Kriminalista v teréne je vlastne od počiatku človek, ktorý píše príbehy. O tom, ako a prečo sa zločin stal. Knihy Václava Neuera, bývalého kriminalistu a dnes obľúbeného spisovateľa, sa práve v týchto dňoch dostávajú na obrazovky TV Joj v podobe novej detektívnej série. My sme teda skúsili výsluch v príjemnom prostredí kaviarne.
Ako sa z literárnej predlohy stal námet na televízny seriál?
Spomínam si úplne presne na moje veľké prekvapenie, ale príjemné, samozrejme. Asi tak pred troma rokmi mi volal režisér Michal Kollár s tým, že dostal moje číslo od Ikaru. A že by mal záujem urobiť projekt, krimi seriál z prostredia bratislavskej kriminálky. A že by rád ako predlohu využil moje knižky. Pamätám si dokonca, že keď sme skončili prvý rozhovor, ešte som pozeral na displej, či nešlo o kanadský žartík. Ale nakoniec sme sa stretli a zistil som, že to fakt nie je žart. Kollár mi predstavil svoj zámer a ja som veľmi rád súhlasil.
Čiže vznikol seriál?
Skôr by som povedal, že to nie je seriál, ale séria televíznych filmov. Každá epizóda je akoby jedna moja kniha, takže epizódy spája vyšetrovací tím, ale, ako to už pri televíznych kriminálkach býva, každý diel je uzavretý prípad. Spolu je to osem kníh, osem približne hodinových epizód a k tomu jeden pilotný diel, ten je trošku dlhší.
Pripravovali ste aj scenár?
Spolupracoval som či pôsobil ako odborný konzultant, keďže som bol kriminalista a mal som s vyšetrovaním prax. A o to mi šlo aj v knihách a bude to aj v seriáli – zachovanie kriminalistických postupov a vyšetrovania tak, ako prebieha. Teda takmer tak, pretože zachytiť všetku tú únavnú byrokraciu okolo by bolo pre diváka nudné, takže to sme vynechali. Ale vzhľadom na moje praktické skúsenosti z terénu sme so scenáristickou zložkou, aj s režisérom a hercami veľa konzultovali, ale vyslovene iba profesionálne.
Príbehy sú teda reálne tak, ako ich poznáme z kníh?
Príbehy v mojich knihách sú len inšpirované skutočnými udalosťami, nie sú to ich reálne prepisy: to sa ani nedá vzhľadom na potrebu zachovania anonymity svedkov, aktérov a tak. Ale vyšetrovacie metódy sú realistické, tak, ako to na kriminálke prebieha. Tak sme pracovali a tak sa pracuje aj dnes. A to sa, dúfam, prenieslo aj do televízneho spracovania.
Aj práca zločineckého podsvetia?
Obraz týchto kriminálnych živlov je v mojich románoch relatívne pravdivý. Samozrejme, nie sú to dokumenty. Ale tak, ako aj v prípade policajtov, aj tu ide o fikciu a budovanie napätia. Čitatelia a diváci chcú trošku viac napätia a dynamiky. To, čo pri vyšetrovaní trvá dni a týždne, musíte vtesnať do knihy či dokonca hodinového filmu.
Prezraďte – je to zaujímavé, ale viacero policajtov, kriminalistov, vyšetrovateľov po skončení aktívnej kariéry píše ďalej. Je to aj váš prípad. Prečo?
Lebo do istej miery aj naša predchádzajúca práca bola riešením príbehov. To, čo čítate v detektívkach, je vlastne opis práce ľudí, ktorí dávajú dohromady z úlomkov príbeh. Ako došlo k zločinu, prečo, aké postavy v ňom zohrali úlohu. A potrebujete dostať na konci ucelený príbeh od toho, čo predchádzalo zločinu, až k rozuzleniu. A ak je úspešné, vyriešili ste príbeh. Tak to v kriminalistoch zostáva – je tam veľa logiky, ale aj veľa emócií.
A navyše to zapisujete do spisov, takže písanie bola aj vaša práca kriminalistu.
Áno, policajti niekedy musia byť aj spisovatelia. Nad písaním detektívok som začal premýšľať na sklonku svojej kriminalistickej kariéry. Keď som kamarátom rozprával o prípadoch, povedali mi – spíš to, bude to ako detektívka. Tak som to skúsil, prvá kniha vlastne vyšla ako pokus urobiť čosi pre zábavu a kamarátov. Ale potom sa toho ujal Ikar a z mojich kníh je séria. Hoci ja píšem vtedy, keď ma to baví, keď cítim, že mi to pôjde. Ako som hovoril, autentické je vyšetrovanie a postupy, prípady si vymýšľam.
Máte rád aj čítanie detektívok?
Odjakživa som veľmi rád čítal, už ako decko, aj keď som bol rozlietaný, na čítanie som si vedel nájsť čas. Prosto, chcel som ujsť na Tajuplný ostrov a tam zažívať dobrodružstvá a čítanie mi to umožňovalo. Bol som frustrovaný, keď som knihu nemohol dočítať hneď. A detektívky boli len súčasťou dobrodružného čítania.
Detektívny svet býva dvojfarebný. Dobrý detektív – jasné, chľastá, žije neraz sám, je „problémový“ v komunikácii s nadriadenými, ale je to chlap na správnej strane a charakter. A potom zlí zločinci. Naozaj sú všetci zločinci zlí a vedia, že sú zlí a chcú byť zlí?
Popravde, pri väčšine zločincov sa ukáže, že ich charakter je, nuž, bezcharakterný. Ale máte pravdu, že niekedy sa aj v tomto svete objavia ľudia, čo spravia niečo zlé, ale majú charakter, sú svojím spôsobom skôr obeťou, prípadne urobili niečo zo zúfalstva. Aj v mojej knižke Dávid a Goliáš sa síce zločin vyrieši, ale samotný zločinec prosto fyzicky ujde. Aj v praxi som zažil prípady, že napríklad žena zavraždila svojho manžela.
Nakoniec vysvitlo, že bola veľmi týraná a vlastne to bolo čosi ako sebaobrana. Nikto nie je čierny alebo biely. Aj medzi detektívmi sa nájdu povahovo, dajme tomu, zlí ľudia, aj medzi zloduchmi nájdete ľudí, ktorí svojím spôsobom vlastne nie sú zlí. Len sa dostali na šikmú plochu, neraz vinou okolností. Bol som kriminalista – operatívec, ktorý pracuje v teréne. My sme doslova chytali zločincov a dávali ich do rúk vyšetrovateľom, teda ľuďom, ktorí potom pripravujú spis do procesnej formy.
V teréne ste boli v Bratislave na prelome storočí. Boli to časy mafie, vrážd na ulici, podsvetia. Zmenila sa doba? Je u nás bezpečnejšie?
Čo sa týka zločinu, je to rozhodne lepšie. Deväťdesiate roky máme právom zapísané ako nebezpečné. V tom čase ste sa báli ráno čítať noviny, koho zasa zastrelili. Toto je už, našťastie, dávna minulosť. Ja som bol vtedy mladý, takže spomienkový optimizmus aj tu funguje. Pre mňa to boli najkrajšie roky života. Ale v rámci toho, na čo sa pýtate, to bola naozaj veľmi zlá situácia.
Veľa vecí sme vedeli, ale v spoločnosti sa úplne stratila autorita pred zákonom, rešpekt pred políciou. Nemali sme adekvátne zákony na organizovaný zločin, ochrana polície bola minimálna. Aj v takých maličkostiach – nemali sme nepriestrelné vesty a jazdili na starých škodovkách, kým mafiáni sa predvádzali na najdrahších nemeckých autách.
Organizovaný zločin bol na míle popredu a my sme ešte nemali ani len adekvátne zákony. Spoločnosť nebola na niečo také pripravená. Našťastie si to štát uvedomil a vznikli zákony a paragrafy o založení, zosnovaní zločineckej skupiny a bolo možné začať naozaj organizovanú prácu proti zločineckým skupinám.
Tí, čo to prežili a nie sú práve v base, však žijú svoje životyakoby schovaní.
Nikdy nechytíte všetkých, aj keď siete rozložíte, aj keď máte ľudí, čo rozprávajú. A tí, čo prežili? Majú šťastie, neboli tí najhlavnejší. Ale či spávajú pokojne?
Vráťme sa k sérii kníh a filmov. Snažili ste sa predstaviť prácu kriminalistov. Ako ste spokojní s ich stvárnením?
Bol som pri nakrúcaní ani nie tak preto, aby som im do práce hovoril, ako skôr že ma to vyložene bavilo. Konzultovali so mnou detaily až po také hlúposti, ako bola výzdoba v kanceláriách či kachličky na záchode u dvoch levov, z toho som bol fascinovaný, do akých podrobností šli. A, samozrejme, policajné postupy. A radil som aj hercom, Marek Igonda a Marián Miezga sú vlastne kriminalisti a skvelí chlapíci. Veľmi živo sa zaujímali o čo najautentickejšie detaily a strávil som s nimi mnoho času, aby som im hovoril o policajnej práci. A oni sa do toho absolútne vžili. Chceli vedieť každý detail, učili sa strieľať, ovládali detektívny slang, nebáli sa fyzicky náročných scén.
Martin Kasarda
Václav Neuer
je spisovateľský pseudonym bývalého kriminalistu Václava Kincla. Na svojom konte má už desať kriminálnych románov, v ktorých zločiny rieši kriminalistický tím vyšetrovateľa Petra Ledeckého. Podľa týchto románov uvádza v septembri TV Joj pod režijnou taktovkou Michala Kollára sériu detektívnych filmov s názvom Neuer. Nový román Václava Neuera by sa k čitateľom mal dostať už v októbri.
