„Ani náhodou, ani za svet, ani zaboha, ani za národ, jednoducho neuhnem. Aj rozdrapiť vás všetkých môže, fakt neuhnem.“ Takto sa začína jedna z miniatúr Zuzany Mojžišovej v jej najnovšej knihe Kristus a iné miniatúry. Stručný, jasný autorský postoj? Morálne zhodnotenie doby? Minitexty Zuzany Mojžišovej vás zopárkrát rozosmejú. A zamrazia.
Vtipné, absurdné, smutno-smiešne texty, ktorých cieľom je zasmiať sa nezmyselnosti nášho ľudského sebapreceňovania. Žijeme absurdný svet, zablúdili sme omylom?
Absurdný svet… by mal byť svet bez zmyslu. Absurdný, nezmyselný, to sú také široké slová. Skúsim to otočiť – nezdá sa vám, že tento svet má až priveľa zmyslu, cieľov, je priam na smrť účelný? „Tam nechoď študovať, veď si potom nič nezarobíš.“ „Načo sa budem trepať až hore kvôli nejakému poondiatemu výhľadu?“ „Hento nemá zmysel robiť, to ma k moci nedovedie.“ Možno by som premúdrelo povedala, že svet je absurdný, lebo zmysel nahrádza účelom. A či omylom? Určite nie. Omylom sa deje iba veľmi máličko vecí.
Takže veríte na akési „predurčenie“? Nič nie je náhodou?
Nie, nie som predestinačný typ. Ani v náboženskom zmysle. Slobodná vôľa nám takmer vždy ponúka šancu preťať reťaz pomyselných predurčení. Paralympionici sú asi všetci šikovnejší, rýchlejší, silnejší než väčšina „zdravých“ ľudí, napríklad. Náhody isto jestvujú, myslím, len v pomere k skutočnostiam, ktoré môžeme ovplyvniť, ktoré sú výslednicou našich minulých činov a rozhodnutí a slov, sú v zanedbateľnej menšine. Takto nejako tento svet vidím.
V poviedke, ktorú som citoval na úvod – Neuhnem – ste sa tak trochu symbolicky rozhodli ísť vlastnou cestou a neuhnúť. Je to životný postoj?
Vždy, keď je to možné, áno. Len si teda treba neustále strážiť, kadiaľ tá vlastná cesta vedie, kam smeruje, koho na nej stretávame. Plochozemci, s prepáčením, tiež majú vlastné chodníky a neuhnú ani vtedy, keď idú oproti nim fyzici, astronauti, Amundsen, rovník či učebnice zo základnej školy. Uhýbať múdrym, vzdelaným, vnútorne krásnym ľuďom, dláždiť im cestu, zvrtnúť sa a cupitať za nimi, to môže byť tiež vlastné. Napokon, v tej miniatúre Neuhnem je svojvoľná tvrdohlavosť spochybnená, aspoň taký bol zámer.
Časť poviedok ste venovali svetovým literárnym či umeleckým osobnostiam (Oscar W., Franz K., Guy de M. a ďalší). Inšpirácia, vďaka za námet či literárna hra?
Aj jedno, aj druhé, aj tretie. Ale nikdy to nebol zámer predchádzajúci samotné písanie. Čosi sa mi v hlave pospájalo až pri práci. Pri miniatúre dedikovanej Maupassantovi to bolo celkom vtipné. Žijem v presvedčení, čo v presvedčení, v dokonalej istote, že som voľakedy pradávno čítala od neho poviedku, ktorú táto moja istým detailom v agresorovej tvári – nepekným materským znamienkom – pripomína. Chcela som si poviedku pripomenúť, lenže nie a nie ju nájsť. Pátrala som, pýtala sa knihomoľov a dokonca aj odborníkov na francúzsku literatúru. Ale nikomu to nič nehovorilo. Netuším, kde je pes zakopaný. Pamätám si Maupassantovu pravdepodobne nejestvujúcu poviedku takto: Mladú ženu znásilní muž so škaredým znamienkom. Poviedka sa končí srdcervúcim výkrikom ženy tesne po pôrode. Dieťa má na tvári znamienko.
Prečo práve takáto „superkrátka“ forma miniatúrnych poviedok? Čo vám ako autorke dáva takýto minimalizmus?
Prvé stretnutie s miniatúrami prišlo prostredníctvom kolektívneho projektu Miniromány. Veľmi sa mi páčilo. Keď sa však aj spätne pozriem na svoje staršie knižky, ak nejde o poviedky, ale o pokus o novelu či román, vidím, že sú všetky mozaikovité, pozliepané z krátkych podpríbehov, podzápletiek, zastrešujúci zvon celého príbehu sa len tak skromne nad nimi vznáša a snaží sa čo najmenej vyrušovať. A teraz som sa na zastrešovanie vykašľala. Bolo to oslobodzujúce. Minimalizmus, oprostený od kudrliniek a odbočiek, totiž môže človeka priviesť k jadru veci veľmi rýchlo. Maratón je na dlhé lakte, šprint na sto metrov je za pár sekúnd prebehnutý – a obaja končia v cieli.
V tejto súvislosti – dnešné časy statusov na sociálnych sieťach prajú úspornosti. Namiesto románov miniatúry, namiesto filmov tiktokové videá. Namiesto životnej lásky biologický sex. Nezrýchlili sme príliš?
Neviem, či príliš. Nemám referenčnú plochu k takému tvrdeniu. Žijeme túto rýchlu dobu – rýchlu, a žiadnu inú. Občas ma desí skôr tá plochosť, sebastrednosť a neochota nebrať sa vážne, čo sú možno dôsledky rýchlosti. A na druhej strane, keď zájdem do kníhkupectva, zdajú sa mi tie knihy na pultoch čoraz hrubšie – a, žiaľ, aj po prečítaní si vravím, že menej býva viac. Ani na kino si dnes už nemôžete vyárendovať iba tú voľakedy tradičnú hodinku tridsať. Možno sa to kdesi vo „večnosti“ vyvažuje. A teda ešte k sexu… som za sex všetkými desiatimi, ak niet životnej lásky, aj on je fajn. Ale bezpochyby, životná láska by mohla byť, jasná vec, pre život určujúcejšia než sex.
Výborne pracujete s jazykom, pohybujete sa od nárečových prvkov či slangu až po štylizovanú patetickosť jazyka. Vnímate dôležitosť správneho tvaru slova? V minimalistických rozsahoch asi záleží na každej vete, tóne.
Ďakujem za pochvalu. Dúfam, že vnímam tvary slov, silu konkrétneho ich spojenia. Myslím, že sa s jazykom pohrávam vždy, aj pri dlhších textoch. Mám nad stolom pripnutý výstrižok z novín, už zažltnutý a krehký, kde je odcitovaná rada Ivana Kraska: „Vyhoď z textu slovo jalové.“ Snažím sa jej držať ako kliešť psíka. Študovala som scenáristiku na VŠMU a pamätám si, ako mi raz jeden učiteľ pomerne priateľsky vyčítal, že keď číta, čo som odovzdala, musí byť pozorný, lebo na každom slove tam u mňa záleží. Je to tak – na každom slove záleží. Však slovo je hrozná zbraň a úžasný liek.
Kristus vo vašej poviedke s názvom Kristus sa hanbí. Za ľudí a za to, čo stvárame? Že sme nič nepochopili?
Tá poviedka bola bezprostrednou reakciou na zverské vojenské napadnutie Ukrajiny Ruskom vo februári 2022. Soška Krista sa v nej hanbí, ale aj nemá chuť a možno ani odvahu vidieť viac než už videla, lebo tuší, lebo naisto vie, že to ešte bude nesmierne ťažké, krvavé, boľavé. Možno ani nie ťažoba v tom nič-nepochopení, ale v tom, že si myslíme, že sme pochopili. Koľko ľudí od čias Platónovej Obrany Sokratovej žilo a koľko z nich dokázalo povedať sokratovské „viem, že nič neviem“? Netuším síce, no myslím, že nepomer medzi týmito dvoma číslami je zdrvujúco obrovský.
Váš záber – ľudský, umelecký, odborný – je široký, venujete sa reflexii filmu, rómskej kultúre a špeciálne hudbe, píšete prozaické knihy, ale aj knihy pre deti. Sú to rôzne identity alebo hľadanie rôznych tvárí jedného človeka?
Považujem sa za neposednú osobu, čo má svoje výhody aj nevýhody. Zo všetkých tých možností, ktoré svet ponúka, som už takmer šesťdesiat rokov dokonale paf. Od detstva si budujem zoznam povolaní, ktorým sa budem venovať, ak náhodou jestvuje reinkarnácia a budem si môcť znovu vyberať – tanečníčka, súkromná očka (to nie je chyba, to je ženský rod podstatného mena očko), polárnička, antropologička, strážkyňa majáka… Ale zas, posuniem to trošku hlbšie, zafilozofujem si na okamih, povolanie, ktorému sa venujeme, nemusí zásadne ovplyvňovať ani ksicht, ani identitu.
Miniatúry sú špecifická forma, kde asi viac slov skončí v koši ako vo výslednom texte. Aká ste autorka? Ako píšete?
Ráno, ťažko, ale s radosťou, priamo do počítača. Posledné roky, odkedy som viac ako predtým paňou svojho času, dychtivejšie. Sadám si k stolu s nápadom v hlave. Ten nápad sa mi zdá, samozrejme, skvelý. A potom sa o ňom začnem rozprávať so slovami, s vetami, s replikami – a stáva sa, nezostane kameň na kameni. Pre mňa je písanie tvorenie jazyka, tvorenie jazykom. Nápad sa musí skloniť pred jazykom. Ak preň nenájdem vhodný slovný háv, považujem ho za zlý nápad. Vlastne to asi ani nebol nápad, len somarina. Verím na to, že ak je myšlienka dobrá, dá sa prevteliť do slov. A ešte teda ku košu. Pred zverejnením škrtám dosť, aj celé texty, ale nevyhadzujem nadobro. Jeden nikdy nevie.
Martin Kasarda
Zuzana Mojžišová
je filmová teoretička a kritička, spisovateľka a vedúca Katedry filmových štúdií na VŠMU. Okrem toho je aj autorkou viacerých inšpiratívnych románov – za romány Bon Voyage (2010) a Modus vivendi (2019) bola nominovaná do finálovej desiatky Anasoft litery. V odborných textoch sa venovala aj rómskej hudbe a výskumu rómskej kultúry na Slovensku. Kniha Kristus a iné miniatúry (Artforum 2024) je zbierkou krátkych, neraz absurdných, ale vždy brilantných próz.