Čierna skrinka je predmet, ktorý sa hľadá v troskách lietadla, ktoré už havarovalo. Čierna skrinka Slovenska (Mamaš, 2025) je kniha, ktorú pripravil Pavel Sibyla ako zbierku esejí, ktoré hovoria o súčasnom stave našej krajiny. Autormi textov sú Zuzana Kepplová, Samo Marec, Iveta Radičová, Beata Balogová, Peter Tkačenko, Miro Beblavý, Lucia Berdisová, Jakub Goda, Mirka Hapalová, Zuzana a František Múčkovci, Juraj Porubský, Ivan Mikloš, Martin Makara a Zuzana Petková.
Už sme ako krajina havarovali, keď máme Čiernu skrinku?
Verím, že nie, aj keď si mnohí myslia, že áno. Naša Čierna skrinka je do istej miery aj snahou o prevenciu, aby sa to nestalo. Je dôležité pomenovať problémy, ktorým čelíme, ak im chceme dobre rozumieť. V dnešnej ére sme zavalení množstvom hlúpostí na internete, na sociálnych sieťach, ale aj v klasických médiách. Chceli sme dostať ten balast preč a vidieť na to podstatné, čo sa u nás deje. Chceli sme teda pomenovať trendy, ktoré majú vplyv na náš život a našu prítomnosť, ale pozrieť sa aj na budúcnosť.
Čím to je, že my Slováci máme kopec múdrych, šikovných ľudí, ale dokážeme si zvoliť takých politikov, a to nie raz, ale opakovane, ktorí krajinu vedú do istej miery do katastrofy. Morálny princíp, že mám slúžiť ľudu, mám rozvíjať túto krajinu, nefunguje.
Zložitá otázka, ale asi nie sme jediná krajina, ktorej veľká časť voličov má tendenciu voliť strany so silnými lídrami. A na konci dňa, potom sa tí silní lídri ujmú moci. A nie sú to skutočné strany. Podľa mňa dôležitejšia otázka je tá, prečo potom tie ostatné strany, ktoré nie sú postavené na silnom lídrovi, ale skôr na programe, nie sú schopné udržať celé štyri roky moc. A prečo? Peter Tkačenko, jeden z autorov textov v knihe, povedal, že proste v tých stranách veľakrát chýba základný inštinkt moci, ktorý hovorí, že keď ju zrazu máš, nesmieš ju pustiť. Úplne hriešne a beztrestne púšťajú veľakrát z rúk moc tí, ktorí by sa mali vedieť dohodnúť.
Knihu esejí vytvorila pestrá a zaujímavá zostava ľudí. Od spomínaného politického komentátora cez bývalú premiérku Ivetu Radičovú až po odborníčku na školstvo Mirku Hapalovú. Ako ste dospeli k výberu mien?
Chceli sme pokryť dôležité témy, ktorými žijeme ako spoločnosť: školstvo, zdravotníctvo, ekonomika, právny štát. A zároveň sme chceli osloviť autorov, ktorí nie sú experti na jednu konkrétnu tému, ale majú vhľad do mnohých tém a vedia urobiť nejakú syntézu s kontextom. Ale treba povedať, že ladom ostali dôležité témy ako je stav životného prostredia či kultúra. Do knihy sa nepomestilo všetko.
Nepýta si to priamo Čiernu skrinku 2 s ďalšími témami?
Pokračovanie bude, ale plán je, že o nejakých sedem či osem rokov knihu aj s témami zopakujeme. Bude zaujímavé pri pokračovaní Čiernej skrinky, keď sa autori pozrú späť na to, čo písali, ako predikovali budúcnosť a budú môcť povedať, či sa mýlili, či trafili, keď sa mýlili, prečo sa mýlili. Čiže mal by to byť dlhoročný projekt a jeho hodnota sa ukáže až po rokoch. Opäť budeme zaplavení ešte viac tou penou dní, ale vďaka týmto knihám sa ľudia budú môcť obzrieť.
A výber autorov?
Kritériom bolo, že tí ľudia majú slovo, váhu v oblasti, ktorej sa venujú. A tiež, že píšu, a že texty prídu už v rukopise veľmi dobré a nebudú si vyžadovať veľké redakčné zásahy. Podstatné je, že je to esejistické premýšľanie. Takto myslia ľudia dnes, o tom premýšľajú a pútavo píšu a hovoria. Malo to tvoriť komunitu myslenia spojenú z rôznych oblastí aj rôznych generácií. Najväčší problém bol s mladšími autormi. Doba sa zrýchlila, dnes na diskusiu stačí post na Instagrame, inteligentné memečko. A niektorým ľuďom to stačí. Niekedy mám pocit, akoby mladí, šikovní, múdri ľudia nemali ambíciu vstupovať do verejnej diskusie spôsobom, že niekam pošlú článok, niečo napíšu. Ambícia do ďalších pokračovaní tohto projektu je mať aj mladých autorov. Otázka je, či nejakí budú, či ich bude dosť.
Jednotlivé kapitoly, či už o školstve, zdravotníctve aj o ekonomike, ktoré v knihe pomenúvajú istý stav a neuralgické body, sa končia napriek tomu miernou optimistickou víziou. Bude lepšie?
Zaujímavé je, že to vôbec nebolo zadanie autorom. Chceli sme, aby pomenovali stav vecí na Slovensku na konci prvej štvrtiny 21. storočia. Rozprávanie o nádeji, možnosti, budúcnosti sa objavilo spontánne. Slovenská realita nemusí byť iba temná a depresívna. Je tam aj naznačená cesta, alebo aspoň chodník, ktorým by sme sa mohli vydať. Objavili sa aj konkrétne návrhy na odhad vývoja Slovenska do roku 2030. A v záverečnej časti knihy je vyslovene prognóza, čo by sme mali robiť ďalej.
Ako hovoria ekológovia, začnime od seba, separujme, potom sa zlepší svet. Veď meniť veľké dejiny je ťažké, nie?
Nuž, nie je to motivačná kniha, pravda. Ale mali by sme sa vyhnúť dojmu, že nič nemá zmysel. Takže pokiaľ máme vieru, že môže byť lepšie, robme pre to niečo. Žijeme dnes v porovnávacích algoritmoch instagramu, vidíme iba dokonalých ľudí na sociálnych sieťach. Pritom je tu množstvo iniciatív, komunitných projektov, do ktorých sa dá zapojiť. Je to dnes naozaj individuálne, ale prispievať na dobro sa dá aj v malom. Mám rád výrok Imricha Karvaša, guvernéra Slovenskej národnej banky, ktorý hovoril, že hodnota človeka sa nemeria jeho platom, ale schopnosťami, ktorými prispieva k všeobecnému prospechu. Každý máme priestor ako môžeme prispieť všeobecnému dobru. Hlavne sa nenechajme znechutiť.
Dozvedeli ste sa pri príprave niečo, čo vás prekvapilo?
Vyzdvihol by som text spisovateľky a ešte donedávna aj komentátorky Zuzky Kepplovej, ktorej esej – okrem toho, že je krásne napísaná – ponúka pohľad na Slovensko, ktorý doslova otvára oči. Sme omnoho viac ako v minulosti krajinou rôznych národností, menšín a kultúrnych vplyvov. Slovensko sa mení pred našimi očami na modernú multikultúrnu krajinu. Slovenská kultúra nemá byť len národná a žiadna iná, lebo taká nie je a nebude. To, čo sa tu za posledné roky udialo, je z pohľadu akceptácie inakosti vlastne veľmi príjemné. Ľudské.
Martin Kasarda
Pavel Sibyla (1978)
je spisovateľ, autor troch kníh a publicista. Pracoval aj v kancelárii prezidenta Andreja Kisku, tiež ako riaditeľ Nadácie Zastavme korupciu a riaditeľ Slovenského literárneho centra, odkiaľ ho v januári 2025 odvolala ministerka kultúry.