Sara Leibovitsová a Eti Elboimová: Dievča v Auschwitzi (prel. Marianna Bachledová, Tatran 2024)

Memoáre preživších holokaustu sú vždy veľmi bolestivé čítanie. No teraz, pre znova narastajúci antisemitizmus a nenávisť ľudí sú, žiaľ, veľmi dôležité.

Príbeh šestnásťročnej Sary Leibovitsovej sa začína strašnou cestou v máji 1944 – transportom do koncentračného tábora Auschwitz spolu s rodičmi, súrodencami a s ďalšími desiatkami tisíc Židov. Sara sa dlhé mesiace podriaďovala osudu, bojovala o život a po dlhých rokoch potom hovorí aj za tých, čo už nikdy neprehovoria.

Prežila ako jediná z celej rodiny

Štatistiky uvádzajú, že každý transport, ktorý v tom období opustil Maďarsko, viezol okolo tritisíc Židov; spolu 147 transportov vyviezlo 450-tisíc maďarských Židov.

„Už mesiace predtým sme sa však stretávali s antisemitizmom, zažívali sme utrpenie a strasti v mukačevskom gete, počuli sme, že v ukrajinských dedinách Židov hádžu do jám a strieľajú, ale keby bol niekto cestujúcim v našom vlaku povedal: Počúvajte, väčšina z nás zomrie do hodiny po príchode do konečnej stanice, boli by sme naňho hľadeli ako na blázna.“

V čase, keď ich vagón viezol do koncentračného tábora Auschwitz, Sarina matka Blima Herškovitsová mala 38 rokov, sestra Ráchel štrnásť, brat Eliezer dvanásť, brat Josef Šalom desať, sestra Faigele osem a malý brat Azriel Cvi tri roky. Len čo prešli cez bránu koncentračného tábora, boli od seba oddelení. Neprežil nikto z nich okrem Sary a otca. Pre neho mali nacisti pripravený iný plán. Jej otec mal v nacistickom vyhladzovacom tábore Birkenau tú najťažšiu a najstrašnejšiu prácu. Spolu s ostatnými židovskými väzňami vyberali z plynových komôr mŕtvoly iných Židov a pálili ich v krematóriu.

„Každé ráno a večer, keď sme mali na dvore karanténneho bloku nástup, som sledovala hustý čierny dym stúpajúci z komína krematória. Celé týždne pracovalo dňom i nocou a mne došlo, že sa tu spaľujú telá zavraždených a k nebu stúpajú moje tety, strýkovia, bratranci a sesternice.“

Sľúb mi, že si na ruku nenakreslíš čísla

Rozprávanie Sary Leibovitsovej sa prelína so spomienkami Eti Elboimovej, teda jej dcéry. Eti odmalička cítila, že jej mama prežila niečo veľmi zlé, čosi, čo by nemal nikto zažiť. A keď mala Eti jedenásť alebo dvanásť rokov, narazila na pravdu a po prvýkrát videla následky holokaustu. Bolo to počas Dňa spomienky na holokaust v Izraeli. Spomína si na strašné zábery z koncentračných táborov, ktoré vtedy prehrávali v televízii ako pripomienku niečoho, čo sa už nikdy nesmie zopakovať.

„Moja duša bola prvé dva týždne v Auschwitzi rozpoltená medzi žiaľom zo straty rodiny a úsilím prežiť.“

Veľmi silnou pasážou knihy bol moment, keď sa mama nahnevala na otca za to, že dcére kúpil farebné fixky. Vtedy argumentovala svoj hnev tým, že by si mohla pokresliť ruku, a žiadala od nej sľub, že si na ruku nenakreslí čísla.

Jeden z ďalších silných momentov knihy sa spája s dievčinou Šeivi, ktorá bola poslaná na smrť, no do posledného momentu bojovala, vyliezla na strechu a skočila. Ostatné dievčatá ju však chytili, rýchlo obliekli do dlhej košele, postavili do radu medzi seba, a tak Auschwitz prežila. Neskôr, po oslobodení, odišla do USA a založila si tam i rodinu.

„Pred očami sa mi odohrávali celé ľudské životy. Prstami som sa dotýkala strachu a zúfalstva, nádeje aj viery. Držala som v rukách životy ľudí, z ktorých väčšina už tento svet opustila.“

Sara Leibovitsová sa s nami podelila o mnohé svoje spomienky v nádeji, že si zapamätáme toto zlo, ktoré sa, žiaľ, prenáša z generácie na generáciu. Nielen Sara, ale aj jej dcéra sa touto knihou vyrovnáva s traumou, ktorú našťastie nepochovala v bolesti, tichu a slzách, ale zhmotnila ju do viet, ktoré sú pre nás poslednou šancou na pochopenie a poučenie sa z fatálnych chýb minulosti.

Alexandra Jurišová