Jordan B. Peterson: My, čo zápasíme s Bohom (prel. Lucia Kresanová, Tatran 2026)
Oplatí sa ešte čítať Bibliu?
Veru nie, Boh nie je žiaden bradatý chlapík, ktorý sedí na obláčiku a s neľúbosťou sa bezmocne pozerá, čo to tie jeho dietky, ktorým dal slobodnú vôľu, vlastne stvárajú. Kým teda je, ak je? Čo si ľudstvo projektovalo do predstavy o Bohu? A ako dnes, po všetkých tých evolučných, psychologických, historických a vedeckých objavoch, čítať knihu, ktorej najstaršie texty vznikli pred viac než 2500 rokmi?
Kanadský psychológ a filozofický provokatér Jordan B. Peterson sa v knihe My, čo zápasíme s Bohom (Tatran 2026) púšťa do vskutku ambiciózneho projektu – čítať Bibliu a predovšetkým prvé knihy Starého zákona ako psychologickú mapu ľudskej existencie.
Výsledkom je dielo, ktoré balansuje medzi filozofiou, psychológiou, mytológiou a v neposlednom rade osobnou reflexiou. Práve táto hybridnosť je jeho najväčšou silou.
Právo na premýšľanie
Jordan B. Peterson sa stal svetoznámy ako autor knihy 12 pravidiel pre život a má na youtube temer deväť miliónov sledovateľov. Jeho sugestívne online prednášky ho preslávili ako človeka, ktorý dokáže desiatky minút rýchlo rečniť až tak, že sa vám zdá, že nedýcha. Reční o psychológii, mytológii a zmysle života, prepája vedomosti a znalosti z Biblie, C. G. Junga, evolučnej biológie a množstva ďalších vedných odborov hoci aj s Harry Potterom a Pinocchiom do súvislej argumentácie, z ktorej dokáže vyčarovať úderné a jednoduché heslá.
Jasné, jeho zásady a pravidlá pre život vlastne všetci poznáme – neklam, rob dobro, uprac si doma, nechaj deti hrať sa a občas pohladkaj mačku. To aj dáva zmysel, väčšinou, Peterson má však obrovský dar tieto jednoduché pravidlá ozdobiť takými myšlienkovými oblúkmi, že pôsobí ako nositeľ svetla v temnom labyrinte.
Jeho najznámejšia kniha 12 pravidiel pre život (Tatran 2018) sa stala bestsellerom, pretože ľuďom ponúkla mix praktickej psychológie a životnej filozofie. Petersona považujú za hlas rozumu v dnešnej chaotickej ére, ale aj za filozofického provokatéra, ktorý občas prepája rôzne systémy myslenia a ohýba filozofické koncepcie tak, aby vyhovovali jeho náture kritického konzervatívca. On sám by pravdepodobne povedal, že pravda je niekde medzi chaosom a poriadkom a sám horlí skôr za poriadok.
Napriek kritike zo strany zväčša menej populárnych postáv mysliteľského neba treba uznať Petersonovu schopnosť vysvetliť svojim poslucháčom, že upratať si izbu je vlastne filozofický koncept pre hľadanie zmyslu bytia.
Biblia u psychoanalytika
Na pohovku v Petersonovej analytickej ambulancii si tentoraz nesadli vystresovaní súčasníci, ale biblické postavy. A keďže sám Peterson má rád kategorizácie vychádzajúce z tradície Carla Gustava Junga, vzal si jeho archetypy a pokúsil sa prepojiť práve biblické postavy s tým, čo tvorí prapodstatu ľudskosti, ľudského správania.
Hneď v úvode však upozorňuje, že táto kniha môže byť provokatívna tak pre kresťanov, ako aj pre ateistov. Pre tých prvých najmä preto, že hneď v úvode v príbehu o Eliášovi a jeho precitnutí vypúšťa z našich myslí predstavu Boha ako nejakej konkrétnej entity a snaží sa hovoriť o idei svedomia a vnútorného uvedomenia si potreby pokoja a dobra, pričom práve hlas svedomia je čosi, čo je jednoduchšie pochopiť postavou Boha.
Pre nevercov, najmä tých, čo poznajú Petersenovu bystrú motivačnú prácu, bude asi ťažšie spočiatku prijať práve biblické texty a náboženský rozmer pre archetypálne rozprávania. Peterson staroveké príbehy (Adam a Eva, Kain a Ábel, Abrahám, Mojžiš) neberie len ako historické texty, ale ako mapy ľudského vedomia. Ukazuje, ako tieto príbehy reflektujú univerzálne ľudské skúsenosti – boj so svedomím, hľadanie zmyslu v utrpení a dôležitosť pravdy. A nezabúda pripomenúť, že tieto príbehy môžeme vnímať aj ako súčasť evolúcie ľudského myslenia. Náboženské systémy nie sú len „omyly“, ale biologicky zakorenené mechanizmy, ktoré nám pomohli prežiť a spolupracovať.
Kto je Boh?
Petersonov prístup k náboženstvu je primárne funkčný a psychologický. Boh v jeho ponímaní nie je nevyhnutne nadprirodzená bytosť v tradičnom teistickom zmysle, ale skôr personifikácia najvyššieho ideálu, ku ktorému sa ľudská bytosť orientuje. Tento ideál funguje ako integrujúci princíp, ktorý umožňuje jednotlivcovi premeniť chaos surových vnemov na usporiadaný svet cieľov a hodnôt. Každý človek má svojho „Boha“, pretože každý má hierarchiu hodnôt, na ktorej vrchole musí niečo stáť. Nazvite to morálny imperatív, zodpovednosť, svedomie alebo Boh.
V rámci Petersonovej interpretácie sa koncept Boha vyvíja od vonkajších prírodných síl smerom k vnútornému hlasu svedomia. Tento prechod ilustruje na postave proroka Eliáša, ktorého stretnutie s Bohom v „tichom, jemnom hlase“ vníma ako revolučný moment v dejinách vedomia. Eliášovo poznanie oddeľuje božstvo od pohanského divadla prírodných síl a umiestňuje ho do vnútra človeka ako morálneho sprievodcu.
Pojem „Boh“ je teda nejasný, raz je to čosi ako vlastné svedomie, raz entita podobná vesmírnej riadiacej inteligencii, inokedy len prvotný hýbateľ, ktorý nám na plecia hodil slobodnú vôľu. Pre teológov frustrujúce, pre iných, najmä agnostikov či ateistov, je to oslobodzujúce. Veď pomenovať niečo, čo je nepomenovateľné alebo vymyslené s tým, že sa to nebude dať pomenovať, je sizyfovská práca.
Morálka v príbehoch
Petersonov psychoanalyticko-filozofický prístup má svoje limity. Jeho výklady sú často fascinujúce, ale niekedy pôsobia tak, aby biblický text zapadol do jeho psychologického rámca. Archetypálny prístup mu umožňuje veľkú interpretačnú voľnosť, ale pri čítaní občas budete mať podozrenie, že biblické príbehy slúžia skôr ako kulisa pre Petersonove vlastné myšlienky.
Čítanie sa tak mení na dobrodružstvo aj preto, že sledujeme zároveň rozhovor psychológa s Bibliou, jeho vlastným poznaním, samým sebou, jungiánskou psychológiou a ešte k tomu aj rozhovor s čitateľom. V mnohých pasážach Peterson predvádza brilantné úvahy, nevyhýba sa špekulatívnym odbočkám ani psychologickým konštrukciám. Pre čitateľa, ktorý hľadá intelektuálnu výzvu, je však kniha bohatým zdrojom podnetov. Petersonova schopnosť prepájať rôzne disciplíny je pôsobivá, aj keď nie vždy disciplinovaná. Keď raz vystúpite z pravidiel, je z toho prirodzene trocha chaos.
Ale popri tom všetkom, úvahách o Adamovi, Eve, Abrahámovi či Mojžišovi ako archetypoch ľudských pováh, nachádzame aj typicky petersonovské – priam terapeutické – myšlienky. Keď interpretuje, prečo cesta z Egypta trvala 40 rokov, hovorí o putovaní ako hľadaní zmyslu bytia, cieľová krajina Šťastia a spásy je niečo, kam sa treba „prežiť“ utrpením. A uvedomením si omylov: „Ak ste sami seba vystavili tyranii, oslabili ste sa a chcete sa jej zbaviť, je málo pravdepodobné, že váš život sa okamžite zlepší. Na istý čas sa môže zhoršiť. Človek ustavične čelí následkom toho, že sa vyhýbal zodpovednosti.“Aktuálne aj tu a teraz, nemyslíte?
Najsilnejšie momenty knihy prichádzajú tam, kde sa Peterson dotýka existenciálnych tém: zodpovednosti, obete, utrpenia a transformácie. Jeho interpretácia Jakubovho zápasu s anjelom – ako symbolu konfrontácie človeka s vlastnou temnotou – patrí k vrcholom knihy. V týchto pasážach sa ukazuje, prečo má Peterson taký vplyv: dokáže pomenovať skúsenosti, ktoré ľudia intuitívne cítia, ale nevedia ich vyjadriť.
Psychológia, nie teológia
Petersonova kniha provokuje k premýšľaniu – a to je jej najväčší prínos. Nie je to teologická rozprava, nakoniec už v názve Peterson zápasí s Bohom. Nie je to obhajoba sveta bez Boha, ako to robí Richard Dawkins a iní myslitelia ateisti.
Peterson neponúka jednoduché odpovede. Kniha sa nečíta ľahko, dokonca vám aj hneď odporúčam v tejto rýchlej ére vziať si do ruky ceruzku a pre vás zaujímavé a podnetné pasáže si označovať. S Petersonom nemusíme vždy súhlasiť, ale jeho text nás núti klásť si otázky, ktoré by sme si inak nepoložili.
Petersonovi sa darí vracať biblické texty do pozornosti generácie, ktorá sa od náboženstva odcudzila. Jeho psychologická interpretácia robí tieto príbehy zrozumiteľnými a relevantnými pre moderného, skeptického človeka. A priznajme si, aj keď si otázky božej existencie, evolúcie vesmíru, zmyslu života, dobra a zla, slobodnej vôle nekladieme denne, občas sme pred tým labyrintom poznania v závrate nevedomosti. Kniha úspešne otvára cestu pre sekulárnu spiritualitu, ktorá neignoruje vedecké poznatky, ale zároveň si uvedomuje limity čisto materialistického videnia sveta.
A potom sa Peterson – ktorý sa na mnohé veci vo svojom zápase s Bohom pýta – javí ako dobré východisko pre intelektuálnu meditáciu. Tak poďte aj vy zápasiť. S Bohom a aj s Petersonovou knihou.
Martin Kasarda
Jordan B. Peterson: My, čo zápasíme s Bohom (prel. Lucia Kresanová, Tatran 2026)