Ako by si asi písali štúrovci, keby mali internet?
V názve Klimáčkovej knihy poviedok hejtovaňja nemožno nevidieť prepojenie štúrovskej slovenčiny a moderného internetového jazyka – a prepojenie je to mimoriadne zábavné, najmä ak sa autor skvele orientuje v oboch prostrediach.
Troll už v 19. storočí
Zahľaďme sa teda na komunikáciu lídrov štúrovského hnutia v poviedke keby štúrovci mali internet krall(zrejme Janko) píše: kto zlatku bi chceuobecati na vec narodnu, nech sa ozve.
I odpovedá hodza_mm, zrejme vediac, koľko bije: Kolkolitrou veci národňej za tú zlatku buďe?
I reaguje pravdomil (dnes by sme povedali kverulant či až troll): ožere sa nám Janko zas a aňirjadokňenapíše.
I o pár riadkov nižšie vstúpi do internetovej (?) diskusie ludewit: Mláďenci, velmi ma srdce bolí, že slovenčinu našu tak v inťernetovejkomuňikácii krivíte a režeťe…
O iks riadkov neskôr, keď už aj Hattalov ypsilon prišiel do diskusie, ozval sa troll pravdomil: tak dlho sa buďeťe o písmenko hádať, až vám ujďe budúcnosť a našinec čitateľ sa razom prenesie do súčasnosti, taký aktuálny je ten postreh.
Ale potom dôjde čitateľ na koniec prvej poviedky Klimáčkovho hejtovaňja, kde ludewit rečie: a ja iďem na polovačku do lesa. Ňič tak hlavu ňeprečistí ako flinta na pleci a slobodňjeňebo nad hlavou a už vieme, že to nie o dnešku sa vedie internetová diskusia, akokoľvek aktuálne vyznieva, ale sme v 22. decembri 1855 a štúrovci sú vďaka autorskej fikcii prepojení cez internet.
O ľuďoch a ľudkoch
Excelentný nástup Viliam Klimáčka v knihe poviedok o slovenských dejinách a dejateľoch a niekedy aj bizarných postavičkách vyvoláva veľké očakávania, že aj ostatné poviedky, kde sa venuje okrem iných Štefánikovi, Tisovi, Husákovi či Dubčekovi, si udržia podobný level. V každej knihe poviedok sú texty vydarenejšie či menej vydarené a ani Klimáčkovo hejtovaňja nie je výnimkou – našťastie tých vydarených je oveľa viac a čitateľ dostáva v akýchsi lego kockách skladačku slovenských dejín od štúrovcov na internete po (azda nie) budúcnosť, keď Slovensko spod euro-amerického jarma oslobodí ruská tanková armáda (záznam internetovej diskusie stúpencov aj odporcov tohto oslobodenia spod jarma je výstižnou skratkou súčasnej politickej atmosféry).
Klimáček má až neskutočný prehľad o detailoch života výnimočných historických osobností a slúži mu ku cti, že ich väčšinou umiestni do situácie, aká pre nich nie je typická, a vyťaží z nej nečakané konotácie a väčšinou aj originálnu pointu (Tiso píše haiku, Dubček sa vezie metrom, Husák ukrytý v pivnici po potlačení Povstania triedi jablká – podobne ako po okupácii v 68. komunistov). Na škodu veci, práve tieto texty sú rozsahom kratšie ako príbehy bizarných postavičiek, i keď som si vedomý, že kratší výsek z Tisovho či Husákovho života je údernejší.
Klimáček si všíma množstvo pozoruhodných udalostí a osobností v slovenských dejinách za posledných 170 rokov – čo mi je ľúto, lebo aj pred rokom 1855 by sa našlo v slovenskej pospolitosti nemálo podnetných osôb a udalostí, na ktorých by si Klimáček určite zgustol. Zrejme snaha nebyť monotematický obohatila jeho knihu o osudoch či zážitkoch politických lídrov aj o príbehy viac či menej známe (falošné nakrúcanie príbehu Alžbety Báthoryovej v Čachticiach napríklad), ale aj o viac či menej zaujímavé príbehy bežných občanov v nebežnej situácii. Tematická rôznorodosť vyvoláva aj rôznorodosť žánrovú, čím jednoznačne obohacuje čitateľský zážitok.
Nechceme vás tu! Choďte domov!
Groteskným či až sarkastickým vrcholom knihy je poviedka imigranti, zobrazujúca brutálny zásah pohraničnej polície voči utečencom, sýrskej rodine a dvom bratom odkiaľsi „z Grécka či Macedónska, či z akej riti, hlavne že dobre zaplatili“. Smutným konštatovaním je, že prekvapujúci nie je ani zásah, ani mená oboch bratov, Konstantinos a Metódios – zrejme by solúnski bratia dnes nedopadli inak, ak by sa (vôbec) dostali až sem.
Za imigrantmi nasleduje už len spomínaná poviedka mobilizácia o obsadení Slovenska bratskou ruskou armádou – čo je celkom vhodný kontrapunkt za skladačkou, v ktorej prevládajú texty viac či menej vtipné, určite však podnecujúce k zamysleniu, odkiaľ prichádzame, kde sme a najmä kam to vlastne smerujeme.
Róbert Kotian