Matúš Vizár, Adrián Hnát, Michal Hvorecký: Súdruh disident (Nadácia Milana Šimečku 2024)
Pero ťažšie ako kameň
Azda nikdy v slovenských dejinách po roku 1989 nebola jedna rodina podrobená takému šikanovaniu, ako sa to stalo rodine Šimečkovcov. Predstavitelia vládnej koalície vytvorili kampaň plnú klamstiev a dezinformácií, čo okamžite vyvolalo nenávistný prístup časti slovenskej verejnosti. Súčasťou kampane bola aj negatívna stigmatizácia Nadácie Milana Šimečku a práve v jej produkcii vznikol komiks Súdruh disident venovaný vybraným epizódam zo života významného slovenského mysliteľa.
Utópia konfrontovaná s realitou
Ako pristupovať ku klamstvu, obzvlášť ak zistíme, že naše životy sú neustále manipulované vládnou mocou? V určitých okamihoch života sa môže stať, že si uvedomíme závažný rozdiel medzi ideálmi, ktorým veríme, a žitým svetom prejavujúcim sa nepravdou, vyprázdnenými frázam skrývajúcimi skutočnú povahu moci, ktorou je obmedzovanie ľudských a občianskych práv. V rovnakej situácii sa ocitol aj filozof Milan Šimečka (1930 – 1990), keď bol vylúčený z komunistickej strany za svoje kritické názory.
Touto epizódou sa začína komiks Súdruh disident trojice autorov: spisovateľa a publicistu Michala Hvoreckého, filmára a výtvarníka Matúša Vizára a animátora a výtvarníka Adriána Hnáta. Vytvorili myšlienkovo aj biograficky pozoruhodné dielo s rozmanitými grafickými prvkami. Okrem tradičných komiksových postupov sa tu objavujú aj fotografie, dobové dokumenty, úryvky z novín, listy, policajné záznamy, čo dodáva knihe neobyčajnú dokumentárnu hodnotu. Zároveň to prináša aj prekvapivé okamihy, pretože zvolené vizuálne štýly sa pomerne často striedajú, čo pôsobí sviežo a dynamicky.
Vydanie komiksu v Nadácii Milana Šimečku by mohlo byť vnímané ako osvetová aktivita na pripomenutie života významného filozofa a spisovateľa žijúceho v ťaživom období normalizácie. Avšak popri tomto nepochybne chvályhodnom zámere získalo aj symbolický význam pripomenutia, že aj desaťročia po zamatovej revolúcii existujú v našej spoločnosti totalitné tendencie, v ktorých je jednou z hlavných charakteristík hľadanie vnútorného aj vonkajšieho nepriateľa. Zásadným je v tejto súvislosti využívanie jazyka, prostredníctvom ktorého sa šíri agresia, polarizácia a radikalizácia.
Prečo bol vlastne Milan Šimečka pre vtedajšiu vládnu moc persona non grata, ak sa predtým zúčastňoval na straníckom živote, dokonca pôsobil ako pedagóg marxizmu-leninizmu na VŠMU? Prostredníctvom štúdia utópií pochopil, že budovanie novej spoločnosti v päťdesiatych rokoch bola len ilúzia, dokonca nebezpečná ilúzia prezentujúca jediný možný pohľad na svet: „Dnes viem, že toto študentské spoločenstvo v starom komunistickom štýle bola svojím spôsobom sekta, ostrov naivného a do seba uzavretého idealizmu, utopická komúna.“ Každodenný život nenaplnených prísľubov, tvrdého prístupu moci v konfrontácii s očakávaniami lepšieho sveta musel v jeho prípade viesť k presnému pomenovaniu situácie, čo nie je pre žiadnu diktatúru prijateľný stav.
Sivá zóna písania
Po prepustení z komunistickej strany nastali nové okolnosti nielen pre Milana Šimečku, ale aj pre celú jeho rodinu. Hoci sa komiks sústreďuje na filozofov život, jeho pevnou súčasťou boli aj manželka Eva, synovia Peter a Martin. Ich prítomnosť sa naplno prejaví až v neskoršej časti, keď sa Milan Šimečka ocitol vo väzení, no sú neustále prítomní medzi riadkami, pretože rodinný život Šimečkovcov bol intenzívny napriek problémom, s akými museli zápasiť.
Niekoľko strán bez textu zobrazuje podmienky, za akých Šimečka začal pracovať v robotníckom povolaní, a tiež interakcie s bývalými kolegami pri náhodných stretnutiach, čo umožnilo využiť karikatúrne prvky. Autori tiež venujú väčší priestor textom vytvoreným v tomto období, sú to reflexie o postavení človeka v období normalizácie, keď bolo cieľom nastaviť sociálnu konfiguráciu tak, aby sa ľudia o dianie v spoločnosti nezaujímali a ostali nečinní: „Je to pasivita, do ktorej sme jednak vstúpili a jednak boli vrhnutí, ale pre subjektívny stav je horšie, že sme ju po zrelej úvahe dobrovoľne prijali ako postoj, ktorý najlepšie zodpovedá dobe.“
Prenesene na súčasnosť sa dá bežne pozorovať postoj ľudí, ktorí kladú otázku, na čo by mali chodiť napríklad na demonštrácie, ak to nič nezmení? Odpoveďou by mohla byť práve výzva, že „nečinnosť sa začína prejavovať ako chátranie“,a pre súčasnú vládu sú prejavy nečinnosti až rezignácie darom z nebies.
Robotnícka profesia otvorila Šimečkovi nové perspektívy nazerania na spoločenské zriadenie, svoje texty písal po večeroch a nociach, zároveň sa však objavujú prvé výsluchy na polícii. Disidenti neboli ani zďaleka izolované ostrovy existujúce samy pre seba. Boli navzájom prepojení, organizovali sa, mnohí z nich boli aj rodinní priatelia a v prípade zatknutia niektorého z nich dokázali ďalší pomôcť živoriacej rodine. Čo začalo vláde mimoriadne prekážať, bolo vydávanie spisov, resp. kníh disidentov v zahraničí, pretože takto začali získavať medzinárodnú reputáciu a o ich situáciu sa zaujímali ľudskoprávne organizácie. Navyše sa niektorým zahraničným návštevám darilo prepašovať do Československa aj nedostupnú literatúru, čo pridávalo polícii ďalšie dôvody na sledovanie siete disidentov a vyvíjanie neprimeraného tlaku na nich.
Nemesis Winston Smith
V priebehu čítania sa celkom nenápadne objaví postava Winstona Smitha z románu 1984 od Georgea Orwella, od náznakov až po akési osudové prelínanie literárnej postavy s reálnymi zážitkami. Vizuálne prvky z románu 1984 sa v komikse zobrazujú viackrát a vytvárajú zlovestnú atmosféru vždy prítomnej moci neváhajúcej využívať násilie na potlačovanie „ideozločinov“.
V tejto súvislosti patria k najsilnejším scénam panely, v ktorých sú paralelne nakreslené scény zatknutia Šimečku, jeho rozlúčky s manželkou a zatknutia románovej dvojice Winstona Smitha a Júlie. Scéna, v ktorej ostala Eva doma sama s neporiadkom spôsobeným políciou, je pochmúrnym, bezvýchodiskovým zobrazením okolností, v akých sa rodina ocitla.
Pobyt vo väzení autori ozvláštnili viacerými prvkami: nájdeme tu príbehy ďalších spoluväzňov, úryvky z listov, ktoré posielal domov, mnohé výsluchy, ale aj rôzne fantastické motívy, Šimečka totiž veľmi rád čítal vedeckú fantastiku. Opakovane sa tu však objavujú motívy z románu 1984, čo dodáva scénam širší kontext, keď je život jednotlivca súčasťou oveľa širšieho diania, a zároveň platí obrátený pohľad: do jednotlivca sa premietajú nadindividuálne procesy, stáva sa súčasťou totálnej inštitúcie, v ktorej bude tráviť dvadsaťštyri hodín každého dňa a len justícia pod vplyvom vlády rozhodne, ako dlho to bude trvať.
Nejasná budúcnosť
Príbeh Milana Šimečku sa uzatvoril v roku 1990, keď pôsobil ako poradca prezidenta Václava Havla. O týchto udalostiach už komiks nepojednáva, končí sa nejaký čas predtým, dojímavými scénami s rodinou. Tvorcovia vo svojom diele priniesli pôsobivú výpoveď o jednej z najdôležitejších intelektuálnych osobností v našich novodobých dejinách a vyplnili tak medzeru, aká sa po roku 1989 vytvorila. Množstvo prázdneho priestoru vyplnila tiež Nadácia Milana Šimečku publikovaním jeho kníh, určite sa dá odporučiť prečítať si Kruhovú obranu, Obnovenie poriadku, Koniec nehybnosti alebo legendárnu esej Náš súdruh Winston Smith. Nemajú iba historickú hodnotu, ale ponúkajú aj nahliadnutie do možného vývoja budúcnosti.
Ak totiž neporozumieme situácii, v akej sme sa v posledných mesiacoch ocitli z viny súčasnej vlády, a stále je to len horšie, bude ďalšie obdobie plné prvkov dobre známych z totalitných spoločností. Potom sa nám nebude už javiť čítanie týchto kníh ako svedectvo o minulosti, ale ako opis prítomnosti.
Ján Blažovský