Stênio Gardel: Raimundo, slovo (prel. Zuzana Greksáková, Portugalský inštitút 2025)
Keď sa jeden list stane svedkom života
Stênio Gardel vo svojom románe Raimundo, slovo ponúka príbeh, ktorý je intímny, bolestivý a zároveň nesmierne ľudský. Hlavnou postavou je sedemdesiatjedenročný Raimundo Gaudêncio de Freitas – analfabet, ktorý sa rozhodne naučiť čítať a písať, aby po viac než päťdesiatich rokoch konečne odhalil obsah listu od svojej prvej lásky – Cícera.
Slová tvoriace jadro príbehu
„Bez odosielateľa, bez príjemcu, zašpinená, pokrkvaná. Obálka sa pomaly vytráca, a čo list v nej? Vari sú písmená stále nasiaknuté silou Cícerovej ruky, silou, ktorou tiež objímal Cícera? Ten list spájal aj rozdeľoval ich životy. Prekliate slová!“
Tento list je záznamom lásky i prameňom bolesti, pripomienkou násilia a odmietnutia, ktoré Raimundo zažil, keď sa jeho vzťah s mužom stal predmetom rodinnej hanby a spoločenského odsúdenia.
Autor knihy vytvoril premenlivú štruktúru, ktorá sa pohybuje medzi minulosťou a prítomnosťou. Raimundo vyrastal v severovýchodnej Brazílii, v chudobnom vidieckom prostredí, kde dominoval patriarchát. Keď sa ukázalo, že miluje muža, jeho rodičia reagovali násilím a vyhnaním. Raimundo sa ocitol v osamelosti, s listom, ktorý nevedel prečítať, no ktorý sa zároveň stal akýmsi svedkom jeho minulosti.
A tak sa učí čítať v starobe, čo je istý proces sebaobnovy. Slová, ktoré Raimundo začína dešifrovať, menia jeho vzťah k vlastnému životu. Z listu sa stáva viac než len predmet a z čítania viac než len technická zručnosť. Je to šanca získať kontrolu nad vlastným príbehom, pomenovať minulosť a získať späť moc, ktorú mu spoločnosť a jeho negramotnosť odopreli.
Gardelov jazyk pripomína rozprávanie, ktoré sa nesie z generácie na generáciu. Ticho, ktoré obklopuje Raimunda, nie je prázdne, je naplnené potláčanými citmi, hanbou, vinou, ale aj nádejou. Autor vkladá do textu postavy, ktoré prinášajú svetlo: napríklad transvestitka Suzzanná, Raimundova neskorá spoločníčka, ktorá je dôkazom toho, že aj na okraji spoločnosti môže vzniknúť solidarita a nežnosť.
Ticho, ktoré hovorí príliš nahlas
Román nezobrazuje konflikt čierno-bielo. Rodina, ktorá Raimunda odmietla, nebola iba krutá – bola súčasťou prostredia, ktoré nedokázalo prijať inakosť. Autor tým zdôrazňuje, že násilie a predsudky sú systémové a zakorenené v štruktúre spoločnosti. Sledujeme tak nielen osobný príbeh, ale aj širší obraz Brazílie poznačenej chudobou, náboženským konzervativizmom a nerovnosťou.
Gardel za tento román získal nomináciu na dve najvýznamnejšie brazílske ceny, a aj prestížnu National Book Award. A to ako prvý Brazílčan v histórii. Ocenenie zdôraznilo význam jeho debutu nielen ako intímneho svedectva, ale aj ako univerzálneho textu o sile slova, pamäte a identity. V slovenskom jazyku knihu citlivo sprístupnila prekladateľka Zuzana Greksáková a vizuálnu tvár jej dodal originálnymi ilustráciami Andrej Dúbravský, ktorého diela podčiarkujú poetickosť i zraniteľnosť textu.
Raimundo, slovo je kniha, ktorá neponúka rýchle odpovede. Je to román o tom, ako veľmi môže slovo – či už vyslovené, napísané alebo prečítané – meniť život. Vďaka tejto jednoduchej, no zároveň hlboko symbolickej situácii Stênio Gardel odhaľuje, aká krehká je ľudská pamäť a ako veľmi ju formuje jazyk. Slová, ktoré sa kedysi zdali nedostupné, môžu byť kľúčom k uzdraveniu. Ukazuje tiež, že aj po desaťročiach ticha zostáva možnosť pomenovať bolesť a premeniť ju na skúsenosť, ktorá oslobodzuje. A že niekedy k naplneniu života stačí urobiť práve tento krok: prečítať list, ktorý čakal pol storočia.
Alexandra Jurišová
Stênio Gardel: Raimundo, slovo (prel. Zuzana Greksáková, Portugalský inštitút 2025)