Kassia St. Clair: Tajný život farieb (prel. Sofia Skokanová, Ikar 2024)

Svet nie je čiernobiely. Našťastie. A platí do doslovne. Svet farieb je bohatý a fascinujúci. Poznať ho znamená objaviť súvislosti s kultúrou, umením, dejinami symbolov či módy.

Lekcia farbocitlivosti

Táto kniha je výzvou pre tých, ktorým sa všetky farby zlievajú do jednej. Alebo nedokážu rozlíšiť oranžovú od ružovej a tmavomodrú od čiernej.

Autorka o jednotlivých farebných odtieňoch písala v stĺpčekoch pre magazín British Elle Decoration. Sedemdesiatpäť týchto textov je základom Tajného života farieb. Farby sú rozdelené do rozsiahlych farebných skupín. Najväčšiu pozornosť venuje odtieňom s výnimočne fascinujúcou, dôležitou alebo znepokojivou históriou.

Neexistuje jediná biela – bieloba môže byť olovená, slonovinová, kriedová alebo béžová. Aj žltá je len menom skupiny farieb, citlivým okom možno odlíšiť indickú žltú od kyslej žltej, neapolskej či cisárskej. V ružovom svete je prítomná amarantová či fuksiová, v červenom šarlátová, karmínová a farba dračej krvi.

Rozprávanie o farbách vrcholí príbehom čiernočiernej, ktorú opisuje staroegypský pohrebný text Knihy mŕtvych: „Nie je tu voda, nie je tu vzduch, je to hlboké záhadné miesto čierne ako najčiernejšia noc a ľudia v ňom nešťastne blúdia.“

Pocta vizuálnej stránke života

Vzorkovnice výrobcov farieb, dizajnérov, nábytkárov, grafikov a tlačiarov sú dnes hrubšie ako hocijaká iná kniha. Pribúdajú stovky nových názvov a pokusov ešte presnejšie zadefinovať jemný odtieň niektorej z farieb. Samotné názvoslovie je poučné a miestami až zábavné. Ukazuje, aké je ťažké napriek globalizovanému svetu vyvolať v každom obyvateľovi planéty rovnakú asociáciu v spojení s príslušnou farbou.

Príbehy farieb sú výrazne spojené s umením. Maliari sa oddávna snažia namiešať tie správne a žiadané pigmenty. Popularita niektorých bola pritom veľmi prozaicky spojená s jednoduchosťou ich získavania a následne cenou. V roku 1841 boli vynájdené stlačiteľné kovové maliarske tuby, a tak sa maliari pustili do tých najbláznivejších kombinácií. Renoir s odstupom času poznamenal: „Nebyť farieb v tubách, neexistoval by nikto, koho novinári neskôr nazvali impresionistom.“

Farby sa v dejinách stihli stať symbolom spoločenskej triedy. Kým tlmené zemité farby (hrdzavá) patrili chudobe, žiarivé a sýte farby (napríklad šarlátová) boli výsadou spoločenskej elity.

Niektoré farby si vyslúžili zlú povesť, keď boli spájané s podvodmi, pretvárkou a hriechom. Možno aj preto Henry Ford dlhé roky odmietal vyrábať autá inej farby ako čiernej.

Tento podnetný farbopis kultivuje vizuálnu stránku našich životov. Dokumentuje pestrosť sveta, ktorá nie je iba metaforou rozmanitosti.

Ľubomír Jaško