlakoch, pred nimi a niekedy aj pod nimi sa deje život často vo svojej najčistejšej podobe. Vo vlakoch sme akísi iní, akísi viac skutoční, dávame sa do reči s úplne cudzími ľuďmi a zverujeme sa im často s tým, o čom netušia ani naši najbližší. Možno je to tým, že ich už nikdy nestretneme, možno to z nás vytiahne hypnotický klopot o koľajové podvaly, možno je to tak preto, že keď sa vyrozprávame, môžeme si slobodne presadnúť o niekoľko vagónov ďalej, v autobusoch a lietadlách sa to nedá, a preto v autobusoch a lietadlách takí nie sme. Naozaj neviem. Viem len to, že mám rád vlaky. Áno, aj tie slovenské.
Čo by si mali čitatelia odniesť z vašej knihy? V čo dúfate?
Pocit dobre investovaného času potrebného na jej prečítanie, a možno, ktovie, aj chuť prečítať si ju ešte raz?
Mám pre vás netradičnú otázku. Čoho sa najviac bojíte?
Bojím sa bolesti. Človek zvládne všetko, ale zoči-voči bolesti je úplne bezbranný. Keďže už mám aj čo-to po štyridsiatke, začínam sa báť aj toho, že lepšie už bolo, aj keď stále verím v opak. A musím spomenúť dážďovky. Dážďoviek sa síce úplne až tak nebojím, ale nemám ich rád.
O spisovateľoch, resp. tvorivých ľuďoch, sa šíria fámy, že majú všakovaké neresti. Prezradíte nám vašu neresť?
To sú naozaj len fámy. Napríklad ja som samá cnosť, možno jedinou mojou neresťou je prehnaná skromnosť.
Bojíte sa bolesti, bolesť však nie je iba fyzická, niekedy je horšia psychická bolesť. Je pre vás písanie určitou formou terapie?
Prvá poviedka, ktorú som kedy napísal, bola pre mňa formou autoterapie. A aj keď možno znesie nejaké kritériá na literárnu kvalitu, pre mňa už nemá žiadny význam, akoby sa vyžila hneď potom, čo som dopísal poslednú bodku do textu. Snažím sa preto, aby písanie pre mňa nebolo terapiou, aby som písal len preto, že si písanie užívam. Všetky poviedky v tejto knihe vznikli presne takto, napriek ich duchamorným témam som si ich písanie naozaj užil. Možno aj preto, že pri ich písaní som zároveň spotreboval polovicu celosvetovej produkcie vína, takého lacnejšieho, s tanínmi pochybnej kvality.
Myslíte si, že literatúra alebo celkovo umenie môže robiť ľudí lepšími?
Nie som si istý, ani pokiaľ ide o literatúru, ani pokiaľ ide o umenie všeobecne. Veľmi pochybujem, že ma napríklad niektorá z nových verzií hymny urobí lepším človekom, skôr naopak, napriek tomu, že sa hrdo hlásim k tej skupine, ktorej vraj nie je určená a ktorej čas sa radikálne kráti. Umenie však môže určite urobiť človeka kultivovanejším, citlivejším a vnímavejším, ak, samozrejme, za umenie nebudeme považovať rôzne Horné Dolné, ich hudobné a knižné ekvivalenty či maľovanky našej milfnisterky.
Z vašich slov cítiť, že ste si písanie užívali. Pocítili ste počas písania krízu? Ak áno, ako sa s ňou vyrovnávate?
Počas písania ani nie, skôr po dokončení a odovzdaní rukopisu som si povedal: „A čo teraz?“ Táto minikríza stále trvá, za posledné mesiace som nenapísal takmer nič, ale viem, že sa to zmení, že jedného dňa, čoskoro, si sadnem za počítač, utriem obrazovku od prachu a pôjde to jedna radosť. Jediná šanca získať nobelovku a milión k tomu je len cez písanie, chemik zo mňa už asi nebude, takže je v mojom vlastnom záujme túto krízu prekonať.
Ako veľmi sa líši finálna podoba knihy od prvotného nápadu? Máte vo zvyku pri písaní veľa škrtať a prerábať?
Píšem veľmi pomaly, dosť premýšľam nad slovami, nad štruktúrou vety, kým niečo napíšem. Horšie je to až potom, keď je poviedka hotová, to mi už na finálnom texte prekáža asi všetko. Určite to však nie je tak, že napríklad napíšem tristo strán a potom to preškrtám na tretinu. To by som asi nezvládol, tie písmenká si nezaslúžia taký koniec. Takže radšej pomalý pôrod ako následný masaker premnožených slov.
Predpokladám, že ako veľa Slovákov a Sloveniek, aj vy ste zdesený z politickej a spoločenskej situácie na Slovensku. Ako vidíte Slovensko o rok?
Netrúfam si na túto otázku odpovedať. Už toľkokrát som mal pocit, že sme na Slovensku prerazili úplné dno, že už to môže byť len lepšie, ale každý deň sa presviedčam o tom, že nie, že stále sa dá ešte klesnúť, že existuje ešte hlbšie, odpornejšie bahno. Vládnu nám zlodeji, klamári a kolaboranti, hlupáci a predajné ruské štetky, zlo a koncentrovaná tuposť rozoberá našu krajinu, do poslednej skrutky, za súhlasného prikyvovania väčšiny. Je to pre mňa veľmi smutný pohľad. Okrem posledných niekoľkých mesiacov som celý život prežil na Slovensku, mám ho veľmi rád, je to nádherná krajina, ale vrátiť sa na tento mentálny holorub momentálne určite nemám v pláne.
Sledujete slovenskú literárnu scénu? Kto vás naposledy zaujal?
Veľmi málo, ale ja všeobecne čítam veľmi málo beletrie. Posledný rok však určite Ivana Gibová a jej Babička. Aj s tým ©
Akú knihu momentálne čítate?
Po novoročnej opici a vlčom hlade, ktorý nasledoval, som sa pustil do Václava Smila a jeho knihy Ako nasýtiť planétu. Ako audioknihy mám rozpočúvané Gods of Jade and Shadow od Silvie Moreno-Garcia (kto ste bez viny, hoďte kameňom), a ani neviem po koľkýkrát som začal počas Vianoc počúvať Christophera Moora a jeho The Stupidest Angel, to je najzábavnejší vianočný príbeh, ajý kedy kto napísal, a stojí zato v každom ročnom období.
Čo je pre vás v každom dni dôležité?
Aby som si z neho dokázal ukradnúť čo najväčší kúsok na veci, ktoré mám rád.
Keď som nedávno robila rozhovor s Ivanou Gibovou, inšpirovala ma k otázke: Čím by ste boli, ak by ste boli jedlo?
Asi studená litovská cviklová polievka šaltibarščiai, najružovejšie jedlo na svete. Nie každý ju musí, mnohým vôbec nesadne a rýchlo nimi preletí, ale keď si ju zamilujete, nie je cesty späť.
Môžeme sa tešiť na ďalšiu knihu?
Momentálne mám rozpísané erotické ženské fantasy, aby som si trochu uzmieril poštvané ženské publikum. Pokojne tomu neverte, ani ja tomu tak úplne neverím.
Ivana Zacharová
Pavol Kuspan (1980)
rodák z Gelnice, vyštudoval právo v Košiciach. Zbierka jedenástich poviedok Duchamornosť (Marenčin PT 2024) je jeho knižným debutom. Momentálne žije v Litve, a tento fakt hovorí veľa o kvalite jeho životných rozhodnutí. V minulosti sa rád nechával unášať predstavou, že by raz napísal knihu.
