„Táto kniha je nanič, treba ju zničiť,“ citujú v úvode slová svojho otca Rodrigo García Barcha a Gonzalo García Barcha. Citujú názor Gabriela Garcíu Márqueza v úvode jeho knihy Uvidíme sa v auguste. V tom istom úvode obaja bratia na margo otcovho textu konštatujú, že „má niekoľko problematických miest a malých protirečení, ale nie je to nič, čo by bránilo vnímať s pôžitkom to, čo je na Gabovom diele naozaj výnimočné: autorovu invenciu, poéziu jazyka, sugestívne rozprávanie, poznanie ľudskej bytosti a hlboké pochopenie pre životné peripetie a tragické osudy človeka, predovšetkým vo veciach lásky“, a ponúkajú tak prvú literárnu reflexiu textu, ku ktorému ich otec prezentoval výrazne odlišný postoj.
Hneď sa však patrí dodať, že záverečná časť knihy, obsahujúca o. i. „Poznámku editora“ Cristóbala Peru a štyri faksimile textu aj s Márquezovými redakčnými poznámkami, jemne problematizuje už spomínaný návrh na zničenie knihy – a Márquezova ručne písaná poznámka „Veľké konečné OK“ na prvej strane piatej verzie rukopisu je veľmi výrazným argumentom v prospech posmrtného vydania knihy.
Logický akt zrady
„Posledný román majstra magického realizmu je príbehom zakázanej lásky v neskoršom veku,“ píšu v Times – a prejavom neskorej pocty dielu nositeľa Nobelovej ceny bola aj skutočnosť, že text z literárnej pozostalosti vyšiel na celom svete pri príležitosti 10. výročia Márquezovej smrti.
Ponechajme teda bokom „akt zrady“, ako svoje rozhodnutie vydať rukopis pomenovali obaja synovia (napokon, azda budú mať šancu to s otcom predebatovať osobne, časť spoločnosti túto možnosť akceptuje) a prejdime od toho, AKO bol text vydaný, k tomu, AKO bol text napísaný.
Pri posmrtne vydaných textoch, ktoré nezvyknú bývať jednoznačnou a konečnou verziou autorových zámerov (keby to bolo tak, zrejme by boli vydané ešte za jeho života) sa pohybujeme na jemne zradnej pôde, slovami synov povedané, hovoríme o zápase „medzi perfekcionizmom umelca a jeho strácajúcimi sa mentálnymi schopnosťami“.
Na tomto mieste si treba zrejme zvoliť kontext, v akom k literárnej reflexii posmrtne vydaného textu pristúpime. Ak by sme si ako porovnávacie kritérium zvolili napríklad Sto rokov samoty, tak zámer oboch synov neobstojí – ale v takejto konfrontácii ťahá s kľúčovým Márquezovým opusom za kratší koniec povrazu výrazná, veľmi výrazná väčšina literatúry 20. storočia. Ak však postavíme na druhú stranu kurtu napríklad posledný Márquezov dokončený text, teda Spomienku na moje smutné pobehlice, dosiahne v tejto konfrontácii „August“ veľmi slušné skóre.
Prednosti textu už konkretizovali obaja synovia, takmer niet čo dodať, hoci občasné postrehy na margo manželských a mimomanželských vzťahov patria k tomu najlepšiemu, čoho sa možno v súčasnej literatúre dočítať – a tá dvadsaťdolárovka v knihe po noci strávenej skvelým sexom s náhodnou známosťou obsahuje pre vývoj deja významný podnet, akcelerujúci nečakaným smerom – tobôž pre ženu, ktorá „mala za sebou 46 rokov života a 27 rokov spokojného manželstva s mužom, ktorého ľúbila, a ktorý ľúbil ju“.
Láska verzus sex na jednu noc
„Už nikdy nebude taká ako predtým,“ skonštatovala po prvom akte manželskej nevery Ana Magdalena Bachová, šťastne vydatá zrelá žena, ktorá chodila každý rok 16. augusta na ostrov v Karibskom mori, aby na hrob svojej matky položila kyticu gladiol. Po tejto noci na ostrove, keď „prvý raz súložila a spala s mužom, ktorý nie je jej“, sa do nečakanej korelácie dostali dlhoročná manželská láska a mimomanželský sex na jednu noc. A zdanlivé istoty a stability a rodinné zázemie odvtedy dostávali takmer každý rok na frak od vzrušenia, dobrodružstva a vychutnávania si zakázaného ovocia.
Určite je zaujímavá kontroverznosť ostatných dvoch Márquezových textov – kým v „pobehliciach“ sa deväťdesiatročný autor nedeľných fejtónov prvýkrát v živote zamiluje, hmm, do pätnásťročnej dievčiny, ktorú si k narodeninám vyžiada od majiteľky miestneho nevestinca, v „auguste“ sledujeme opačný vývoj – od dlhodobej manželskej lásky k erotickým vzťahom na jednu noc (ktoré však majú aj emocionálny potenciál kompenzovať isté rezervy v manželskom vzťahu). Napokon, zvedavosť ako motivácia by určite nebola postačujúca.
A možno si aj trúfnem zašpekulovať, že keby mal Gabriel García Márquez viac času, tento príbeh by vypointoval predsa len trochu inak, menej komisne.
Róbert Kotian