Najsenzačnejší román, aký sme kedy čítali
Getting strháva masky z mnohých spisovateľských celebrít, podporujúcich vojnový fašistický režim
„Pokiaľ režim na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 chápeme ako totalitný a zločinný, zámerom je poukázať, aký podiel na tomto zločine mali slovenskí literáti, básnici, spisovatelia a publicisti,“ píše o svojej knihe Studne mútne s podtitulom Umelecká kolaborácia v rokoch 1939-1945 jej autor Peter Getting.
Kto všetko kolaboroval
Studne mútne sú miestami až šokujúcim svedectvom o tom, kto všetko z umeleckej, predovšetkým spisovateľskej obce a v akej miere sa podieľal na podpore režimu, ktorý obmedzil politické a občianske slobody väčšiny svojich občanov a približne sedemdesiattisíc z nich umožnil deportovať do pracovných a neskôr koncentračných táborov. Hneď na tomto mieste poznamenajme, že hoci dlhý čas zrejme nevedeli, aký tragický osud ich židovských spoluobčanov po deportáciách čaká, nemohli však nevidieť, do akej situácie ich dostali protižidovské zákony – a mnohí sa podieľali aj na arizovaní ich majetku a dokonca podporili ich deportáciu.
Gettingova publikácia na základe dôkladného výskumu strháva masky z mnohých spisovateľských celebrít, podporujúcich vojnový fašistický režim, vo viacerých prípadoch neskôr rehabilitovaných aj komunistickým režimom – oslavné texty na fašistický a neskôr aj stalinistický režim po roku 1948 písali mnohí poprední autori a čitateľ miestami až žasne nad tou plejádou „autorít“, ktorá má dodnes bez kritickej reflexie významné miesto aj v učebniciach slovenskej literatúry. V Gettingovej knihe sa v negatívnej pozícii objavujú mená ako Milo Urban, Ľudo Ondrejov, Ján Kostra, František Hečko, Rudof Dilong, Valentín Beniak, Jozef Cíger Hronský, Ľudo Zúbek, Andrej Žarnov, Ján Poničan, Janko Silan, Dobroslav Chrobák, Ján Smrek, ale v závere knihy napríklad aj Dominik Tatarka pre svoje stalinistické články na začiatku 50. rokov…
Nadprácou pre prominentov tisovského režimu sa prezentovali aj hudobníci ako Mikuláš Schneider Trnavský, Gejza Dusík, herci Ondriš Jariabek, Mikuláš Huba, Július Pántik či Viliam Záborský…
Zoznam popredných aj druhoradých kolaborujúcich umelcov je mimoriadne široký (aj tento či táto? bude žasnúť čitateľ a občas knihu odloží znechutený až zhnusený) – a otázka kolaborovania spisovateľov s autoritatívnym režimom vyvoláva nielen otázku, či môže „svedomie národa“ uľahčiť cestu spoločnosti k totalite, ale aj tú, či viac ako svedomím národa nie je táto obec jej zrkadlom. Lebo to, že z totalitného štátu a z arizovania židovského majetku profitovali široké vrstvy obyvateľov Slovenska, sa ukázalo aj pri lacnom rozpredaji majetku deportovaných.
Strach je silná motivácia
Autor nepovažuje svoju kritiku umeleckej kolaborácie za prehnanú najmä preto, že „umelci sa neozvali ani počas najväčších zvráteností a ani vtedy, keď sa dial (Machovými slovami, opäť na rokovaní Štátnej rady) ten „najsenzačnejší román, aký sme kedy čítali“ – slovenský holokaust“. Isteže, strach je porovnateľná motivácia ako ziskuchtivosť, ale ani len aspoň neospevovať režim v časoch deportácií bolo pre mnohých priveľkou prekážkou – a tak svojím súhlasom odkazovali ostatnej verejnosti, že sa nedeje nič odsúdeniahodné.
Rým na guľomet
Getting v knihe využíva mnohé konkrétne publikované prejavy kolaborácie slovenských básnikov a prozaikov, a častými citáciami predovšetkým oslavných a mobilizačných básničiek a veršovačiek dokazuje, až do akého suterénu poklesla tvorba, ak bola vedená nielen najnižšími pohnútkami či snahou podieľať sa na benefitoch totalitného režimu, ale aj nekritickou oslavou vojnového štátu.
„Gardista Ondrej, guľometčík,
prískokom vpred!“
Na nebi hviezdy stúlili sa ako sestry,
keď vojská začali sa valiť,
vlínii prvej čata S3.:
Páliť!“
vyzýva v roku 1939 ikona katolíckej moderny Rudof Dilong, ktorý aj dlhé roky po vojne píše o Tisovi ako o „drahom vierozvestovi“ či „veľkom bohatierovi“. A to sa už skutočne nemohol tváriť, že by o deportáciách a splynovaní Židov v koncentračných táboroch nevedel. Neexistencia sebareflexie a pretrvávajúca obhajoba tisovského režimu aj po tom, ako boli odhalené zverstvá a zločiny holokaustu, však nebola ničím výnimočným. Dokonca po zmene v roku 1989 viacerí predstavitelia ľudáckeho exilu získali pozoruhodné pozície najmä v nacionalistickom, konzervatívnom a katolíckom prostredí.
Bolo možné nesúhlasiť
Menší priestor v Gettingovej knihe majú tí, ktorí s tisovským režimom neprostituovali. Ich príklady však ukazujú, že bolo možné nepochodovať v jednom šíku a udržať si morálnu integritu, tak spomeňme aspoň Janka Jesenského, Jozefa Gregora Tajovského či Timravu, ktorá z dedinky na konci sveta videla oveľa lepšie ako mnohí nielen bratislavskí činitelia, s akým režimom má do činenia.
Getting na jednom mieste v knihe vymenúva aj spisovateľov (neraz budúcich), ktorí sa zúčastnili Povstania a tvorili tak úctyhodnú a nádejnú líniu slovenskej literatúry: „V abecednom poradí a rozhodne v neúplnom zozname Július Barč-Ivan, Ján Bodenek, Ján Brocko (†), Jozef Felix, Alžbeta Göllnerová-Gwerková (†), Marcel Herz (†), Rudolf Jašík, Zora Jesenská, Peter Karvaš, Boris Kocúr (†), Leopold Lahola, Milan Mareček (†), Albert Marenčin, Alexander Matuška, Vladimír Mináč, Ladislav Mňačko, Rudolf Mrlian, Janko Novák (†), Štefánia Pártošová, Hana Ponická, Gabriel Rapoš, Egon Roth (†), Juraj Špitzer, Ctibor Štítnický, Dominik Tatarka, Ivan Teren, Ľudovít Varga (†).“ Že niekoľkí z nich potom podľahli vábeniam komunistickej totality (a niektorí sa s ňou potom aj rozlúčili), je len svedectvom o zložitosti slovenského 20. storočia.
Na krste knihy v Artforte zaznela aj myšlienka, že touto knihou budú pobúrení mnohí a diskusia o nej môže byť aj veľmi vášnivá – čo by bol veľmi pozitívny výsledok, lebo skutočnú diskusiu o kolaborácii umelcov s totalitnými režimami, fašistickým či komunistickým, slovenská spoločnosť väčšinovo po špičkách obišla po páde oboch režimov. Aj preto mohli apologéti Jozefa Tisa už o niekoľko rokov písať oslavné básne na Josifa Stalina, preto sa veľmi rýchlo zmenili iba dresy (čierny za červený), avšak kolaborujúca podstata týchto jedincov ostala zachovaná.
Autor v závere aj v rozhovoroch dúfa, že o tomto jave vo vojnovom období podnieti polemiku a diskusiu, pretože „umelecká kolaborácia sa neskončila totalitou 1939 – 1945, v tunajších zemepisných šírkach prišla po čiernej totalite červená, s podobnými témami, ódami, servilnosťou a nadprácou, občas s rovnakými menami aj s novým žiactvom. Podobných scenárov je množstvo aj inde, v rôznych režimoch kdekoľvek na svete. Deje sa to aj práve v tejto chvíli“. Stačí si kliknúť na správy z celého sveta, tie slovenské nevynímajúc.
Zasvätená diskusia osobností aj verejnosti o hrubých čiarach za minulosťou, o kapitulácii a kolaborácii s rôznymi autoritatívnymi režimami, o menšom zle, o emigrácii von aj dovnútra, o pasívnej rezistencii aj o aktívnom odpore, o povoľných médiách i samizdatoch, o transparentoch aj čítaní medzi riadkami, o bielych miestach v dejinách i o vymazávaní úsekov dejín aj osobností z dejín… to všetko je z veľkej miery ešte pred nami. V tom lepšom prípade.
Róbert Kotian