Tam na druhom poschodí, v otvorenom okne – počuješ? Keď odpočítaš šum listov, gagot kačíc v jazierku, starkých, čo mastia kanastu, výskajúce deti na obrovskom strome – počuješ? To José, študent kunsthistórie hrá, na gitare a spieva. Večer bude mať tuto na námestíčku koncert. Ľudia sa v jednom momente zdvihnú, začnú tancovať. Korytnačky vystrčia hlavy spod hladiny vody a deti, čo ešte nebudú spať, sa ich budú snažiť vybrať, aby ich mohli hladkať po pancieri. Potom sa jedna z mám odpojí z objatia, najstaršieho okríkne, alebo hneď všetkých naraz. Deti sa rozbehnú pod palmy do tmy alebo späť na stromy.
Josého by sme mali, tak poďme o pár metrov ďalej.
Vôňa kníh
Tá červená telefónna búdka bez telefónu – otvor dvere. Jej vŕzganie sa ti bude neskôr spájať s úlovkom, pretože v tomto príbytku s odloženými knihami nájdeš vždy dáky poklad.
Teraz tu stojíš, dvere nechávaš otvorené – ono, vôňa kníh je krásna vec, ale slnko svieti, v búdke sparno. Už listuješ v nádhernej detskej knihe, prvé vydanie z roku 1927. Len tie ilustrácie by hneď mohli ísť do pasparty, rámu, na stenu. Ale nie, my knihy nechávame knihami. Žiadna, ani táto, by si nezaslúžila rozkrájaný stav. Osemdesiatročná babička, čo chodí raz do týždňa na fúkanú, nosí farebné kostýmy a výraznú bižutériu, ju veru dnes skoro ráno do búdky nevkladala, aby bola niekým z nás rozporciovaná.
Prechádzaš titulmi, mnohé v cudzích jazykoch. Ako to je možné? No v tejto štvrti býva veľa cudzincov. Presťahovali sa do Lisabonu, deti chodia do neďalekej medzinárodnej školy a rodičia sa každý deň prihlasujú počítačmi do krajiny svojho rodiska, len z mesta, ktoré svojimi farebnými domami, obloženými starými kachličkami s balkónikmi plnými kaktusov, pripomína viac rozprávku ako svet predtým.
Búdka s knihami
Viac však rozprávku sprítomňujú starousadlíci, ale už aj novší. Len tak sa usmievajú. Bez aktualizačného dôvodu. Ticho, jemne, láskavo, a pritom v tej miernosti, až zdržanlivosti, ti ich nátura prechádza priamo do srdca, až ho jemne objíme. Zachveje sa. Hlava sa z toho môže točiť.
Si stále v búdke s knihami, ktoré sa tu menia každý deň. Dvere na nej sa otvárajú, zatvárajú. Ľudia sa menia. Potešení, že im niekto spôsobil tou buchličkou plnou príbehov radosť alebo že tú svoju mohli odovzdať ďalej. Vyberieš si jednu, dve, tri. Niektoré sú bez škrabanca, priamo zo skladu vydavateľstiev. Tie totiž chcú, aby sa knihy čítali, nie aby odpočívali v hangároch. Takisto vedia, že ak sa niekto len tak dostane ku knihe, niekto, kto by ju možno len tak do ruky nechytil, tobôž si ju kúpil, tak ten niekto možno počas čítania pochopí, že to je úžasný výlet, že rastie, prichádza sám k sebe. Mení sa. Potom ten niekto možno práve na základe knihy z búdky navštívi kníhkupectvo oproti a ďalšiu si aj kúpi. Ak nie, zájde do knižnice, ktorá je len niekoľko metrov od búdky, alebo tej druhej, čo je na vedľajšej ulici.
V knižniciach majú okrem kníh aj odrezky rastlín. Môžeš ich vymeniť alebo len zobrať. Začítať sa môžeš pri vychladenej vode, minerálke alebo káve. Je tu pre všetkých. Samozrejme sa za ne neplatí.
Po stopách Pessoa
Stále si však v parku, ešte si sa nikam nepohla/ol. José dohral, vyšiel na balkón. Fúzikmi trochu pripomína Fernanda Pessoa. Ten žil na Rua Coelho da Rocha 16 – ulici, čo sa viac-menej vlieva do parčíku. V dome tento spisovateľ, ktorého niektorí literárni vedci radia medzi najreprezentatívnejších básnikov 20. storočia, tvoril posledných pätnásť rokov svojho života. Keďže sa dožil 47 rokov, bolo to pomerne významné obdobie. Zájdeme tam?
Kráčaš po stovkami rokov a krokov vyleštených mačacích hlavách z vápenca z neďalekého Monsanta, ktoré tvoria kolorit mesta.
Keď po nich Pessoa kráčal, často sa ráno len tak zastavil. Pozoroval ženy rybárov. Nad šatkami a farebnými výstužami v tvare kruhu nosili obrovitánske prútené koše plné rýb. Vykrikovali, čo vylovili v tú noc ich muži a koľko pražma, morský vlk, sardinky stoja. Predavačky rýb pod srdcom niesli všetko možné, ale azda aj tony lásky k životu, oceánu, osudu, ktorý im v rozbúrených vlnách nevzal blízkeho.
Napĺňali úzke uličky prenikavým hrdelným zvukom – miestami sa odrážal od schnúcej bielizne, miestami stúpal do oblokov, do oblakov. Elegantne si vykračovali v šarlátových sukniach s veľkými zlatými náušnicami, lepkavými rukami od rýb, zvoniac mincami vo fertuche. Nejeden milovník poézie každodennosti musel vytiahnuť svoj zápisník a atramentom zľava doprava myšlienkou prejsť papier, keď zapletený dlhý vrkoč varíny zmizol za rohom.
A už sme pred domom Fernanda Pessoa. Ideme cez predzáhradku do budovy. Expozícia na troch poschodiach sa venuje básnikovmu dielu. Vchádzame do miestnosti, ktorá zrkadlí tú, v ktorej pred sto rokmi žil. Pohľadom prechádzame jeho rukopisy, osobné veci, korešpondenciu, ale aj fotografie z detstva, až sa dostaneme do knižnice, kde si môžeme prelistovať aj básne, ktoré boli preložené a publikované na Slovensku. Táto expozícia ani náhodou neuspáva. V pamätnej knihe, pri odchode, čítame, ako tam ten či onen strávil celý deň – aj to bolo málo.
Kedy aj u nás?
Možno sa pri odchode zamýšľame, aké by to bolo len pekné, ak by aj v našom hlavnom meste bolo podobné múzeum. Nielen pre turistov, ale našincov, deti, mladých, starších. Miesto, ktoré by nemuselo byť venované len jednému spisovateľovi, spisovateľke, ale slovenskej literatúre. A možno sa, kráčajúc späť do parku, zamýšľame, keď vidíme združené dámy s knihou v ruke, čo by to znamenalo, ak by aj naši seniori mali pocit ľahkosti, že majú svoje dôležité miesto v spoločnosti, rešpekt, úctu, priestor na niečo také, ako je čítať, diskutovať, prispievať svojím poznaním do toku skultúrňovania sveta naokolo.
A už sme späť v parku.
Sadnime si teda. Natiahnime nohy, pozorujme ešte zopár minút koruny stromov.
Už sa nám to totiž kráti.
Odmala sa učíme, hľadáme vzory, inšpirácie, niekoho, ku komu sa oplatí vzhliadať. Ak by sme nemali ku komu, v tých stovkách dobrých kníh sú vždy prítomní múdri autori, autorky. A niekedy, i keď sú už dlho na druhom svete, z toho literárneho oblaku, nás sledujú a čakajú, kto ich knihu vezme do rúk a nepustí ju, až kým väzbu nezaklopí.
Mnohí z nich sa museli obetovať za (nielen svoju) slobodu, toleranciu, spravodlivosť, odvahu, rovnosť, obyčajnú ľudskosť. A ostatné, čo zmysluplnosť povyšuje nad zmysluprázdno. A mnohí z nich, v totalitných režimoch, nekonformní s oficiálnou kultúrou, museli položiť svoje krehké, výnimočné životy krutým spôsobom.
Tam však nie sme.
Verím, že nebudeme.
Koľko je dosť?
José opäť hrá a spieva, kačky kvákajú, dedkovia mastia kanastu. Čašníčka sa potkla, rozbila poháre. Dakto zatlieskal, že šťastie.
Nikdy nie je neskoro vidieť v črepinách šancu na lepšie.
Ako tu spoločne – a zišlo sa nás na lavičke viac – sedíme, docupital zamestnanec pekárne, čo sídli vedľa kníhkupectva. Rozdáva odrezky koláčov dôchodkyniam z literárneho klubu, dedkovia s horúcimi kartami v rukách dávajú najavo, nech sa pristaví. Búdka s knihami opäť zavŕzgala.
Z odrezkov neostalo.
Nevadí.
Pozeráš naokolo, ako ľudia spokojne prežúvajú.
To niekedy viac než stačí.
Tamara Šimončíková Heribanová
