Príbeh učiteľa, ktorému do života i do triedy vtrhla vojna
Serhij Žadan v knihe Internát kritizuje ruskú agresiu
Nie je to žiadna fikcia ani vymyslená dystopia. Je to realita, v ktorej žijú a prežívajú ľudia na Ukrajine od roku 2014. Román Internát, ktorého hlavná postava môže byť ktokoľvek z nás, je, žiaľ, opäť aktuálny a tne do živého.
„Čierne špinavé tváre, svietiace očné bielka. Prilby, čierne deravé čiapky. Na krku šatky špinavosivé od tehlového prachu. Majú zbrane, pásky na rukách, prázdne vrecká, na chrbtoch vrecia, ruky čierne od oleja, topánky špinavé od rozbitých tehál a rozmočenej černozeme.“ A nie sú to baníci, ale vojaci.
Vojna nemá žiadneho víťaza
Serhij Žadan je básnik, prozaik, esejista a prekladateľ z nemeckého jazyka. Od ruskej anexie Krymu v roku 2014 sa aktívne zapája do rôznych projektov na východe Ukrajiny, ktorá roky čelí ruskej agresii vyeskalovanej do vojny 23. februára minulého roka. Žadan, laureát niekoľkých prestížnych ocenení, už viackrát dokázal, že je skvelý autor píšuci o absurdnosti vojny s nadhľadom a ponúka nám tak drsný obraz súčasnej Ukrajiny odolávajúcej ruskej invázii. Pred rokom bol dokonca nominovaný na Nobelovu cenu a poľský denník Gazeta Wyborcza ho vyhlásil za osobnosť roka 2022.
V knihe Internát, v preklade Ondreja Hubinského, otvorene presadzuje svoju kritiku ruskej agresie. Serhij Žadan ale nie je iba povrchným „kritikom od stola“, od roku 2014 chodil často na vojnový front v Donbase a stal sa z neho aktivista; založil charitatívnu organizáciu, ktorá zabezpečuje humanitárnu pomoc mestám v prvej línii. A na základe jeho skúseností vznikol aj tento román o mladom učiteľovi menom Pavlo Ivanovyč (prezývajú ho Paša), ktorý sa často dostáva do nepríjemných a životunebezpečných situácií, no napriek tomu sa snaží zachovať si chladnú hlavu a tváriť sa, že vojnou, ktorá je všadeprítomná, sa jeho život nekončí.
Vo svojej naivite a ignorantstve si však učiteľ Paša vôbec neuvedomuje, čo všetko sa môže zvrtnúť, ako veľmi rýchlo sa dokážu veci pokašľať, a že jeho „záchranná misia“ nemusí dopadnúť dobre. Je si však istý, že musí prejsť naprieč vojnovou zónou, aby dostal svojho synovca uviaznutého v internáte do bezpečia. „Skutočná frontová línia. Predtým, počas obliehania mesta, Pašovi ani nenapadlo, že by ju prekročil, dnes to však bude musieť urobiť. Čo už, upokojuje Paša sám seba, čo už.“
„Krv sa zotiera ťažko. Ale predsa len sa zotrieť dá“
Vzduch páchne krvou, ohňom a smrťou. Niektorí preživší sú v neustálom kŕči a strachu, u iných hnev nahradil všetok ich dovtedajší úľak. Detailné, priam až poetické opisy, v ktorých je Žadan majstrom, sú priam neznesiteľne trýznivé. Na pozadí vybuchujú bomby, počuť rinčanie rozbitého skla, streľbu zo samopalov. Každý odsek tejto knihy nás vnára hlbšie a hlbšie do tmy tejto nezmyselnej vojny.
Všetko je zahmlené a zároveň také jednoznačné, rovnako ako Pašov úsudok, ktorý sa mení na základe toho, s kým sa počas svojej cesty stretne a rozpráva. Do posledného momentu máme dojem, že je Paša tak trochu jednoduchý v myslení a všetky tie mentálne úkroky robí len preto, aby prežil. Nie je to tak. Takýchto Pašov, čo pred hrozbou vojny zatvárali oči a tvárili sa, že sa nič nedeje, bolo ešte pred rokom 2022 mnoho. U nás, na Slovensku, je ich však mnoho dodnes.
Aj preto je čítanie tejto knihy, s pravdivým kontextom presahujúcim do súčasnosti, veľmi dôležité. Pretože kým mnohí z nás strkali hlavy do piesku ako Paša, Serhij Žadan organizoval humanitárnu pomoc a zbieral peniaze pre ukrajinskú armádu. A popritom písal svoje skvelé nehrdinské texty bez akejkoľvek patetickosti, len s úprimnou túžbou nejako to už celé prežiť.
Alexandra Jurišová
Serhij Žadan: Internát (prel. Ondrej Hubinský, Absynt 2023)