Art Davidson Sto pod nulou
Ešte stíhame zachytiť posledné záchvevy chladného počasia, i keď teploty dosahujúce stovku pod nulou nám našťastie nehrozia. A zachytávame ich práve teraz, vďaka knihe, v ktorej sa osem odvážnych mladých mužov pokúsilo o prvovýstup na aljašskú horu Denali v roku 1967.
Nie je veľa miest, kam ešte nevkročila ľudská noha. A práve tieto vykročenia na extrémne náročnú zimnú expedíciu sprevádzali nielen pocity plné endorfínov, ale aj trápenia, neistôt a zlyhania. Najmä, keď hneď v prvých hodinách výstupu jeden z mužov neprežil.
Výstup na vrch mal byť nezvládnuteľný
Mladí muži tvorili dosť nevyváženú skupinu, a to napriek tomu, že každý z nich bol skúsený horolezec. Rozdiely však neboli citeľné len v rozložení síl, ale aj v ich povahách.
Art Davidson, jeden z horolezcov, ktorý napísal túto vzrušujúcu klasiku medzi horolezeckými publikáciami, sa v nej nevenuje iba samotnej expedícii, ale aj napätiu a konfliktom, ktoré rozdeľovali horolezcov a sťažovali samotný výstup.
V tejto knihe nenájdete žiadnych hrdinov či prehnané opisy ich bojov s divokou prírodou. Iba osem odhodlaných mužov, ktorí sa rozhodli prijať výzvu aj napriek obrovskému, život ohrozujúcemu riziku.
„Moje oči sa zvyčajne sústredili na priestor tesne pred nohami, pretože v nízkom popoludňajšom svetle bolo ťažké rozoznať všetky stúpania a klesania ľadu. Zrazu sa podo mnou otvorila trhlina. Náš sprievod sa náhle zastavil. Srdce sa mi rozbúšilo rýchlejšie; bol som len krok od toho, aby som stúpil cez okraj.“
Zo strhujúcej reportážnej knihy Sto pod nulou doslova sálajú chlad, vietor a nekonečná tma. Jej hlavným rozprávačom je Art Davidson, no jeho rozprávanie je doplnené o úryvky z denníka členov tímu – Georgea Wichmana, Johna Edwardsa, Dava Johnstona a Grega Blomberga, ktoré je mimoriadne vzrušujúce aj pre čitateľov a čitateľky, ktorí nikdy neliezli. Spoločne tak rozprávajú jeden z najneuveriteľnejších príbehov o prežití, keďže ich skupina zvládla podmienky, ktoré boli pre ľudské telo považované za nezvládnuteľné.
Zaujímavé tiež bolo sledovať, ako expedícia pomaly zanechávala stopy na ich myslení a tým aj často ovplyvňovala ich konanie, či už odvážne, alebo zbabelé.
„Omnoho ťažšie než extrémy búrky alebo fyzického vypätia našich tiel bolo definovať a merať účinok, ktorý táto skúsenosť mala na naše mysle a pohľad na život. Spočiatku sme všetci pociťovali nepríjemný návrat do každodenného života. Počas prvých hodín a v niektorých prípadoch aj dní po návrate sme všetci zažívali pocit izolácie a odtrhnutia od reality, o ktorých vedci tvrdili, že sa podobajú ťažkej psychóze.“
Posúvanie ľudských hraníc
Obdiv budete cítiť doslova pri každom ich kroku, nádychu i výdychu. Ak ste doteraz nerozumeli tomu, prečo ľudia lezú po horách a často tým riskujú aj svoje životy, odrazu pochopíte. Odpoveď nie je jednoduchá. Každý z horolezcov mal iný dôvod na to, prečo sa rozhodol zdolať zimnú horu Mount McKinley, a to aj napriek tomu, že už od začiatku bol ich výstup odsúdený na neúspech. Cestu na vrchol sprevádzanú ťažkými rozhodnutiami, keď sa ocitli uväznení, bez kyslíka a v teplotách nezlučiteľných s ľudským životom, zvládli „len“ traja z nich.
Napriek tomu, že prekonávali rovnaké prekážky, sa do života vrátili zmenení každý iným spôsobom, s inými pocitmi. Ako veľmi ich to ovplyvnilo, však zistia až časom. „Nevyriešili sme žiadny z problémov života, ale verím, že všetci sme sa vrátili s novým podvedomím o niektorých jeho skutočnostiach. Každý z nás si svojím spôsobom uvedomil, hoci len na chvíľu, o čom Saint-Exupéry hovoril ako o …tom novom pohľade na svet po ťažkej etape letu,“ píše Art Davidson, autor knihy a jeden z horolezcov, ktorému sa prvovýstup na najvyšší vrch Severnej Ameriky podaril.
A keď sme už pri posúvaní hraníc ľudských síl, je dôležité vyzdvihnúť i prácu prekladateľky Ivany Krekáňovej, ktorej sa opäť podaril fantastický preklad hodný uznania.
Alexandra Jurišová