Valter Hugo Mãe: Neduhy Brazílie (prel. Lenka Cinková, Portugalský inštitút 2025)
Nežná elégia o Brazílii a jej pôvodných obyvateľoch
Portugalského spisovateľa Valtera Huga Mãea fascinujú pôvodní obyvatelia Brazílie i celej Južnej Ameriky. V autorskej poznámke vo svojej najnovšej knihe Neduhy Brazílie napísal, že nikdy nezabudne na slová náčelníka kmeňa Anacé z okolia Fortalezy: „Choď a povedz svojmu bielemu ľudu, ktorý nás sem kedysi prišiel zabíjať, že vás čakáme s otvorenou náručou a prijmeme vás ako priatelia. Nauč svoj ľud, že sme priatelia.“
Pôvodní obyvatelia Brazílie sú dodnes podrobovaní násiliu, vykorisťovaniu a vraždeniu. To inšpirovalo Mãea k napísaniu románu, ktorý je nežnou históriou domorodého obyvateľstva a tiež zotročených černochov, ktorých desaťročia na kontinent privážali (nielen) portugalskí kolonisti. „Asi len po smrti svojho otca som plakal tak ako pri písaní niektorých kapitol tejto knihy.“
Obžaloba násilia
Dej románu sa odohráva v období prekvitajúceho kolonializmu a hovorí o fiktívnom mierumilovnom domorodom kmeni Abaeté neustále ohrozovanom belochmi. Abaeté cibria svoje rituály, prosia o mier a žiadajú smrť „mnohopočetného bieleho nepriateľa, ktorý sa objavoval čoraz častejšie a dunel skazonosným kričiacim železom“.
Domorodý ľud nerozpráva, ale nôti, obyvatelia dedín sa spolu smejú, nariekajú, sú jeden a jedno. Hlavným hrdinom románu je Česť, dospievajúci chlapec, ktorý práve stratil priezračnosť (nie je už dieťa) a blíži sa k matnosti (stáva sa dospelým). Jeho pokožka je svetlejšia než pokožka ostatných členov kmeňa. Veľmi rýchlo vyjde najavo, že bol počatý pri brutálnom znásilnení. Jeho matka Prekvapená krása útok belocha takmer neprežila, no prales ju udržal nažive a pošepol jej, že z dieťaťa vyrastie bojovník.
Keď si Česť uvedomí, že jeho otcom je nepriateľ kmeňa i pralesa, vzbĺkne v ňom túžba po pomste. Odmieta svoje telo, hovorí, že je sám sebe urážkou. Odjakživa sníval, že vyrastie k nádhere čistoty svojho spoločenstva. Trápi sa, že žiadna femína (žena) nebude chcieť, aby jej „lono obsadila moja nečistá farba, nečistá krv“. Učí sa jazyk belochov, hoci chutí ako najhnusnejšia špina, trénuje rôzne zručnosti, aby sa pomstil človeku, ktorý zneuctil jeho matku.
Pomstu môžeme vnímať aj ako druh historickej nápravy. Beloch predstavuje kolonizátorov a Česť zotročených domorodcov a doráňanú zem. Dažďové pralesy sú stále terčom drancovania, román teda sčasti môžeme čítať aj ako environmentálnu kritiku. Jedného dňa kmeň zajme mladého černocha, ktorého postupne prijmú medzi seba.
Dostáva meno Stred noci a stáva sa Česťovým „bratom“ a priateľom. Bude mu nápomocný na jeho ceste za pomstou, ale i v premene na bojovníka. Príbehom sa cyklicky s rôznymi obmenami opakujú spomienky Prekvapenej krásy. Scény znásilnenia si vybavuje na pokyn „starejšieho“, a tak sa oslobodzuje od traumy. Tieto pasáže sú metaforickým zosobnením spomienok na národné dejiny. Prekvapená krása je obrazom všetkých znásilnených domorodých žien.
Román písaný básnickým perom
Podľa slov autora táto kniha nevykresľuje nijaké existujúce spoločenstvo. „Je to moja báseň a súvisí predovšetkým s údivom, predsudkami a očarením niekoho, kto chce vo svojej bujnej predstavivosti vytvoriť domnienku.“ Jeho zámerom nebolo skúmať antropológiu, sociológiu ani históriu. Valter Hugo Mãe je zberateľ slov, vo všetkom, čo okolo seba vidí a registruje, sa snaží zachytiť báseň. V tomto románe sa mu to podarilo excelentným spôsobom.
Prostredníctvom básne, jej prudkosti, čara a nesmierneho jasu hľadá, čo je skryté, a ešte viac. A my prostredníctvom jeho slov nachádzame významové nuansy, odkazy, zachytávame realitu v zábleskoch metafor. Knihu môžeme čítať ako elégiu za zaniknutými spoločenstvami, ako odsúdenie násilia spáchaného na pôvodnom obyvateľstve Brazílie a krajiny ako takej, násilia kultúrneho, morálneho, humanitárneho, environmentálneho aj fyzického, ale prýštiaci smútok vyvažuje krása slova, oslava prírody a zvykov.
Mãe svoju portugalčinu pretvoril na kombináciu brazílskeho variantu a nepravdepodobnú napodobeninu svojej materčiny, ide o akýsi jazyk z „paralelného vesmíru“. Netreba sa však dať vydesiť, po pár stranách sa autorovmu jazyku a štýlu čitateľ dostane takpovediac pod kožu. Navyše, prekladateľke Lenke Cinkovej sa jazykovo, významovo a metaforicky náročný text podarilo vynikajúcim spôsobom pretransformovať do slovenčiny. Román si vyžaduje vnímavé srdce a otvorenú myseľ. Tento príbeh je stvorený a napísaný pre tých, ktorých lyrizovaná próza napĺňa úžasom a fascinuje hra s jazykom a metaforou.
Ivana Zacharová