Triler s rozsahom encyklopédie
Judtova otvorená osobná interpretácia nedávnej európskej minulosti
Približne pred 85 rokmi (23. augusta 1939) bol v Moskve pod Stalinovým dohľadom podpísaný pakt Ribbentrop – Molotov, teda zmluva o neútočení medzi Hitlerovým Nemeckom a Stalinovým Sovietskym zväzom. Bol to do istej miery výsledok neúspešných rokovaní ZSSR s Anglickom a Francúzskom, jedným z jeho dôsledkov však bol koordinovaný útok Nemecka a Sovietskeho zväzu na Poľsko, ktorým sa začala druhá svetová vojna (sovietske jednotky začali obsadzovať Poľsko 17. septembra 1939). Táto časť dejín o vzniku druhej svetovej vojny bola v bývalom ostbloku zatajovaná a popieraná (najmä existencia a obsah tajných dodatkov oboch mocností, ktorými si delili sféry vplyvu v strednej a východnej Európe).
Tento úvod bol nutný nielen ako geopolitické expozé knihy Tona Judta Povojnová Európa. História po roku 1945 (napísaná bola v roku 2005), ale aj ako drobný vklad do neustále prebiehajúcej diskusie o slovenských dejinách, kde sa počas osláv SNP blysol premiér Robert Fico demagogickým postrehom, že „hlavným posolstvom Slovenského národného povstania bolo ukončiť vojnu a nastoliť mier“. Čo sa nedá vnímať inak ako ďalší podraz voči ukrajinskému susedovi.
Zrod na pôde Občianského fóra
Vráťme sa však k Judtovej rozsiahlej knihe, ktorú sa autor „rozhodol napísať v decembri 1989, keď som prestupoval na hlavnej viedenskej železničnej stanici Westbahnhof. Vo vzduchu bolo cítiť priaznivé zmeny. Práve som sa vracal z Prahy, kde dramatici a historici z Občianskeho fóra, ktoré viedol Václav Havel, rúcali komunistický policajný štát a štyridsať rokov ,reálneho socializmu´ sa bez protestu valilo na smetisko dejín… starý režim, ešte pred pár mesiacmi taký všemocný, sa stával bezvýznamným“. Podľa Judta „budúcnosť Európy mala vyzerať inak. Rovnako ako jej minulosť“, a treba už na tomto mieste povedať, že pre tento cieľ, čo najobjektívnejšie zobrazenie povojnovej Európy, urobil touto knihou naozaj veľa.
„Táto kniha sa neusiluje o nadhľad z nejakého Olympu,“ píše autor v úvode. „Dúfam, že Povojnová Európa ponúkne bez straty objektivity a férovosti otvorenú osobnú interpretáciu nedávnej európskej minulosti. Aby som použil označenie, ktoré nabralo nezaslúžene pejoratívnu konotáciu: je v nej názor. Niektoré úsudky budú možno kontroverzné, niektoré sa iste ukážu ako mylné a všetky možno vyvrátiť. V dobrom či zlom sú však moje vlastné – tak ako akékoľvek chyby, ktoré sa nevyhnutne museli vkradnúť do práce takéhoto rozsahu.“ Dôsledkom tohto prístupu je o. i. fakt, že napriek množstvu údajov, mien, udalostí, čísel a podobne je Judtov text mimoriadne pútavo napísaný a čítavý – a vďaka tomu, že sa až úporne pridržiava princípu padni komu padni, že nenadržiava žiadnej politickej orientácii, dozvedá sa bežný či aspoň trochu informovaný záujemca o dejiny množstvo neznámych alebo neveľmi zdôrazňovaných faktov o európskej histórii v prevažnej časti 20. storočia (nielen po roku 1945).
Obraz vôbec neprikrášlený
Pridržiavanie sa historickej pravdy, ak môžeme použiť toto vzletné slovo, spôsobuje, že Judtov text ponúka čitateľovi neprikrášlený obraz európskej minulosti, ktorý graduje v záverečnej kapitole nazvanej Epilóg. Z domu mŕtvych, a venovanej kľúčovej udalosti vojnových rokov, holokaustu, a tomu, ako sa európske krajiny vyrovnávali s týmto desivým faktom. Slovenský čitateľ je tridsať rokov po zmene režime už viac-menej poučený o tom, ako slovenský vojnový štát zločinne naložil so svojimi židovskými spoluobyvateľmi a poslal ich na smrť – ale čítať Judtov text o nemeckej vine a vine mnohých iných štátov na tomto zločine, a ako sa nielen Tisovi pohrobkovia, ale aj obyvatelia západoeurópskych štátov ťažko vyrovnávali so svojou vinou, je mimoriadne poučné.
Tony Judt rozdelil svoju knihu do štyroch veľkých časových oddielov: I. Povojnová Európa: 1945 – 1953, II. Prosperita a jej nálady: 1953 – 1971, III. Recesia: 1971 – 1989, IV. Po páde: 1989 – 2005, a čitateľ z bývalého ostbloku určite ocení, že dejiny krajín za železnou oponou pod sovietskou kuratelou nie sú v tejto knihe vôbec nejakým prílepkom, ale plnohodnotnou časťou povojnového európskeho príbehu. Dokonca sa môže občas zdať, že viaceré pokusy o vymanenie sa spod moskovského diktátu (Maďarsko 1956, Československo 1968, Poľsko v 80. rokoch a celý ostblok v roku 1989) v knihe v primeraných kapitolách dominujú. Osviežením textu je aj kriticky objektívny pohľad na udalosti a fenomény, ktoré majú v pamäti generácií 50+ skoro až ikonický obraz – to, ako sa Judt stavia napríklad k mýtu o 60. rokoch, k cieľom a osobnostiam pražskej jari či Michailovi Gorbačovovi, je v našich končinách zriedkavé, ale v Judtovom prípade celkom opodstatnené. Čo, samozrejme, nič nezmení na tom, že tí, čo v tejto krajine žili po druhej svetovej vojne a na vlastnej koži zažili odmäk 60. rokov, nadýchnutie sa počas roku 1968, a Gorbačovov podiel na zániku kremeľského bloku, si ponechajú právo na vlastný pohľad a hodnotenie reálií.
Sociologička Oľga Gyárfášová pri recenzovaní Judtovej knihy konštatovala, že „ide o rozsiahle a zároveň podrobné rozprávanie, ktoré má podľa výstižných slov jedného recenzenta tempo trileru a rozsah encyklopédie“, čo je mimoriadne presné charakterizovanie knihy, kde je na 800 stranách v rovnocennej pozícii dramatický príbeh európskeho spoločenstva na oboch stranách železnej opony a nesmierne množstvo údajov o jednotlivých krajinách. Judt sa porovnateľne zručne a zasvätene pohybuje v rôznych societách a fenoménoch, hudbu, literatúru či filozofiu nevynímajúc, rovnako ako ekonomiku alebo demografiu.
V čase povrchných a rýchlokvasených úvah a projektov je Judtova knuiha priam povinným čítaním pre všetkých, ktorí sa minulosťou a budúcnosťou Európy chcú vážne zaoberať.
Róbert Kotian
Tony Judt: Povojnová Európa. História po roku 1945 (prel. Lucia Najšlová, Slovart 2024)