Román Amerikáni Tomáša Hudáka sa stal nečakane bestsellerom. Nečakane? Nuž v záplave introspektívnych intelektuálskych textov na jednej strane a plytkých romantických, dobrodružných či detektívnych príbehov pôsobí jeho kniha ako návrat ku koreňom dobrého realistického čítania a veľkého rozprávania. A navyše, kto z nás nemal v rodine nejakého toho Amerikána, takže pohľad do Pittsburghu pred čosi vyše sto rokmi je ako zablúdená pohľadnica z minulosti.
Realistický román odohrávajúci sa pred vyše sto rokmi. Prekvapilo vás, že sa naň čitatelia vrhli? Lebo nás áno. Čím si to vysvetľujete?
Prekvapila ma skôr miera záujmu o slovenské vysťahovalectvo. Je to súčasť rodinnej histórie nespočetného množstva Slovákov, ale netušil som, že sa to v rodinách tak intenzívne rieši, že mladí ľudia pátrajú po svojich predkoch, že návrat ku koreňom je trendom už aj u nás. Je to veľmi dobrá správa, pretože zo Slovenska odchádza za hranice opäť veľa mladých ľudí a debata o emigrácii v minulosti nám môže pomôcť lepšie pochopiť tento fenomén v kontexte dnešnej doby.
Moja kniha nie je prvou na túto tému, Milan Čupka napísal Whatis huncút, autorky Beregházyová a Palovic zase Slovenských vysťahovalcov. Čitateľom však zrejme chýbalo dielo, cez ktoré by mohli aj emocionálne a očami beletristickej postavy prežiť cestu svojich predkov.
Prečo je téma vysťahovalectva taká málo reflektovaná, hoci zasiahla takmer každú rodinu? Máme ako národ strach z tejto „neúspešnej“ časti našich dejín, keď nás krajina nedokázala uživiť?
Strachom to nebude. Koniec koncov veľa Slovákov, ktorí emigrovali do Ameriky, zažilo úspešný príbeh. Máme sa kým pochváliť. Vytesniť Amerikánov z kolektívnej pamäte nám do veľkej miery pomohli komunisti, pre ktorých všetko americké a západné bolo zlé. Chváliť sa rodinou za morom smrdelo za režimu problémami.
Tá najväčšia vlna vysťahovalectva sa navyše odohrala ešte pred prvou svetovou vojnou, a tak sa nám veľa z tých príbehov stratilo v generačnej diere, skrátka, ostali nevypovedané, alebo neprenesené cez potomstvo. Na kvalitnú literatúru potrebujete dobrý príbeh, nielen kulisy. A ten treba nájsť, alebo si ho vymyslieť. Ak vás vysťahovalectvo nefascinuje, tak ako fascinuje mňa, nemáte dôvod písať príbeh práve z toho obdobia, prípadne ho hľadať práve v tejto téme.
Verejnosti ste známy ako majster satiry a pohotových stand-upov. Prečo ste sa pri svojom literárnom debute rozhodli pre taký prudký obrat k realistickému sociálnemu románu, v ktorom takmer absentuje humor?
My komici sme kdesi hlboko v sebe veľmi vážni a často smutní ľudia. Súvisí to s neustálou konfrontáciou s pravdou, nielen o nás ľuďoch, na ktorú pri žartovaní dennodenne narážame. Pri písaní Amerikánov som chcel byť najmä všímavým a presným rozprávačom, opisovateľom reality, nie tvorcom jej komentovanej prefiltrovanej literárnej verzie. Chcel som všetko podriadiť obdobiu, o ktorom píšem, a prostrediu, ktoré zachytávam. Štýl rozprávania potom logicky vyplynul z tejto pohnútky. Ten humor sa tam nakoniec objavuje len ako vedľajší efekt, nie ako spôsob nazerania na situácie a postavy.
Museli ste pri hľadaní hlasu pre postavy z roku 1913 vedome potláčať svoju „satirickú identitu“, aby ste neupadli do ironizovania biedy, ktorú opisujete?
Toto som nijako vedome neriešil. Tvorba humoru je úplne iná disciplína, ja som sa pri písaní knihy chcel sústrediť na čo najzaujímavejšie vyrozprávanie príbehu, ktorý som v sebe dlho nosil. Tam, kde si to žiadala situácia, sa humor vyplavil na povrch sám od seba, ale nechcel som ho tam ani tlačiť nasilu, ani sa mu plánovane vyhýbať.
Mal som a mám veľký rešpekt voči všetkým, ktorí sa vydali za more, a museli sa tam popasovať so všetkým, čo takéto vycestovanie do neznáma len s pár dolármi vo vrecku prináša. Neprislúchalo mi to ani ironizovať, ani vtipne glosovať. Myslím, že čitatelia na to ani neboli zvedaví. Chceli vedieť, čím si tí ľudia prešli, čo to s nimi urobilo, a ako ich skúsenosť emigrantov zmenila, čo urobila s ich identitou. Mnohé aspekty vysťahovalectva boli natoľko závažné, že som im nechcel uberať na sile mojím vtipkovaním.
Ako ste si v hlave upratali rozpor medzi vaším ateizmom a hlbokou religiozitou vtedajších imigrantov, pre ktorých bol kostol sv. Matúša v SouthSide pilierom prežitia?
Viera bola pre ľudí, žijúcich vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, nielen ich intímnou náboženskou skúsenosťou, ale aj kultúrnym kódom, ktorý ich cez rituály a zvyky viazal ku komunite a dával im pocit istoty. Mnohí sa vtedy cítili viac ako kresťania než ako Slováci. Viera mnohým pomáhala prežiť ťažké časy a zlé podmienky, udržiavala medzi emigrantmi pocit súdržnosti a spolupatričnosti.
Ja ako ateista nemám dôvod neoceniť tento význam náboženstva pre rozvoj amerických Slovákov. Rovnako ani veriaci kresťania asi nemajú problém oceniť význam gréckych bájí pre rozvoj antického myslenia, aj keď neveria v Dia či iných gréckych bohov. Rešpektujem kríž na hrobe mojich starých rodičov, aj keď viem, že na tom mojom už nebude. Je to úcta k ich voľbe a skúsenosti, ktorú mi sprostredkovali.
Kritika oceňuje váš dokumentárny tón a absenciu psychologizovania. Bolo toto rozhodnutie inšpirované klasikmi slovenského realizmu, alebo ste chceli nechať hovoriť samotné historické fakty?
Toto rozhodnutie vzišlo zo snahy čo najvernejšie priblížiť čitateľom, medzi ktorými sú najmä potomkovia Amerikánov, prečo sa naši predkovia rozhodli opustiť svoje domy, čo bola ich motivácia, ako si zohnali lístky, ako vyzerala cesta k moru, čo na nej zažívali, ako sa v tom období plavilo parníkmi, ako ich prijala Amerika, čo zažívali v práci, čomu museli čeliť. To chcelo veľa výskumu, pátrania, rešerše.
Podarilo sa mi nazhromaždiť toľko podrobností, že namiešať to spolu s príbehom a vnútorným svetom postáv v nejakom vyváženom pomere bolo od začiatku takmer nemožné. A tak prevážila tá dokumentaristika, možno na úkor psychologickejšieho ponoru do postáv či na úkor rafinovanejších dejových zápletiek. Nemyslím si však, že je to na škodu knihy. Čitateľ si vie na základe konania postáv a jej slov interpretovať ich vnútorný svet podľa seba. A dosadiť si tak do jednotlivých postáv aj svojich predkov.
Navštívili ste pittsburské oceliarne a miesta, o ktorých píšete. Ktorý konkrétny vnem z Pennsylvánie sa stal kľúčovým pre atmosféru románu?
Pittsburgh je mestom mostov. Je ich tam neúrekom, križujú tri rieky, na ktorých sútoku mesto stojí, a spájajú rôzne brehy, tak ako kedysi spájali rôzne etnické štvrte, rôzne príbehy, rôzne sociálne vrstvy. Pre imigrantov bol most symbolom vstupu do nového sveta a zároveň prepojením ich starej vlasti s tou novou.
Rád som sa tam prechádzal po mostoch najmä večer, keď sa na hladine riek zrkadlili svetelné odrazy vysvietených mrakodrapov downtownu. Maľovali červeno-žltú machuľu podobnú tým, aké na rieky vrhali kedysi dymiace komíny oceliarní. Bol to po desiatky rokov obraz Pittsburghu, mesta robotníkov, ktorí na oblohe aj na rieke denne videli odraz svojej práce. Túto atmosféru som sa snažil preniesť aj do knihy.
Príbeh prastarého otca bol vašou prvotnou inšpiráciou. Koľko percent románu tvoria autentické rodinné historky a kedy ste siahli po fikcii?
Je to tak päťdesiat na päťdesiat. Prvá časť knihy, odchod z domova a cesta do Ameriky, vychádza do veľkej miery z toho, čo sa naozaj v našej rodine odohralo. Udalosti v Amerike som už výraznejšie rozvíjal aj vďaka príbehom iných emigrantov a vymýšľal som si aj vlastné linky, ktoré by príbeh zdramatizovali. Ostal som však verný presne tomu, čo robili sami Amerikáni. Aj oni doma preháňali a domýšľali svoje príbehy, ktorými chceli ohúriť rodinu či kamarátov v starej vlasti. Skrátka to, čo sa udialo v Amerike, ostalo v Amerike, a tak tie amerikánske historky zneli neuveriteľne a bláznivo. Mohli ste im veriť a nemuseli. Presne tak ako tomu, o čom píšem ja. Je to moje amerikánske tajomstvo.
V deji zachytávate epidémiu španielskej chrípky. Našli ste v historických archívoch paralely v tom, ako komunita reagovala na izoláciu a strach?
To, že sme sami nie tak dávno zažili pandémiu covidu, mi pomohlo viac precítiť a pochopiť skúsenosť Amerikánov s epidémiou španielskej chrípky, ktorá pripravila v Pittsburghu o životy aj stovky Slovákov. Tie paralely boli až desivo identické s tým, čo sme videli aj my v roku 2021. Pomalé zavádzanie opatrení, odpor časti spoločnosti k nariadeniam, vysoká úmrtnosť aj lockdown, ktorému sa nedalo vyhnúť. Najviac ma prekvapilo, že aj vtedy rôzni šarlatáni ponúkali zaručené sirupčeky, ktoré mali ľudí ochrániť pred nákazou. Skrátka dnešné savo či ivermektín. Až tak veľmi sme sa za tých sto rokov zase neposunuli.
Oceliarsky štrajk v roku 1919 bol krutý. Ako ste v románe balansovali medzi zobrazením hnevu robotníkov a historickou realitou mocenských hier?
Chcel som vysvetliť, o čo išlo obom stranám, robotníkom, ale aj majiteľom oceliarní. Slovenskí robotníci sa tam ocitli medzi dvomi mlynskými kameňmi. Jednak si tam prišli hlavne zarobiť, a tak štrajkovať pre nich znamenalo ísť sami proti sebe, pretože prichádzali o peniaze, ktoré si chceli priviezť domov.
Na druhej strane, neúnosné pracovné podmienky, najmä sedemdňový pracovný týždeň a dvanásťhodinové zmeny ich fyzicky aj psychicky ničili, a tak štrajk proti takémuto zaobchádzaniu dával zmysel. Rozdelilo to aj naše komunity, mnohí sa pre to dohádali, štrajkujúci nechápali tých, čo do práce ďalej chodili, títo zase nerozumeli tým druhým. Veľký oceliarsky štrajk však bola významná udalosť pre celú Ameriku, ktorá neskôr priniesla dôležité výhry pre robotníkov. Je dôležité, že Slováci boli pri tom. Aj tí, ktorí neštrajkovali, mohli zohrať dôležitú úlohu. To je tak trochu aj pointa môjho príbehu.
Vzťah Andyho a Loli je zaujímavý sociálny experiment. Čo symbolizuje postava židovského muzikanta v deji? Je to metafora pre to, že v exile sme všetci na jednej lodi, bez ohľadu na vierovyznanie?
V čase systémového antisemitizmu, ktorý bol pestovaný aj v odľahlých kútoch uhorskej monarchie, bola nová skúsenosť so Židmi v exile pre mnohých zážitkom, ktorý menil nazeranie nielen na židovskú komunitu, ale aj na mnohé iné etniká. V prístavoch ako Brémy, Hamburg či Rijeka to vyzeralo ako v Babylone. Desiatky národností na jednom mieste, všetky s rovnakou túžbou a nádejou nájsť šťastie a prosperitu niekde úplne inde, ako vo svojej rodnej vlasti. Loli pochádza z úplne iného sveta, ale v diaspóre to zrazu nemá žiadny význam. Ako správne zhodnotil Michal Benedik v relácii Rádia Devín Ars litera – ľudia si navzájom rozumejú viac cez spoločnú biedu než cez spoločný pôvod.
Mýtus o JoeoviMagaracovi je v Amerike známy, u nás takmer vôbec. Prečo ste sa rozhodli urobiť z neho dôležitú súčasť románu?
Pretože je to legenda, ktorá sa zrodila v oceliarskych hutách v Pittsburghu, jej hrdina je robotníkom z východnej Európy a predstavuje všetko, čo si do mýtu o svojom lepšom ja projektovali naši emigranti za morom. Je až neuveriteľné, že táto mýtická postava dokázala tak silno zarezonovať v americkej spoločnosti, že si dokonca vyslúžila obrovskú sochu pred oceliarňami U. S. Steel v pittsburskom Braddocku.
Mňa fascinujú mýty, pretože v niečom bytostne zachytávajú našu odvekú túžbu po hrdinstve. Joe Magarac sa mi tak do románu ponúkol sám. Mohol som do neho schovať všetky tie malé, anonymné hrdinské činy stoviek Slovákov, ktorí sa v Amerike dokázali postaviť za spravodlivosť a svoje práva.
Román ukazuje, o čo prichádzame, keď mladí ľudia opúšťajú krajinu dnes. Vidíte v motiváciách dnešných „mozgov“, ktoré odchádzajú, paralelu k vtedajším odchodom za manuálnou prácou?
Aj vtedy tak ako dnes vyháňala ľudí z ich vlastnej krajiny zlá ekonomická situácia a túžba mať sa lepšie. Drvivú väčšinu vtedy tvorili muži, ktorí sa vyznali iba v poľnohospodárstve. Do veľkej miery však platilo, že išlo o ľudí, ktorí mali odvahu a odhodlanie a verili v svoje schopnosti sa presadiť a uspieť. Išlo teda o tých šikovnejších a životaschopnejších z nás, ktorí nás opustili. V tomto sledujeme dnes takmer identický proces.
Odchádzajú tí, ktorí si veria, že zvládnu štúdium aj v cudzom jazyku, ktorí majú ambíciu uspieť aj v neznámom svete a neboja sa výziev. Každý štát na to, aby prosperoval, potrebuje presne takýchto ľudí udržať doma. A to sa nám nepodarilo vtedy a nedarí sa nám to, žiaľ, ani dnes.
Akú najzaujímavejšiu reakciu od potomkov Amerikánov ste po vydaní knihy dostali? Viem, že sa chystáte s knihou aj do USA.
Potešilo ma, že na moju knihu na sieti X zareagoval aj americký ekonóm a stĺpčekár denníka Pittsburgh Post-Gazette Chris Briem. Pôsobí na Pittsburskej univerzite, kam ma pozvali Amerikánov odprezentovať. Napísalo mi niekoľko Američanov, ku ktorým sa nejako donieslo, že som napísal o skúsenosti ich predkov, a jeden z nich mi dokonca s nadšením oznamoval, že jeho prastarí rodičia sa zosobášili len rok po tých mojich v tom istom kostole sv. Matúša v južnej časti Pittsburghu.
Dojímavé sú však reakcie potomkov Amerikánov, ktorí sa vrátili a stretávam ich na svojich cestách po Slovensku. Ukazujú mi fotografie, ako ich dedkovia čítajú moju knihu, lebo sa chcú dozvedieť odpovede na otázky, ktoré sa už svojich otcov nestihli opýtať. Taký Marcel Forgáč mi napísal, že jeho babička sa narodila v Pittsburghu a jeho dedko v Kľívlendze.
Po štúdiu dramaturgie a rokoch v spravodajstve či v scenáristike a stand-up prostredí sa cítite teraz viac ako spisovateľ, alebo je pre vás román len ďalšou formou „dlhej žurnalistiky“?
Spisovateľa vraj z človeka robí až druhá kniha, a tak radšej budem nateraz súhlasiť s tou ďalšou formou „dlhej žurnalistiky“. Ja sa cítim najmä spokojný, že ten príbeh je úspešne vonku a darí sa mu nájsť si svojho čitateľa. Po ničom väčšom netúži nikto, kto úprimne klepe svoje riadky na stránky papiera v snahe pridať k tým státisícom príbehov našej kolektívnej pamäte ten svoj. Je vyrozprávaný a už si žije svojím životom. Už ma nepotrebuje. A ja sa už nemusím báť, že odídem skôr, ako sa oň podelím.
Martin Kasarda
Tomáš Hudák (1980)
začínal v denníku SME, neskôr pôsobil v televíznom spravodajstve a odtiaľ sa presunul do sveta scenáristiky, satiry a stand-upu. Román Amerikáni (Marenčin 2025) sa vedome zrieka humoru v prospech dokumentárnej vernosti. Kniha Amerikáni je výsledkom niekoľkoročného výskumu, genealogického pátrania a osobnej fascinácie osudmi predkov, ktorí sa v prvej polovici 20. storočia vydali za „veľkú mláku“.
