Tove Jansson: Kniha leta (prel. Katarína Motyková, Artforum 2025)
Generačný portrét detstva a staroby na fínskom ostrove
Kniha leta od fínskej spisovateľky Tove Janssonovej patrí medzi tie diela, ktoré sa zdajú jednoduché na prvý pohľad, ale čitateľom sa postupne otvárajú ako vrstvy tichej, no vytrvalej skúsenosti.
Na malom ostrove v súostroví pri fínskom pobreží spolu trávia leto malá Sophia a jej stará mama. Otec, hoci prítomný, zostáva v úzadí. A dôležitým zostáva práve tento ženský medzigeneračný dialóg, ktorý tvorí srdce knihy. Autorka ho rozkladá do dvadsiatich dvoch krátkych epizód, ktoré možno čítať jednotlivo ako drobné poviedky, ale spolu vytvárajú organický obraz leta – času, ktorý plynie pomaly, no zároveň sa nenápadne rozplýva medzi prstami.
Detské otázky a porozumenia sú dôležité
Rozprávanie stojí na detailoch. Autorka sa vyhýba veľkým dramatickým oblúkom a namiesto toho sústreďuje pozornosť na to, čo sa často považuje za nepodstatné – na detské otázky, ktoré nečakajú jednoznačnú odpoveď, na únavu, ktorá prichádza s vekom, na drobné hádky a zmierenia, na bezvýznamné práce a hry. No práve v tejto zdanlivej maličkosti sa koncentruje jej sila. Autorka nám totiž ukazuje, že pod povrchom obyčajného života sa skrýva nevyčerpateľná hĺbka.
Sofia je impulzívna, tvrdohlavá a otvorená svetu, ktorý sa pred ňou ešte len rozprestiera. Jej stará mama naopak balansuje medzi telesnou slabosťou a životnou múdrosťou. Občas sa zdá, že si roly vymieňajú: dieťa sa prejaví s tvrdou vážnosťou a stará mama s hravou iróniou. Ich rozhovory sú presne tým, čím býva skutočný medzigeneračný dialóg. Miešajú sa v nich nedorozumenia, protirečenia aj vzácne chvíle hlbokého porozumenia.
Nad tým všetkým sa vznáša prítomnosť straty. Sophia stratila matku a hoci sa o nej otvorene nehovorí, jej neprítomnosť je citeľná v každej kapitole. Tove Jansson nepotrebuje vysvetľovať, ticho je tu výrečnejšie než slová. A smútok sa usádza v zdanlivých maličkostiach – v nečakaných otázkach dieťaťa, v roztržitom mlčaní starej mamy, vo zvláštnom napätí medzi postavami. Takto sa smútok stáva neoddeliteľnou súčasťou leta, rovnako ako vietor, more či nočný dážď.
Ostrov nie je iba kulisou, ale svojbytnou postavou
A svojou drsnosťou aj krásou formuje ľudí, ktorí na ňom žijú. Pre Sofiu je nekonečným ihriskom a zdrojom otázok, pre starú mamu je skúškou vytrvalosti i miestom, kde sa nachádza rovnováha. Autorka, ako to už pri severských literátoch býva, opisuje prírodu s rovnakou presnosťou, akú venuje ľuďom – mach, ktorý zadržiava vlhkosť, more, ktoré nikdy nie je rovnaké, kamene, čo zostávajú nemenné. Vďaka tomu máme pocit, že aj my sme sa ocitli na ostrove, kde je všetko menšie a väčšie zároveň.
Kniha leta je o detstve a starobe, o blízkosti a vzdialenosti, o sile prírody aj o krehkosti človeka. Neponúka lineárny dej, nevedie k vyvrcholeniu, ale postupne vytvára náladu, ktorá sa v nás usádza.
Je to text, ktorý môže niekoho zaskočiť práve svojou „nenápadnosťou“. Nepodnecuje čítať rýchlo, naopak, vyžaduje trpezlivosť a otvorenosť. Odmenou je skúsenosť, ktorá je intímna a pritom univerzálna. Každý, kto niekedy strávil leto na vidieku, pri mori či v horách, v nej spozná ozvenu vlastných spomienok. A každý, kto pozná vzťah dieťaťa a starého rodiča, v nej nájde kus svojej vlastnej histórie.
Tove Jansson v Knihe leta ukazuje, že aj malé epizódy môžu niesť váhu celého života. Text je nenápadný, no pod jeho povrchom sa sústreďuje skúsenosť detstva i staroby, blízkosti aj straty. Je to kniha, ktorá nezaujme okázalosťou, ale tým, ako dlho v nás zostane
Alexandra Jurišová
Tove Jansson: Kniha leta (prel. Katarína Motyková, Artforum 2025)