Taťjana Lehenová prvých tridsať rokov svojho života strávila v Bratislave. V súčasnosti žije v Prahe. Pohybovala sa v centre bohémskej spoločnosti konca osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov. V tomto období vydala dve básnické zbierky a jednu knihu pre deti a rodičov. Románom Nepoložená otázka sa vracia do Bratislavy a opisuje svet za železnou oponou.
Váš román Nepoložená otázka sa odohráva na pozadí doby, ktorú skôr narodení čitatelia veľmi dobre poznajú, je príbehom o dospievaní v období totalitného režimu, o vine a treste, o otázkach, ktoré nie je ľahké vysloviť. V románe sa dá podľa vášho životopisu nájsť niekoľko autobiografických čŕt. Ako veľmi sa vaše skúsenosti premietli do príbehu Ely?
Dopĺňam, že okrem toho, čo ste uviedli, je to i román o veľkej chuti žiť, o bojovnosti – radosti z výhier a schopnosti zvládať prehry, o prekonávaní strachu, o prostej ľudskej radosti z prežívania prvých i ďalších lások, o čírom zúfalstve, keď sa človeku v láske nedarí, o férovosti a hodnote kamarátstva i o tom, že kamarátky môžu byť zároveň aj po krvi dychtiace rivalky, o neľahkom vzťahu detí a ich rodičov a o ďalších „ľudskostiach“, ktoré zďaleka nie sú typické len pre totalitné režimy. Ibaže totalitný režim môže mnohé z toho, o čom hovorím, skomplikovať.
Hlavná hrdinka Ela je taká, akú by som sama seba možno rada videla – je zraniteľná, hoci sa to snaží maskovať odhodlanosťou. Takých však vždy bolo a je veľa dievčat v jej veku a ja dúfam, hoci priznávam, že som vychádzala z vlastných zážitkov, že sa v jej rebelantstve i premýšľaní nájdu aj mnohé súčasné dospievajúce slečny.
Kedy vám napadla myšlienka, že sa pustíte do takéhoto rozsiahleho textu? Čo bolo inšpiráciou? Stál pri vás ktosi, komu ste dávali čítať pribúdajúce strany?
Jednu nepoloženú otázku som nosila v sebe dlho a dlho som sa odhodlávala pokúsiť sa prerozprávať jej podstatu. Nebolo to jednoduché, pretože som sa v duchu pýtala, čo si môžem dovoliť a čo nie, komu a ako môžem nechtiac ublížiť. Nie vždy majú ľudia chuť vracať sa k tomu, čo na svojej ceste zažili, sú veci, na ktoré by mnohí z nás (i ja) najradšej zabudli. Keď som to napokon riskla a začala kresliť príbeh o vzťahu-nevzťahu otca a dcéry, súčasne akosi pomimo vznikal príbeh o tom, ako sme žili, akí sme uprostred budovania tzv. reálneho socializmu boli.
Neplánovala som rozsiahly text. Písala som však s prestávkami nakoniec sedem, možno osem rokov, s redakčnými úpravami ešte o čosi viac. Bolo to bohaté a šťastné obdobie, ktoré som si nesmierne užívala. Ešte i teraz, hoci mám z hotovej knihy veľkú radosť, chvíľami trocha banujem, že sa tá cesta skončila. Poslucháčov, ktorým by som zahorúca čítala hotové stránky, som nemala. Ale mala som úžasnú povzbudzovačku, spisovateľku Denisu Fulmekovú, ktorá – hoci moje výplody nečítala – začínala slovami: „Skvelé, len do toho!“ Po roku či dvoch pokračovala výzvami: „Neprestávaj! Žiadne pauzičky, teraz si vo švungu, tak sa na nič nevyhováraj a píš!“ No a zhruba po troch-štyroch rokoch (mimochodom sama medzitým stihla napísať a vydať najmenej dve vlastné knihy) zmenila tón: „Prosím ťa, už konči. Aké to chceš mať dlhé? Kto myslíš, že bude takú nálož čítať?!“ A ja som pritom bola niekde uprostred druhej tretiny.
Ako sa vám spomínalo na časy dávno minulé?
Nemala som pocit, že spomínam. Príbeh vznikal ako film, ktorý mi bežal hlavou, a ja som len zaznamenávala, čo vidím a cítila som sa odmenená už tým, že som mohla sedieť za počítačom a ten film sledovať. Miestami sa mi chcelo smiať, občas boli emócie opačné, ale celkovo to bol jednoznačne pozitívny proces.
Rozprávačkou románu je stará mama hlavnej hrdinky. Zaujíma ma, či ste od začiatku mali vymyslenú úlohu rozprávačky, alebo vznikla počas písania.
Nemala som predstavu, ako sa text rozrastie, netušila som, ako sa bude vyvíjať, ale v jednom som mala jasno – treba začať babičkou – tá stála na prahu všetkého, v mnohých ohľadoch bola určujúca, a pritom jej pohľad zvonka umožňoval vidieť bežné veci v trocha inom svetle. Preto už predslov v knihe patrí jej. Najmenej päťkrát som ho upravovala, menila, ale babičku by som nikdy nevynechala.
Ela sa odhodláva otcovi, ktorý si odsedel dvanásť rokov vo väzení, položiť zásadnú otázku, ale nie a nie ju vysloviť. Nosili alebo nosíte si v hlave aj vy nejakú ťažkú otázku?
Nie, myslím, že nenosím, alebo prinajmenšom sa tým netrápim. Nosím v sebe vedomie mnohých zlyhaní a netvrdím, že všetky moje otázky sú zodpovedané, ale prestala som získanie odpovedí preceňovať. Možno nie je vždy najdôležitejšie dozvedieť sa, ale byť dostatočne empatický k tomu, kto je nám zdanlivo dlžný odpoveď.
V knihe som si podčiarkla vetu: „Je otázkou, do akej miery sa režimu podarilo zlomiť aj ženy, je otázkou, do akej miery si to ženy uvedomovali.“ Ako to bolo?
Nepoznám jednoznačnú odpoveď. V príbehu sa pokúšam odpoveď hľadať prostredníctvom konkrétnych zobrazení, v ktorých boli ženy vystavené situáciám, vyžadujúcim postoj, riešenie, rozhodnutie, a pritom išlo o rozhodnutia, ktoré by s veľkou pravdepodobnosťou vyzerali celkom inak, ak by neboli ovplyvnené nutnosťou zachovať sa angažovane, stranne – čiže v súlade s ideológiou a najmä požiadavkami komunistickej strany. Sú tam zachytené postoje mamy hlavnej hrdinky, jej tety Klárky i učiteliek, či dokonca riaditeľky školy. Dámy to nemali jednoduché, pretože sa od nich často vyžadoval uvedomelý prístup, hoci prirodzený mravný kódex velil vyhodnotiť prípadný problém ako taľafatku, huncútstvo. Sú tam však aj iné ženské postavy – také, ktoré sa správali opatrne, komisne, až kŕčovito a, samozrejme, zostáva otázkou, či ich k tomu viedla túžba presadiť sa a kariérne postúpiť, strach, alebo sa im tá stranícka ideológia akosi nepochopiteľne dostala pod kožu.
V príbehu detailne sledujeme dospievanie hlavnej hrdinky. Hoci žila s biľagom, mám na mysli uväznenie jej otca, jej život sa v podstate neodlišuje od života rovesníkov. Stará mama tie chvíle okomentovala slovami, že človek dostane takýchto nezabudnuteľných chvíľ iba obmedzený počet. Aká spomienka na dospievanie hreje vás?
Pokúsila som sa zachytiť istý úsek vtedajšej reality tak, ako ju mládež mohla vnímať. Moja generácia, našťastie, nežila uprostred vojny ani nešlo o mimoriadne obludné a kruté päťdesiate roky, ktoré i oficiálne niesli názov „obdobie diktatúry proletariátu“. My sme sa narodili do nadchádzajúceho milosrdnejšieho obdobia šesťdesiatych rokov, ktoré priniesli isté uvoľnenie, dokonca krátku ilúziu možnosti budovania „socializmu s ľudskou tvárou“.
Zažili sme aj tanky v uliciach v šesťdesiatom ôsmom a to, čo nasledovalo – vyhadzovanie rodičov z významnejších postov v zamestnaní, prípadne z práce, úniky inteligencie do pracovných pozícií kuričov alebo nekvalifikovaných pomocných robotníkov na stavbách, keď inžinierovi pri lopate bežne šéfoval chlapík s nedokončenou základnou školou a podobne. Ale celkom o krk, ak sa človek nepokúšal ilegálne prekročiť hranice, už predsa len nešlo… Chvíľa, ktorú tu pripomínate a ktorú babička okomentovala, je mimoriadna v akomkoľvek spoločenskom zriadení, pretože ide o okamih uvedomenia si niečoho, čoho si bežne nevšimneme, okamih súzvuku a rovnováhy, okamih úplnosti. Ernest Hemingway ho pomenoval slovami „zem sa pohla“. A je celkom jedno, či to chvenie zachytíte pri objatí s milovanou osobou, alebo pri pohľade na zvláštne svetlo dohasínajúceho dňa uprostred betónového sídliska.
Umelci sa za socializmu stretávali vo vybraných podnikoch, kde debatovali o všetkom možnom. Aj vy ste sa, ako hrdinka Ela, v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch pohybovali v centre bohémskej spoločnosti, najmä v kaviarni U Michala. Zaspomínate si na tie časy?
Iste sa nemýlim, ak poviem, že duch toho miesta, ktorý som sa pokúsila verne zachytiť, učaroval mnohým a Michal je dodnes v mysliach mojich spolupútnikov zakódovaný ako hmotný symbol extatického obdobia v rokoch krátko pred revolúciou v osemdesiatom deviatom. Bolo to miesto kvasu, kam chodili nielen spisovatelia, básnici a „psavci“ všetkého druhu a každej kategórie – od renomovaných, cez oficiálne odmietaných až po začínajúcich elévov a tých, čo sa na tvorcov viac-menej len hrali, ale chodili tam občas i výtvarníci, novinári, filozofovia, jazykovedci aj vedci z iných než literárnych odborov, chodili tam kníhtlačiari aj zamestnanci vydavateľstiev.
A okrem toho každý, kto sa cítil ako rebel či bohém a chcel byť súčasťou toho vybudeného, mierne namysleného sveta. Chodili tam i pekné dievčatá a mladé ženy – múzy básnikov či dcéry literátov, nezávislé poetky i adeptky na zlomené srdcia. Bola to búrlivá pôda, kde sa často šermovalo slovami ako metaforickými nožíkmi – občas niekto stratil hlas a niekto iný hrdosť. Pokiaľ viem, U Michala vznikli niektoré texty pre Joža Ráža a svoje si tu odpili a odžili mnohé súčasné hviezdy literárneho neba.
Chceli ste cez román vzdať hold ženám, ktoré to v živote nemali ľahké?
Chcela som vzdať hold silným ženám. Všetkým, ktoré dokázali byť oporou svojim milým, ktoré si dokázali zachovať láskavosť a porozumenie voči slabším povahám, ktoré nestratili schopnosť smiať sa i vo chvíľach, keď už sa zdá, že si človek môže len zúfať. A pritom zďaleka nemám na mysli len ženy, ktoré to vždy a za všetkých okolností takpovediac zvládli. Moje hrdinky niekedy naopak stratili hlavu, pochybili, ublížili – vôbec neboli iba dokonalé a správne. Aj Ela niekde hovorí: „K pocitu šťastia – a víťazstva – nepotrebuješ vždy nutne vyhrať.“
Rada by som však zdôraznila, že v románe nejde iba o adoráciu žien. Domnievam sa, že sú tam s obdivom a tichou úctou vykreslené aj postavy chlapcov a mužov, a dúfam, že z textu jasne cítiť presvedčenie nielen hlavnej hrdinky, ale i ďalších ženských postáv, že bez obdivu a záujmu o mužské protipóly by ich svet za veľa nestál.
Román je plný vtipných a srdečných momentov, ale cítiť z neho aj akúsi nostalgiu a smútok. Pracovali ste vedome s týmito emóciami? Bolo pre vás písanie určitou formou katarzie?
Som skôr intuitívny typ, ale na druhej strane som i racionálna a logická, čo zdanlivo nejde dovedna. Na začiatku som mala predstavu, ako chcem príbeh vytvárať, ako ho chcem skladať, ale po čase ma vtiahol do seba a ja som sa začala prispôsobovať rytmu, vývoju, behu udalostí, ktoré si akoby samy diktovali svoj priestor. Myslím, že vedome som s emóciami nepracovala. Nechala som sa pohltiť a zvedavo som čakala, čo bude ďalej. Ak sa mi podarilo niečo, na čom som sa pri spätnom čítaní trebárs o týždeň zasmiala, mala som úprimnú radosť a – je to smiešne – ale cítila som sa polichotená.
A či bolo písanie i formou katarzie? Pravdepodobne áno, pretože písanie vždy obsahuje i hodnoty, s ktorými vopred nerátame.
K písaniu ste sa vrátili po dlhých rokoch. Môžeme sa tešiť na ďalší román alebo zbierku poézie?
Veľmi by som si želala, aby som teraz mohla frajersky odpovedať, že ďalší príbeh – no, možno nie hneď román, ale novelka či poviedková kniha, je už takmer na svete. Tak to by som si skutočne nehorázne vymýšľala. Ale prečo nie, veď vymýšľanie je súčasťou tvorby. Nechajme teda túto otázku otvorenú.
Taťjana Lehenová (1961, Bratislava)
slovenská spisovateľka a právnička, ktorá tvorila na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia. Je autorkou poézie a detskej literatúry. Od roku 1991 pôsobí v Prahe ako právnička. Debutovala v roku 1989 knihou básní Pre vybranú spoločnosť (a zvlášť pre Alenku) (1989), ktorá je čiastočne ovplyvnená tvorbou Jozefa Urbana a Ivana Koleniča. Druhá básnická zbierka Cigánsky tábor vyšla v roku 1991. Detská knižka Je Miška myška? Príhody celkom skvelej rodiny (1991) vychádzala pôvodne v časopise Slniečko 1986 – jar 1987. Vlani jej po dlhej odmlke vyšiel román Nepoložená otázka