Ivana Dobrakovová: A čo sa vám stalo? (Slovenské literárne centrum 2024)
Nie je to ľahké čítanie, tento Dobrakovovej text – ale aby sme sa zbytočne neutápali v nejakých boliestkach, písanie knihy A čo sa vám stalo? bolo jednoznačne oveľa náročnejším procesom.
Čo, ale aj ako
Hoci spočiatku čitateľ vníma knihu ako akýsi literárny bedeker, cestu Ivany Dobrakovovej od rozhodnutia stať sa spisovateľkou po naplnenie tohto sna – aj so všetkým, čo k tomu (ne)patrí a náznakmi čohosi negatívneho či desivého v pozadí. V polovici knihy sa však tento zámer láme a čitateľ môže byť aj zaskočený. „Dôvod, prečo som začala písať: Aby som ukázala, čo sa deje v hlave človeka, ktorý si prechádza psychózou,“ píše Dobrakovová o knihe Bellevue a pokračuje. „Nechcela som nič zjemniť, nič zaobaliť či ukázať sa v lepšom svetle. Jednoducho, aby sa čitateľ ocitol priamo v hlave toho človeka. Ukázať, ako sa objavujú myšlienky, ako sa človek prepadne do psychózy, bludov, halucinácií.“ A už keď ste nalomený, príde pointa či top – „Dlhé roky som to nevedela nahlas povedať, verejne povedať, hoci mi bolo jasné, že každému čitateľovi, je to jasné, že Bellevue je môj príbeh, moje šialenstvo, rozpitvávanie mojej psychotickej epizódy.“
Najneskôr na tomto mieste, približne v polovici knihy, prestane aj nadštandardne nedôverčivý čitateľ zvažovať, do akej miery je dovtedajší text viac či menej autobiografický, viac či menej presný záznam „života a diela“ Ivany Dobrakovovej, začne túto premisu vnímať skôr ako axiómu a jemne si pozmení čitateľskú paradigmu – a sústredí sa na kvalitu textu na úkor jeho pravdivosti či pravdepodobnosti. Napokon, aj sama Dobrakovová krátko pred týmto citátom píše, že „nepamätám si, čo sa stalo naozaj a čo som vyfabulovala. Keď si otvorím knihu Bellevue, neviem rozlíšiť, ktoré časti sú ,autentické´. Na tom už nezáleží.“
Nemá na to každý
Záleží totiž na niečom úplne inom. Priznajme otvorene, že podobný text ako napísala Ivana Dobrakovová, si nemôže dovoliť každý autor – aby sa oň vôbec pokúsil, mal by ho mať podložený prinajmenej niekoľkými kvalitnými textami s vysokou literárnou hodnotou – a tento predpoklad Dobrakovová spĺňa vrchovato. Čiže nečítame literárny text o nejakých duševných poryvoch, prežívaniach komplikovaného rozorvaného subjektu v súradniciach intímneho či globálneho sveta, ale sústredíme sa na to, AKO o svojej „psychotickej epizóde“ Ivana Dobrakovová píše. A hoci ste niekedy dávno čítali napríklad Josepha Hellera a jeho Nebolo mi do smiechu, takáto Dobrakovová si pozornosť určite zaslúži.
Róbert Kotian