Miroslava Kuľková: Hotel Balkán (KKBagala 2024)
Poviedkový debut Miroslavy Kuľkovej Hotel Balkán je novela rozsahom neveľká, avšak obsahom rozsiahla. Každá z kapitol je venovaná krajine bývalej Juhoslávie. Dynamický text je zbavený všetkého zbytočného, napriek tomu mu nič nechýba, naopak, ukrýva v sebe niekoľko vrstiev.
Protiklad ako tvorca života
Tak ako vznikol vojnový konflikt postavený na rozdieloch (napríklad náboženských) a roky občianskej vojny vytvorili hranice, rovnako sa princíp protikladu tiahne naprieč všetkými poviedkami, spája postavy, spája krajiny a vykresľuje život v balkánskych rodinách.
„Teodora prstom mapuje kvety na gumenom obruse a kútikom oka pozoruje šedivejúceho muža, ktorý ticho sedí obďaleč. Vie, že ju z tohto uhla nevidí, na pravé oko oslepol už dávno. Mohla by jeho rozpľasknutý nos a vrásky skúmať úplne otvorene, ale neznesie priamy pohľad na jeho tvár.“
Postavy jednotlivých príbehov zdanlivo nemajú nič spoločné – sú z rôznych krajín, riešia rozdielne problémy, sú z rozličných spoločenských vrstiev – spája ich však vnútorný nepokoj a snaha pretvoriť svoj život napriek okolnostiam, v ktorých sa nachádzajú. Nie vždy sa im to darí, je to nekonečný zápas. Vzťahy sú náročné, plné zakopnutí a nepochopenia.
„Ale ona sa nechce vrátiť na breh. Vie, že nedopláva domov. Jazero je priveľké. Mokré šaty sa jej lepia na pokožku, sú studené a ťažké. Kiežby ten prsteň sám skĺzol z prsta. Možno, ak bude vo vode dostatočne dlho, prsty sa jej scvrknú.“
Priveľa protikladov
Texty determinuje ďalší protiklad starého a nového. Sú nielen prepojené, ale zároveň sa navzájom obmedzujú. Staršie generácie lipnú na tom, čo bolo – na zvykoch, ale aj na konfliktoch, mladšie sa snažia nájsť svoje miesto v novom zriadení, prekonať minulosť a vytvoriť znesiteľnejšie podmienky pre vlastný život.
„Teodorina pamäť je nemilosrdne dokonalá. Budovy si pamätá s čerstvými ranami, miznúce v prachu. Otec po prvých dňoch vypozoroval, že bomby nepadajú náhodne, stačilo sa preto vyhýbať niektorým miestam.“
Krajiny sú rozdelené, spoločnosť poznačená, ale ľudí to stále ťahá k sebe, no akosi si nevedia spomenúť na cestu. Ľudia Balkánu si hlboko v sebe nesú odtlačok toho dobrého, skrytého pod nánosmi posledných desaťročí. Nesú si svoj hotel Balkán, svoj domov, so všetkým, čo k nemu patrí.
Vizuálneho stvárnenia sa zhostil študent VŠMU Marco Rapant. Silnú polaritu textu podporil čierno-bielou kresbou, bohato zobrazil prírodu, ale aj ikonické mestské scenérie. Kniha obsahuje množstvo ilustrácií, obálka bola vytvorená v piatich variantoch, ktoré spoločne tvoria panoramatický pohľad na Ochridské jazero (Macedónsko).
Nikola Brehová