Nadčasová príťažlivosť Manifestu spočíva v tom, že jeho text je prorocký, poetický a tragický
Na regáloch austrálskych kníhkupectiev – predpokladám, že v západoeurópskych krajinách a za Veľkou mlákou je situácia podobná – môžu našinca prekvapiť knihy ľavicových autorov, ktorých ideologicky inak zameraní novinári označujú za medzinárodných zločincov. Žeby revolucionárski klasici ako Lenin, Kropotkin alebo Che Guevara zažívali svoju ďalšiu renesanciu?
Len podotýkam, že knihy zmienených autorov (ako aj diela K. Marxa a F. Engelsa) vyšli a vychádzajú v renomovaných vydavateľstvách ako napríklad Penguin Books. Predpokladám, že zostavovatelia edičného plánu nesledujú podvratné ciele, ktoré by viedli k nastoleniu beztriednej spoločnosti. Myšlienky revolucionárov sú prosto takým istým tovarom ako trebárs zemiakové lupienky. Slovom, nič šokujúce pod kapitalistickým slnkom. Maďarský spisovateľ László Krasznahorkai v jednom rozhovore poznamenal, že aj z revolúcie sa stal tovar, stačí vojsť do obchodu a kúpiť si ju.
Mystika neznabohov?
Byť revolucionárom alebo aspoň vyzerať ako revolucionár je asi in. A tak čitatelia, ktorí siahajú po Leninovej knihe Štát a revolúcia či po Che Guevarovej Partizánskej vojne, obsahujúcej okrem mnohých užitočných rád aj návod na prispôsobenie Molotovovho koktailu strelnej zbrani, možno netúžia po radikálnom presadzovaní teórie v praxi, len po troške zábavy.
Britský vedecko-fantastický spisovateľ China Miéville, ktorého diela charakterizujú ako „weird fiction“ (na Slovensku známy vďaka českým prekladom románov ako Železná rada, Jízva, Nádražie Perdido), napísal štúdiu o Manifeste komunistickej strany (ďalej len Manifest), ktorej názov – A Spectre, Haunting (voľne: Strašidlo mátoží) – sa inšpiroval úvodnými riadkami najsvätejšieho dokumentu medzinárodného komunistického hnutia: „Po Európe mátoží strašidlo – strašidlo komunizmu.“
Vskutku pozoruhodná Miévillova štúdia, napísaná nie najľahším jazykom, sa zameriava nielen na historické, kultúrne a filozofické okolnosti vzniku Manifestu, ale aj na jazykové zvláštnosti, na významové posuny v rôznych anglických prekladoch, no predovšetkým na zodpovedanie otázky, či Manifest má čo povedať aj súčasníkovi, prípadne budúcim generáciám.
Podľa Miévilla nadčasová príťažlivosť Manifestu spočíva v tom, že jeho „text je prorocký, poetický, melodramatický a tragický: proletári nemajú čo stratiť, len svoje putá; v kapitalistickom ošiali všetko stavovské a stojaté pustne, všetko posvätné sa znesväcuje…“ Nie sú ďaleko od pravdy kritici a posmeškári, ktorí tvrdia, že marxizmus je ďalšie náboženstvo. Nečudo, veď už v prvom riadku sa stretávame so závanom nadprirodzena – s „mátohou“, ktorá straší v Európe.
„Náboženstvo“ marxistov sa však nehmýri žiadnymi svätcami, anjelmi ani božskými bytosťami – môže sa popýšiť len dvomi prorokmi, ale poriadnymi, robustnými a bradatými ako sa sluší a patrí! Plamenné slová Marxa a Engelsa nijako nezaostávajú za hromžením starozákonných prorokov: „Nech sa trasú panujúce triedy pred komunistickou revolúciou!“
„Manifesty obsahujú protirečenia,“ konštatuje Miéville. „Neboja sa paradoxov. Potešujú svojou hrubosťou. Provokujú, naliehajú, žartujú a sú mienené vážne.“ Toto všetko sa vzťahuje aj na Manifest komunistickej strany. Pridanou hodnotou je priam okultná atmosféra. Text, píše Miéville je „plný duchov, černokňažníkov, rúch utkaných z pavučín, dotrhaných šiat a hrobárov…“
Trúfam si povedať, že lyrizmus Manifestu je často pôsobivejší ako výtvory najkvalitnejších angažovaných básnikov: „Rúcho, utkané zo špekulatívnych pavučinových vláken, vyšité kvetmi estétskeho krasorečníctva presiaknuté slzami sladkobôľneho dojatia…“ Je to poézia trochu ťažkopádna, no stále pôsobivá: „V mrazivej vode sebeckej vypočítavosti utopila posvätnú hrôzu náboženského vytrženia, rytierskeho nadšenia i filisterského rozcítenia…“
Manifest komunistickej strany ani zďaleka nie je dokonalé, vševediace dielo: obsahuje pasáže neaktuálne, ba i neprijateľné. Nestranného čitateľa však môže brisknosť a humor niektorých argumentov príjemne prekvapiť.
Víchor, ktorý zasievame
Prirodzene, k Manifestu komunistickej strany má iný vzťah obyvateľ západnej a iný obyvateľ strednej a východnej Európy. Zatiaľ čo päťdesiatjedenročný Miéville nachádza v Manifeste inšpiráciu, tak mne donedávna ani len nenapadlo (aspoň na internete) nazrieť do tej knižočky, veď nám ju počas socializmu vnucovali na každej škole.
China Miéville nezdieľa názor, podľa ktorého Manifest je akousi rukoväťou komunistického teroru. Mocnosti ako USA či Veľká Británia aj bez podobných „manuálov“ majú toho za ušami viac než dosť. Nežiada sa mi tu vymenovať ani len najznámejšie prípady kolonialistických a postkolonialistických vojen či štátnych prevratov. Označovať komunistickú ideológiu za zločineckú je trochu krátkozraké, veď logika (dialektika) dejín jasne ukazuje, že bez kapitalizmu by sa nezrodili ani komunistické myšlienky. V Manifeste sa píše, že buržoázia „si produkuje vlastného hrobára. Jej zánik i víťazstvo proletariátu sú rovnako neodvratné“.
Miéville vo svojej štúdii naznačuje, že eliminovanie hnevu nemusí byť prospešné. Hnev, ako píše, je totiž súčasťou ľudského bytia – čo by to bol za človeka, ktorý by sa nehneval na nespravodlivé pomery, nerovnosť, vykorisťovanie? Hnev hromadiaci sa v spoločnosti odsudzujú konzervatívci i liberáli, namiesto, aby skúmali jeho príčiny.
Pred výbuchom
V súčasnosti už nijaký proletariát neexistuje, niet robotníkov a roľníkov, ktorí by sa zjednocovali. O fyzickú (ba i duševnú) prácu sa čo nevidieť postará umelá inteligencia, ale v raji bude žiť len miniatúrna hŕstka najbohatších. Čo bude s tými, ktorí zostanú bez práce, bez strechy nad hlavou a bez zdravotného poistenia? Prečítajú si Manifest komunistickej strany a pokúsia sa rozpútať svetovú revolúciu? Lebo dejiny sa opakujú, opakovanie je matkou múdrosti a história učiteľkou života? Len sa rozhliadnime okolo seba, ako sme za tie stáročia zmúdreli! Vznikne azda nejaká tretia, dosiaľ nepoznaná spoločenská sila?
Nežijeme v ľahkých časoch, dalo by sa povedať, že opäť prežívame jedno z mnohých tristných dejinných období, v ktorých vznikol Manifest. Obdobie pred výbuchom. Miéville sa v úvode svojej štúdie zmieňuje o tom, že ju písal v roku 2021, teda v období, keď takmer polovica ľudstva zarába denne menej ako 5,50 dolára, hŕstka miliardárov má väčší majetok ako najchudobnejších 60 percent obyvateľstva planéty, 20 percent všetkých detí sveta – teda vyše štvrť miliardy – si nemôže dovoliť chodiť do školy a každý deň nezmyselne umiera desaťtisíc ľudí na následky chudoby.
Žijeme v časoch ekonomických kríz, v stave sociálnych úzkostí a vzrastajúceho násilia. Okrem toho sme sa ako ľudstvo ocitli na prahu globálnej klimatickej katastrofy, ktorú nezastaví ľúbezná zelená rétorika tých, mužov z Davosu, teda tých, ktorí sa na vzniku súčasnej šlamastiky významne podieľali. Klimatická katastrofa je totiž, podľa Miévilla, dôsledkom neoliberálneho nenásytného drancovania planéty a nezdá sa, že by nenásytnosť len tak sama od seba pominula. Takže budeme vyčkávať na víchor, ktorý sme zasiali a naďalej zasievame?
Peter Macsovszky