Zlé jazyky hovoria, že keby Ernesta Hemingwaya nevyhlásili za mŕtveho, keď sa vyhliadkový let nad Kongom, ktorý bol vianočným darčekom pre jeho manželku Mary, skončil pádom do hustých kríkov, a o deň neskôr pri ich prevoze do nemocnice sa lietadlo opäť nezrútilo z oblohy, meno velikána americkej literatúry by sa neocitlo na zozname kandidátov najprestížnejšej literárnej ceny.
Ale ako sa vraví, o mŕtvych len v dobrom a pri spomienkach na dobrodruha si odrazu nejeden odborník na literatúru všimol kvalít jeho diela, hoci o nich samotný autor neraz pochyboval. Napriek jeho skepticizmu mu na udalosti bohatý rok 1954 zaručil literárnu nesmrteľnosť. Pre zranenia napokon do Štokholmu necestoval a novinárom pohotovo odporučil iných autorov, ktorí by si Nobelovu cenu zaslúžili viac než on. Avšak peniaze spojené s jej získaním prijal rád a môžeme sa domnievať, že nejaká útrata padla aj na dno oslavných pohárikov, kam sa pre pretrvávajúce bolesti pozeral čoraz častejšie.
Spomínaný rok nebol jediným osudovým v živote literárneho velikána. Medzi míľniky môžeme zaradiť rovno celú dekádu, ktorú strávil na najjužnejšom cípe Ameriky.
Láska k juhu
Key West hýri farbami, po ulici pobehujú kohúty, ktorých predchodcovia pricestovali s kubánskymi prisťahovalcami, aby im spestrovali dni po ťažkej práci obľúbenými kohútími zápasmi. Lenže miestni mocipáni nemali pochopenie pre krvavú zábavku, zápasy zakázali, zvieratá oslobodili a tie sa s hlasnými pokrikmi rozutekali po krajine. Kuba je od Key Westu vzdialená len 90 míľ a cítiť to. Vo vzduchu, v pestrosti fasád učupených domčekov, v hudbe vyhrávajúcej v kaviarničkách, v pohyboch ľudí debatujúcich na ulici po španielsky, v oslavách západu slnka po únavnom horúcom dni.
Keď sa novomanželia Pauline a Ernest na jar 1928 vybrali z Paríža k pobrežiu Floridy, netušili, ako cesta za dobrodružnou rybačkou zmení ich život. Na prvý pohľad sa zdá, že za všetko mohla náhoda, presnejšie nedorazenie novučičkého automobilu, svadobného daru od Paulininho strýka, ktorý sa cestou morom zatúlal. Čas plynie manželom napriek prvotnej mrzutosti rýchlo a príjemne. Ernest trávi dopoludnia písaním a popoludnia s udicou v ruke. Netrvá dlho a je jasné, že ich výlet je štedrý nielen na úlovky. Hemingway dokončil prvý rukopis vojnového románu Zbohom zbraniam. V zápale kreativity mu neušiel blahodarný vplyv prostredia na rýchlosť a jasnosť jeho písania. V Key Weste je šťastný a aj Pauline sa zamilovala do exotického prostredia voňajúceho kvetmi, slnkom a morom. Po dvoch rokoch strávených v prenájmoch sa rozhodli usadiť. Paulinin strýko neváhal a za 8000 dolárov vydražil pre manželov vilu. Tá je dodnes jednou z najvyhľadávanejších turistických atrakcií na pobreží.
Hemingwayovci strávili v Key Weste celé tridsiate roky. A že bolo o čom písať… Večierky, rybačky, boxerské zápasy. Ale ani rozrastajúca sa rodina, zvierací miláčikovia či loď, ktorú si Ernest kúpil spontánne zo zálohy za napísanie poviedok, neskrotili jeho nepokojného ducha a vášeň pre cestovanie. Mimochodom, spomínanú loď pokrstil menom Pilar, rovnako sa volala postava robustnej Španielky v knihe Komu zvonia do hrobu a tým istým menom oslovoval aj svoju Pauline
Najlepšie roky
Na prvý pohľad ľahtikársky bonviván užívajúci si život bol obdivuhodne pracovitým autorom. Ak práve nepísal reportáže z ciest a bojísk, jeho prvé kroky po zobudení smerovali na mólo prepájajúce verandu okolo spálne s písacím štúdiom. Dnes sa sem dostanete už len cez kovové schodisko. Odmenou za pár prekonaných schodov je možnosť nahliadnuť do autorovej útulne, ktorú zdobia lovecké trofeje, spomienky z ciest, knihy, dobový nábytok a nechýba ani písací stroj, ku ktorému si sadal už o šiestej hodine ráno. Dopoludnia zvyčajne napísal 500 až 700 slov, snažiac sa prebrúsiť každú vetu do dokonalosti. Za ľahkú konštrukciu viet ukrýval bohatstvo príbehu plného ingrediencií a práve v tom mále spočívala veľkosť jeho umenia. Popoludnia a teplé noci venoval zbieraniu inšpirácie. Napríklad pri jedle v spoločnosti priateľov v rozľahlej jedálni. Obľuboval čerstvo upečené ryby, čiernu fazuľku s bravčovým, brokolicu s holandskou omáčkou a nepohrdol ani kvalitným francúzskym vínom.
Súčasťou rozsiahleho areálu je plavecký bazén, ktorý dala Pauline postaviť v roku 1937. V tom čase bol široko-ďaleko jediným bazénom na Key Weste. Hemingway jeho vzniku obetoval svoj milovaný boxerský ring, ktorý na žiadosť manželky presťahoval o pár ulíc ďalej. Pauline plánovala pri výstavbe použiť dynamit, jej nápad sa však nepozdával mestskej rade, a tak výkopové práce prebiehali ručne. Hemingway sa vyjadril, že stavba ho stála aj posledný cent, z vrecka vytiahol bronzovú mincu a strčil ju do vlhkého betónu, kde zostala na večné veky. Minimálne dodnes. Napriek jeho ponosám bol bazén obľúbenou témou rozhovorov na Key Weste a vyhľadávanou zábavkou hostí v rezidencii. Poetka Elizabeth Bishopová sa vyjadrila, že ho musí byť vidieť aj na Marse – v noci ho osvetľovali žiarovky, ktoré boli výraznejšie než svetlo z majáka stojaceho cez ulicu.
Mačacie kráľovstvo
Dnes si lákadlá vily užívajú najmä všadeprítomné mačky. Podarilo sa mi ich narátať viac ako tridsať, no určite ich bolo viac. Dom sa kúpe v zeleni a z tieňov stromov obrastených orchideami vytŕča nejeden chvost. Hoci mačací obyvatelia majú vlastný dom pripomínajúci slávnu vilu, nestačí im. Rozvaľujú sa na maestrovej posteli, v jeho štúdiu, na schodoch, v kresle v jedálni, ba aj v obchodíku medzi suvenírmi. Zaujímavosťou je, že väčšina Hemingwayových mačiek bola šesťprstá. Mnohí z dnešných mačacích obyvateľov vily sú priamymi potomkami jeho prvej mačky, Snow White údajne dostal do daru od námorného kapitána.
Mačky boli Ernestovými spoločníčkami, dôverníčkami, neváhal ich zasvätiť do svojich obľúbených činností. V liste prvej manželke píše, že mačku Friendless naučil piť whisky s mliekom. Z priľahlého mačacieho cintorína sa dá dozvedieť kadečo, napríklad jeho obľuba dávať mačkám mená po svojich priateľoch a známych ľuďoch. Táto tradícia pretrvala dodnes, na cintoríne nájdete pochovaného Franka Sinatru, Marka Twaina, Pabla Picassa, Marilyn Monroe či Sophiu Lorenovú, mnoho ďalších mačacích velikánov má ostatky uložené bok po boku na jednom mieste.
Zbohom láskam
Hemingwayova sláva neušla pozornosti obyvateľov mesta. Okolie domu bolo vyhľadávaným miestom pouličných umelcov, ktorí dúfali, že sa priživia na jeho lesku. Nevyžiadaný záujem mal za následok vznik vysokého múru, ktorý postupne obkolesil celé sídlo, no umelecké aktivity to neutlmilo, naopak, z múra sa stala vyhľadávaná kulisa. Napriek všetkým ruchom a vzruchom sa obdobie strávené v dome na Key Weste radí k autorovým najplodnejším. Údajne tu vzniklo až sedemdesiat percent jeho tvorby. V pracovni na poschodí sa zrodili romány Zbohom zbraniam, Komu zvonia do hrobu, Smrť popoludní, Zelené kopce Afriky a mnohé iné svetoznáme diela. Priamo v Key Weste sa odohráva časť deja len jedinej novely – Mať a nemať. Hemingway ju napísal po častiach v období rokov 1935 a 1937 na cestách medzi Amerikou a Španielskom. Na pozadí sociálnych pomerov v Key Weste a na Kube vyrozprával príbeh námorného kapitána Harryho Morgana, ktorý sa pod vplyvom okolností Veľkej hospodárskej krízy rozhodne zarobiť si peniaze pašovaním tovaru a ľudí.
Svet je v pohybe, rovnako tak Ernest a floridská idylka predsa nemohla trvať večne. Marthu Gellhornovú stretol v čase písania reportáží zo španielskej občianskej vojny. Ich prehlbujúci sa vzťah bol začiatkom pomalého a bolestivého konca manželstva s Pauline. Pilar opustila známe brehy Key Westu a vydala sa na juh. Dodnes kotví pri brehoch Havany, kam sa Ernest presťahoval so svojou treťou manželkou. Ale to už je začiatok ďalšej kapitoly zo vzrušujúceho príbehu o živote Hemingwaya.
Adriana Boysová
Autorka je spisovateľka a žije v Luxembursku