Kniha krvi švajčiarskeho nebinárneho autorstva Kim*a de l‘Horizon je román o putách, rodine, rode a jazyku. Hlavná postava je vyrovnaná so svojou nebinárnou identitou a vlastnou sexualitou. Skúma minulosť svojej rodiny naprieč generáciami a predovšetkým zamlčiavanú ženskú pokrvnú líniu. O tom, aké bolo prekladať román, ktorý je štylisticky a formálne jedinečným aktom oslobodenia od rodu, traumy a triedy, porozprávala prekladateľka Zuzana Demjánová.
Vydavateľstvo Premedia nedávno publikovalo román Kniha krvi od Kim*a de l‘Horizon. Čo vás na knihe tak zaujalo, že ste si povedali: Idem do toho?
Táto kniha je iná ako ostatné, ktoré som prekladala. Často sa o nej hovorí a píše v súvislosti s nebinaritou autorstva, ale mňa zaujalo to, ako Kim pristupuje k jazyku. Prejav Kim*a je pestrý. Nesúrodý. S jazykom narába provokatívne. Kreatívne. Uvedomujem si, že to by sa dalo povedať o viacerých knihách, ale pri tejto je to obzvlášť výrazné. Človek ten román číta, číta tie vety, uvedomuje si, že všetko bolo premyslené do poslednej vynechanej čiarky či dvojbodky, všetky tie aliterácie, slovné hračky, dynamika jednotlivých pasáží, a pýta sa sám seba: Dalo by sa to preniesť do slovenčiny? Ja túto knihu vnímam nielen ako román o identite, ale aj ako, ba možno predovšetkým ako román o rodine, o tom, o čom sa medzi rodičmi a deťmi mlčí, čo sa však aj tak nejakým spôsobom prenáša na ďalšie generácie. A také romány mám rada, lebo vždy vedia zaťať do živého.
Kto je Kim de l‘Horizon?
Kim de l’Horizon pochádza z malého švajčiarskeho mesta neďaleko Bernu. Venuje sa písaniu prózy, poézie a divadelných hier. Kniha krvi je debutový román Kim*a. Vyšla v roku 2022 a v tom istom roku ju ocenili Nemeckou knižnou cenou i Švajčiarskou knižnou cenou.
Keď som začala román čítať, hneď ma zaujalo množstvo slovných hračiek, anglicizmov, slangových a nespisovných slov. Matka – mér hlavnej postavy nehovorí spisovným jazykom. Zrejme vám dal text poriadne zabrať. Ako ste postupovali?
Áno, každá postava má svoj vlastný hlas. Matka (mér) je žena, ktorá vyrastala na okraji veľkého mesta, nedarí sa jej hovoriť spisovne, z jej rečového prejavu je zrejmé miesto, kde vyrastala a kde žije. Snaží sa vzdelávať, minimálne v písomnom prejave chce vyznieť sofistikovanejšie, no „prepisuje sa“, používa slová, ktoré za normálnych okolností z jej úst nepočuť, a preto jej texty pôsobia zvláštne. Tie som prekladala so slovníkom slovenského jazyka, v ktorom som si vyhľadávala výrazy, ktoré znejú nevšedne, vznešene, učene – slová, po ktorých by siahla aj mér. Stará mama (grosmér) hovorí v podstate spisovne, sem-tam sa jej vkradne do viet nejaké nárečové slovo. No a rozprávačstvo hovorí ako mladí ľudia z akéhokoľvek veľkého európskeho mesta. Jazykový prejav tejto postavy je popretkávaný množstvom anglicizmov a slangových slov. Takto hovoria napokon aj mladí ľudia na Slovensku, čiže som to nepovažovala za výraznejší problém. Slovné hračky mi síce dali zabrať, ale na druhej strane to bola najpútavejšia časť prekladu. Zrýmované pasáže a rôzne aliterácie som si vyslovene vychutnala.
Jednoduchý nebol ani preklad sexu. Na niektoré veci naozaj nemáme v slovenčine zaužívané výrazy, nedalo sa inak, musela som uvažovať o náhradných riešeniach – a pomáhať si anglicizmami.
Viete nám uviesť nejaký konkrétny príklad?
Veľmi ma bavila pasáž, kde dieťa uvažuje o kúzle, ktoré by ho premenilo na muža. Bolo ju treba zrýmovať, mala pôsobiť ako zariekadlo a zároveň musela, prirodzene, korešpondovať s nemeckým originálom. Slová, ktoré som použila, mali znieť, akoby nasali testosterón. Drsne, tvrdo. To isté platilo i pre rôzne zvuky, ktoré pri tom dieťa vydáva.
Nie – hókus, pókus, kúzlo účinkuj už, zotri mi rúž, presne tu, teraz, je zo mňa muž. Muá. Gdŕŕ. Dravý. Vrieska. Trieska. Ho. Hora. Som hora. Nie nočná, nie mora. To vidieť predsa, zbytočná je mapa! Zhora! Som darom zhora! Ako veľmi vidieť na mne, že som kus chlapa!
Aké slovo, veta, odsek predstavovali najťažší oriešok?
Zrejme najviac som váhala pri preklade názvu knihy. Slovo Buch totiž nadobúda vo švajčiarskej nemčine, v bernskom dialekte, viaceré významy. Buch ako kniha, Buch ako buk (krvavý buk s červenými listami, ktorý rastie v starorodičovskej záhrade) a Buch ako brucho, miesto, kde dochádza k tráveniu, spracúvaniu, najhlbšie vnútro tela, tela, ku ktorému rozprávačstvo priznáva komplikovaný vzťah. V nemčine je v slove Blutbuch všetko toto obsiahnuté. V slovenčine, no nielen v nej, sa toto obsiahnuť nedalo.
V súvislosti s románom sa často spomína nebinarita autorstva. Dokázali ste ju vyjadriť aj v takom „rodovo zaťaženom“ jazyku, akým je slovenčina. Konzultovali ste preklad s autorstvom?
Preklad som konzultovala s autorstvom. Rovnako ako som konzultovala s Kim*om i spôsob, akým bude o sebe hovoriť v slovenčine. Prial*a si, aby bol rod tam, kde je to možné, vynechaný. Aby sa obchádzal, nespomínal. Preto je v knihe toľko historického prézentu, ktorý originál neobsahuje. Kim*a zaujalo, že v slovenčine trváme pri slovesách na rode len v minulom čase, v prítomnom i budúcom je všetko otvorenejšie. K rodu pristupujem teda v preklade ako k niečomu, čo je nepodstatné, čo nás ako bytosti neurčuje.
Pýtali ste sa Kim*a, ako ho*ju treba oslovovať?
Kim chcel*a, aby sme ho*ju oslovovali menom – teda, aby sme nepoužívali žiadne zámená. Z tohto vyplynul aj môj nápad nestriedať v rámci vety či odseku mužský a ženský rod, čo bola tiež možnosť, o ktorej som na začiatku uvažovala, ale rod jednoducho vynechať. Takto sa podľa mňa priblížim aj v slovenčine čo najbližšie k želaniu Kim*a.
Celá jedna kapitola je napísaná v anglickom jazyku a následne preložená do slovenčiny. Tá slovenčina je mierne kostrbatá. Prečo?
Šlo o prianie autorstva. V liste určenom prekladateľkám a prekladateľom píše, že chce, aby sme postupovali pri práci voľnejšie, aby sme si dopriali viac slobody ako pri bežných textoch. Kim*ovi záleží na tom, aby bol zachovaný predovšetkým štýl textu. Prekladateľku či prekladateľa vníma ako ďalšiu „agency“ (tento výraz použil*a Kim), činiteľa, ktorý nanovo utvára text. Anglický text uzatvára knihu preto, lebo angličtinu považuje Kim za jazyk, v ktorom sa môže najslobodnejšie pohybovať (nevyžaduje rod) a jazyk, ktorému jeho*jej stará mama, ktorej sa v celej knihe prihovára, nerozumie. Je to jazyk, ktorý človeka neohraničuje – aspoň nie v tejto rovine. Strojový preklad mal byť dodatočnou „agency“, ukazuje, ako vníma rod stroj. A bohužiaľ (vďakabohu?) dokazuje aj, že hoci v ponímaní stroja rody neexistujú, nevníma ani ďalšie veci – preto tie kostrbaté vety.
Koľko času ste strávili prekladom Knihy krvi?
Veľa. Prvý preklad som mala hotový už v apríli minulého roka, potom som už len brúsila, čistila, prepisovala, donekonečna konzultovala s redaktorkou Andreou Černákovou. Samozrejme, popri tom som pracovala aj na iných veciach, ale jedno je isté: už vyše roka chodím po Bratislave a všímam si, kde rastú krvavé buky, krvavé buky, krvavé buky…
Považujete preklad tejto knihy za svoj najnáročnejší? Ak áno, prečo?
Zrejme šlo o najnáročnejší text, do akého som sa pustila (tesne za ním je Canettiho Masa a moc, ktorá ma tiež výdatne potrápila). Náročný je práve pre to, čo ho robí zaujímavým. Jeho jazyková pestrosť a krehko vybudované pasáže, kde bolo nutné zohľadniť nielen význam, ale i rytmus a rôzne registre použitých výrazových prostriedkov.
Náročné bolo i vyhýbanie sa generickému maskulínu. Rozprávačstvo vníma mužský rod ako príznakový. Ak sa hovorí o Rimanoch, myslia sa muži obývajúci Rím, podobne je to i so spisovateľmi a mešťanmi spomínanými v knihe. Toto mi dalo zabrať azda najviac.
Prečo by mali čitatelia po tejto knihe určite siahnuť?
Pretože je úprimná, provokatívna, dojemná, zarážajúca a nehanebná. Ponúka pútavý príbeh človeka, ktorý sa vyrovnáva so svojou identitou, ale aj so svojou rodinou a rečou, v ktorej a s ktorou vyrastal. A pretože ukazuje, že slovenčina je pružná a prispôsobivá. Miesto si v nej nájde každý*á.
Ako ste sa dostali k prekladaniu kníh? Venujete sa iba prekladu?
Vždy som mala rada literatúru a zaujímali ma jazyky. Keď som preložila prvú knihu, zistila som, že ma žiadna práca nenapĺňa tak ako prekladanie. Začala som sa mu teda venovať naplno. Myslím si, že mám najlepšie zamestnanie na svete, lebo môžem celý deň čítať knihy, uvažovať o nich, rozmýšľať, ako myšlienky autorov či autoriek naformulovať v slovenčine, ale, samozrejme, je to trochu zložitejšie. V súčasnosti sa venujem do veľkej miery len prekladu umeleckej literatúry.
Prekladáte z viacerých jazykov, to je obdivuhodné. Ktorý jazyk je pre vás najjednoduchší a ktorý naopak najnáročnejší?
Asi by som skôr hovorila o tom, z ktorého jazyka prekladám najradšej. A to je nemčina. Je to jazyk, ku ktorému mám najbližší vzťah. Náročnosť prekladu neurčuje jazyk originálneho textu, ale jeho typ, štýl, akým autor*ka píše. Ľahšie sa mi vždy pracuje s knihou spisovateľa alebo spisovateľky, s ktorých textami som už „zohratá“, poznám postavy, vraciam sa k nim ako k starým známym. Takýmito knihami je napríklad séria J. L. Horsta s inšpektorom Wistingom. Náročnejšie sú texty, ktoré sú výzvou nielen pre mňa ako prekladateľku, ale i pre slovenský jazyk – pričom nezáleží na tom, či sú nemecké, nórske, alebo dánske.
Máte obľúbeného autora alebo autorku, ktorých najradšej prekladáte?
Veľmi rada prekladám Heineho Bakkeida a jeho súkromného vyšetrovateľa Thorkilda Askeho. Je mi sympatický autorov špecifický zmysel pre humor, ale aj to, akú atmosféru majú jeho knihy. Bakkeida považujem za posledného romantika škandinávskej detektívky a podľa mňa napísal jednu z najlepších knižných sérií, aké Nórsko v posledných rokoch ponúklo. Aske je netradičný hrdina, stroskotanec, smoliar, ktorému sa nepodarila ani vlastná samovražda, ktorý si však dokáže napriek tomu cynicky uťahovať sám zo seba. Zvládať šialenú katastrofu, akou je jeho život, mu pomáha jeho ošetrujúci psychiater a najlepší kamarát trpiaci intenzívnou krízou stredného veku. Je to taký hlasný smiech cez slzy, veľmi osviežujúci a zábavný, niečo, čo podľa mňa dokáže slovenské čitateľstvo nielen stráviť, ale i oceniť. No a k tomu dobre napísaná vražda, či dve. Čo môže byť lepšie?
Ivana Zacharová
Zuzana Demjánová
prekladá predovšetkým z nórčiny a nemčiny, ale aj z dánčiny, angličtiny a poľštiny. Z nemčiny preložila denníky Ale Rachmanovovej, viaceré diela Josepha Rotha, či rozsiahlu knihu Masa a moc od nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Eliasa Canettiho. Za preklad povojnových denníkov Maxa Frischa získala v roku 2021 Cenu Jána Hollého. Z dánčiny preložila romány Ane Riel a Annette Bjergfeldt, z poľštiny svetoznámy román Henryka Sienkiewicza Quo vadis.
